Predovšetkým treba priznať, že:

·    problémy Ruska i ľudstva celkovo nepramenia z toho, že by fyzika či chémia (ako prírodovedné osnovy dnešnej technosféry a väčšiny druhov činností v bežnom živote i v práci) boli málo rozvinuté;

·    ďalší rozvoj prírodných vied, pri zachovaní doterajšieho charakteru života spoločenstiev a ľudstva vcelku, bude problémy iba prehlbovať, pretože vedecko-technický pokrok pri dnešnom charaktere života civilizácie sa z väčšej svojej časti premieňa na:

  → preteky v zbrojení,

  → preteky v nenásytnej spotrebe, kvôli získaniu toho či onoho uspokojenia a

  → technogénny tlak globálnej civilizácie na biosféru Zeme a Prírodu celkovo.

Treba ale tiež priznať, že ďalší vývoj komplexu takzvaných «humanitných disciplín», pri zachovaní spoločnosťou ich doterajšej kvality, tiež nesľubuje nič dobré, pretože vyriešenie takých problémov ako globálna biosféricko-ekologická kríza a lokálne prekonanie následkov rôznych malých i veľkých technogénnych a prírodných katastrof, následkov vplyvu zbraní na ľudí a na životné prostredie (počnúc od rozmerov pouličnej kriminality až po vojny a terorizmus), harmonizácia vnútrosociálnych vzájomných vzťahov (jak personálnych, tak aj na úrovni národných kultúr), prekonanie následkov rôznych sociálnych katastrof (napríklad, „zamatových“ revolúcií i vyslovene krutých štátnych prevratov a iných občianskych vojen) — to všetko si vyžaduje určité aplikované poznatky a zručnosti, a nie len túžby «všeobecného blaha», všeobecné úvahy a deklarácie o humanizme, altruizme, alebo o osobnej zainteresovanosti – čo by «nevyčerpateľnom zdroji blaha» a pod.

Práve na osnove vzdelávacieho systému, pre ktorý sú typické vyššie spomenuté špecifiká prírodovedných a humanitných súborov vyučovaných disciplín, ľudstvo ku koncu 20.storočia dospelo k tomu, že:

·    «humanitaristi»[3] sa «zapuzdrili» vo svojich sférach činnosti a nielenže nedokážu pochopiť «fyzikov» a «technikov», ale aj «humanitaristov», pracujúcich v iných sférach;

·    A «fyzici», «technici» aj takzvaní „ekonómovia“[4] v ich prevažnej väčšine sa nezaťažujú «lyrikou» — morálnou potrebou spoznávať a dodržiavať všeľudské etické normy, čo «humanitaristi» nazývajú «bezduchovnosťou».

Spojenie týchto dvoch vymenovaných špecifík vzdelávacieho systému plodí spoločne celú vyššie spomenutú problematiku života dnešnej globálnej civilizácie.

Ak budeme hovoriť o prietoku tvorivého potenciálu ľudí z oblasti «fyziky» a «techniky» do oblasti «lyriky», tak ten sa vyskytuje, i keď pomerne zriedkavo[5], pretože niečo všeľudské je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby ľudia v oblasti prírodovednej a technickej činnosti mohli dosiahnuť výsledky. No a čo sa týka prietoku tvorivého potenciálu z oblasti «lyriky» do oblasti «fyziky» a «techniky» (teda do oblasti aplikovaných poznatkov a zručností), alebo aspoň do medicíny (ako pracovnej oblasti, ktorá súvisí bezprostredne s človekom), — tak tu takých dostatočne široko známych príkladov niet.

Ak pod «humanitnými disciplínami» budeme chápať, predovšetkým, komplex vied o ľudstve a o ľudskej osobnosti v ich rozvoji, potom bohužiaľ, väčšina «humanitaristov» je neplodná: ich pozitívny prínos pre spoločnosť je úbohý a zjavne nedostatočný na prekonanie globálnej biosféricko-ekologickej i morálno-etickej krízy dnešnej civilizácie.

Táto neplodnosť profesionálnych «humanitaristov», v oblasti vypracovania fundamentálnych a aplikovaných poznatkov, je podľa nášho chápania jedným z indikátorov defektnosti systému samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných» disciplín v zmysle ich odtrhnutosti od života a v mnohom aj neprirodzenosti, keď sa premieňajú (ašpirujúc na sebestačnosť) na akože vedecké úvahy o chimérach (zrodených v predstavách «humanitaristov»), ktoré aj tak nemajú miesto v reálnom živote, a ani v matrici možností bytia.

