V tejto štatistike sa vyskytuje — aj korporatívny subjektivizmus štátnej moci, na pozadí ktorej vystupuje osobný subjektivizmus hlavy štátu; — aj korporatívny subjektivizmus politicky aktívnych a politicky pasívnych opozícií k vládnucemu režimu; — aj korporatívny subjektivizmu dvoch najmocnejších mafií, fungujúcich pod heslom «Neviem» a «Čo si ráčite?»[82]; a až na pozadí týchto mafiózno-korporatívnych štatistík vystupuje personálny subjektivizmus každého člena spoločnosti, vrátane hlavy štátu (v danom prípade V.V.Putina), autorov učebníc (vrátane I.I.Doluckého) a všetkých ostatných, ktorí sa púšťajú do posudzovania histórie a jej opisov v učebniciach a ďalšej historickej literatúre.

A tak možno bez toho, aby si to sami priali, ochrancovia aj kritici I.Doluckého a jeho učebnice či už v Rusku alebo zahraničí ukázali, že historická veda a vzdelanie historicko-sociologického charakteru v dnešnej globálnej civilizácii posluhujú politike a vyjadrujú subjektívne záujmy rôznych politicky aktívnych síl. Inými slovami:

História v našej modernej spoločnosti nie je ani natoľko vedou, študujúcou globálny historický proces a regionálne dejiny ako objektívny jav, ako skôr do seba uzavretým triednym a korporatívnym umením interpretácie historických faktov s cieľom navedenia historikmi klamanej spoločnosti na kurz tej či onej politiky.

A teda:

Aby sme sa nestali rukojemníkmi, a tým skôr nie obeťami majstrov tohto umenia, musíme sami ovládať toto umenie tak, aby sme vedeli samostatne interpretovať pozorované fakty, texty, ústne podanie, artefakty, a slobodne robili pre seba prijateľnú politiku.

Práve táto schopnosť  umožňuje prekonať hojnosť rôznorodého v spoločnosti pestovaného subjektivizmu, zďaleka nie vždy zlučiteľného navzájom, a tak či onak pracujúceho na vzájomne sa vylučujúce politické scenáre a ciele (vlastné pre každý scenár).

A to všetko nás privádza k otázke, ktorú sme vložili do titulku nasledujúcej kapitoly.

Na otázku: „Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?“ — mnohí ľudia, bez zamyslenia sa nad podstatou veci, dávajú odpoveď v zmysle:

·    historik musí v učebnici histórie uviesť objektívne fakty,

·    a samotný svoj kladný či záporný vzťah k týmto faktom už nesmie nanucovať, pretože práve v postoji k faktom sa prejavuje subjektívna a korporatívna «ideologizácia» historickej vedy.

A pokiaľ učebnica týmto požiadavkám vyhovuje, potom následne sa stáva «objektívnou» učebnicou histórie.

Jednako, pri takomto type odpovedí ľudia padajú do pasce subjektivizmu historika, ktorý im predkladá akoby práve takúto objektívnu učebnicu. A takáto učebnica môže byť nielen subjektívnou, ale aj hlboko a «majstrovsky» ideologizovanou, hoci  táto ideologizovanosť sa nevnucuje tvrdo a v odkrytej forme. Ide o to, že subjektivizmus v celej historickej literatúre nutne pramení z toho, že historik nemá možnosť v učebnici uviesť všetky historické fakty bez výnimky, a každý z nich opísať do najmenších detailov — tým skôr vo vzájomných súvislostiach s ostatnými faktami. Historik takto sám na základe svojho subjektivizmu (jak svojvoľne, tak aj mimovoľne) vyberá z celého množstva jemu známych faktov (a sú tu ešte aj neznáme jak preňho, tak aj pre vedu) práve tie fakty, ktoré zmieni vo svojej učebnici, kde ich opíše s detailnosťou podľa vlastného uváženia a spojí ich s ďalšími (ním) uvedenými faktami; a presne takto isto na základe svojho subjektivizmu vyberá aj tie fakty, ktoré spomínať nebude.

Aby sme ukázali k čomu to vedie, obrátime sa ku konkrétnym historickým faktom z nedávnej minulosti.