Podľa nášho chápania, postavenie humanitárneho a prírodovedného vzdelania do protikladu a špecifická «zapuzdrenosť» humanitných znalostí v sebe samých je chybou súčasnej globálnej civilizácie. V normálnej kultúre sú humanitné odbory špecifickou časťou prírodných vied[6], a preto:

Práve charakter «humanitného vzdelania» a činnosť «humanitaristov» majú kľúčový (vo vzťahu k budúcnosti) vplyv na všetky oblasti života spoločnosti, hoci tento vplyv má len nepriamy (a nie bezprostredný) charakter, pretože práve človek je mierou všetkých vecí, a akou mierou meria on  takou sa aj jemu nameria...

S týmto výrokom súhlasia mnohí, najmä samotní profesionálni «humanitaristi», avšak vecne preukázať objektívnu opodstatnenosť tohto tvrdenia vo vzájomných prepojeniach rôznych javov v reálnom živote spoločnosti väčšina z nich nedokáže (v dôsledku krajnej neznalosti z oblasti prírodných vied). K tomu, aby sme preukázali mimoriadny význam takzvaného «humanitného vzdelania», nutne potrebujeme mať určité hodnotiace kritériá kvality samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných vied». To znamená:

·    ak sú «humanitné vedy» neadekvátne, potom spoločnosť je odsúdená k prehlbovaniu problémov svojho života.

·    ak sú «humanitné vedy» v súlade s prírodnými vedami a teda adekvátne, potom problémy života spoločnosti a ľudí sa budú nevyhnutne riešiť. Za podmienky, že vzdelávací systém bude efektívny a dostupný všetkým deťom.

Ak s uvedenými kritériami súhlasíte, tak sa vám otvára ďalší systém vzájomných prepojení problematiky života spoločnosti, človeka a kvality «humanitných vied», ktorý umožňuje uzrieť východ z prehlbujúcej sa krízy dnešnej civilizácie.

Ide o to, že v súčasnosti, tak ako nikdy predtým, vyšlo najavo, že:

Na vyriešenie súčasnej krízy ľudstva a vybudovania šťastného zajtrajšku je  základnou — kľúčovou vedou — psychológia človeka (osobnostná aj kolektívna), z ktorej musia existovať praktické výstupy do pedagogiky (počnúc periódou pred narodením) a do všetkých ostatných vedeckých disciplín (vrátane biológie človeka), do umeleckej tvorby a iných druhov ľudskej činnosti.

Toto je objektívny fakt, ktorý väčšina ľudí nechápe, hoci mnohí si aj uvedomujú, že:

·    kým v ďalekej minulosti (v začiatkoch civilizácie) množstvo pokolení prechádzalo[7] cez nemenný technicko-technologický svet,

·    tak v súčasnosti sa v priebehu života jedného ľudského pokolenia stihne navzájom vystriedať niekoľko generácií rôznej techniky a technológií.

Pritom každá nová generácia techniky a technológií vzniká na osnove nových poznatkov (fundamentálnych aj aplikovaných), preto ak chce byť človek úspešným v profesií (so všetkými sociálnymi okolnosťami sprevádzajúcimi profesionálny úspech) musí v dnešnej dobe počas celého svojho života vytvárať a osvojovať si nové znalosti a zručnosti. V minulosti (ešte v 19.storočí), na rozdiel od súčasnosti, jednorázovo osvojené znalosti a zručnosti postačili vo väčšine pracovných oblastí k tomu, aby sa človek na ich osnove živil celý svoj život.

V súlade s touto osobitosťou života spoločnosti v minulosti, škola (vrátane rôznych ezoterických systémov uvedenia do zasväteného stavu) bola orientovaná na  to, aby jednorázovo «nahrala» do psychiky človeka príslušné konkrétne znalosti a algoritmiku realizácie rôznych zručností, nevyhnutných pre budúci dospelý život v prakticky nemennej technicko-technologickej kultúre. No a na tejto osnove — teda miere osvojenia príslušných konkrétnych znalostí a zručností, ktoré sa stali tradičnými a preto aj predkladanými vo vzdelávacích programoch, — sa tvoril aj systém na hodnotenie prospechu.