Je VŠEOBECNE ZNÁME, že 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko zaútočilo na Sovietsky Zväz bez vyhlásenia vojny, a jeho masívny útok bol pre pozemné vojská ZSSR nečakaným, tieto utrpeli katastrofálne straty, prišli o bojové zostavy a manévrovateľnosť zo strany vyšších štábov, následkom čoho prenechali nepriateľovi obrovské územia.

Je však MÁLO ZNÁME, že Vojensko-Morská flotila ZSSR, vrátane jej pozemných vojenských jednotiek, prijala tento istý útok v stave plnej bojovej pohotovosti.

A tak:

·    kým autor učebnice histórie spomína iba prvý fakt, potom na tejto faktologickej osnove sa ďalej ľahko buduje mýtus o tom, akoby Hitler oklamal Stalina; akoby Stalin vojsku bránil pripraviť krajinu na odrazenie nevyhnutného napadnutia, o ktorom boli akože presvedčení všetci okrem neho; že jedine diktátor Stalin bol vinný za katastrofu leta 1941; že vo Veľkej Vlasteneckej vojne «zvíťazil vojak a prostý národ» a Stalin iba bránil jeho víťazstvu, a nakoniec si pripísal všetku slávu a zásluhy, a začal novú vlnu represií proti víťazom[83] «atď. atď.»

·    ak však autor učebnice spomína nie len to, že pozemské vojská neboli pripravené na odrazenie masového útoku nepriateľa, ale aj to, že na rozdiel od nich Vojensko-Morská flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, potom spomenutie tohto — jedného jediného — historického faktu rozbíja kompletne celý mýtus o vine výlučne «diktátora» Stalina, postavený na množstve faktov jak historicky reálnych , tak aj «akože faktov» ktoré vznikli na základe výmyslov, klebiet a fám.

A tento mýtus sa rúca preto, lebo jedna a tá istá vojna nemôže byť zároveň aj nečakanou (pre jednu časť ozbrojených síl: pozemné vojská), a pritom aj očakávanou (pre druhú časť ozbrojených síl toho istého štátu) v tak presne určenom čase, že pritom V-M Flotila dokázala uviesť svoje základne, lode a časti pozemných vojsk do plnej bojovej pohotovosti a takto prijať útok. Ak by sa vojna skutočne začala nečakane a náhle, potom by sa v Sevastopole a ďalších námorných základniach VMF ZSSR, na ktoré boli nad ránom 22. júna 1941 vykonané letecké nálety, bolo odohralo niečo podobné tomu, čo sa stalo 7. decembra  1941 na hlavnej základni VMF USA v Tichom oceáne, na Pearl Harbore.[84]

A táto historicky reálna okolnosť privedie každého premýšľajúceho človeka k myšlienke o tom, že Vojensko-Morská flotila bola pred začiatkom Veľkej Vlasteneckej vojny riadená lepšie, než pozemné vojská. A «diktátor» Stalin veleniu VMF nijako nebránil v príprave síl flotily k odrazeniu možnej náhlej agresie[85]. No a pozemné vojská boli riadené neprípustne zle z iných príčin, na ktoré Stalin dosah nemal. To vedie k myšlienke, že v pozemných vojskách sa vyskytovali:

·    Profesionálna nekompetentnosť a neadekvátnosť vyššieho veliteľského zboru svojim pozíciám[86].

·    Zločinná nedbanlivosť vyššieho veliteľského zboru, následkom ktorej bolo nariadenie o príprave vojsk k odrazeniu náhleho masívneho útoku nepriateľa[87] sabotované a náležite sa neplnilo;

·    Krytie úradnými osobami chýb, nedbanlivostí a zneužívania moci[88] zo strany podriadených, kde výzvy s podobnými narážkami a prosbami k nadriadeným vedúcim[89] automaticky plodia komplot, ktorý v procese svojho rozvoja nadobúda charakter politického komplotu a zrady Vlasti. Vzhľadom na túto okolnosť boli profesionálna nekompetentnosť, neadekvátnosť svojim funkciám a zločinná nedbanlivosť k roku 1941 objektívnym maskovaním sprisahania zradcov Vlasti, ktoré nebolo v rokoch 1937 – 1938 úplne odhalené a zneškodnené[90].