Organizmus živého človeka, ako aj mnohých iných biologických druhov v biosfére Zeme, prestavuje — navzájom spolupracujúce, štruktúrne si navzájom zodpovedajúce a vzájomne prepojené — telesné (hmotné) telo a biopole, ktorého niektoré elementy sa rozprestierajú na vzdialenosť angströmov a mikrónov[198] od povrchu bunkových membrán[199], a iné okamžite (aj napriek teórii relativity, keďže nejde o elektromagnetické polia)[200] odchádzajú do nekonečna a dosahujú «hranice Vesmíru».

Ak s tým ale akademik nesúhlasí, potom nech to priamo aj povie: magnetické pole neexistuje, lebo on osobne ho nedokázal pocítiť, ako to vyžadoval aj V.I.Uljanov-Lenin, keď dával svoju definíciu matérie ako «filozofickej kategórie» vo svojej (do značnej miery grafomanskej) práci „Materializmus a empiriokriticizmus“[201].

V dávnej minulosti biopole nazývali «duchom» a hovorievali o zdraví tela i ducha človeka. No z akademikovho textu vyplýva, že človek je len telo: «Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach». — Inými slovami, duch (biopole rôznych organizmov) akoby v prírode ani neexistoval. No akademik, tým že sa „zbavil“ ducha, zbavil sa aj nutnosti objasniť celú problematiku duchovného zdravia:

«Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť» (skúmaná učebnica, str. 9).

A čo je to vôľa? Poslúcha duch (biopole) vôľu dieťaťa? V akom veku sa formuje vôľa a ako? Ak sa vôľa nesformovala, a dospelý nemá vôľu, je skutočným človekom alebo len človekupodobným? Ak sa dieťa chce stať skutočným človekom, musí sa kvôli tomu naučiť vnímať ducha — svojho, druhých ľudí a ďalších živých organizmov? Musí človek vedieť vôľou ovládať žiarenie biopoľa, a aké môže spôsobovať a spôsobuje následky v okolitom prostredí[202]? Aké existujú spätné reakcie prostredia na duch? — to sú len niektoré z otázok, ktorým sa vyhol alebo nezaregistroval jednostranne „humanitne“ vzdelaný akademik, ako, mimochodom, tieto otázky neregistrujú ani jednostranne vzdelaní «fyzici», nezamýšľajúci sa o človeku ako o fyzikálnom objekte.

No ak sa na takéto otázky nedajú životu adekvátne odpovede, potom sa v reálnom živote môže stať niečo také, čo sa bude javiť strašnejším než samotná strašidelná rozprávka.

Jednako, ani v chápaní biológie — ktorá je v objeme školského kurzu oslobodená od  ťažkého matematického aparátu, chémie a fyziky, nepodriaditeľných „humanitnému“ vedomiu — vec s akademikom nestojí lepšie, pretože nerozvážne reprodukuje nezmysel, kedysi ním načerpaný z kurzu biológie.

«Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)» (skúmaná učebnica, str. 9).

Analogické predstavy toho, ako v prírode vznikajú nové druhy živých organizmov, vrátane vzniku Človeka rozumného (Homo sapiens), majú mnohí ľudia. A ak požiadame o vysvetlenie podstaty toho, čo vedie k objaveniu sa nového biologického druhu v biosfére planéty, tak väčšina porozpráva približne nasledovné:

V živote každého biologického druhu existuje «prirodzený výber», ktorý predstavuje vzájomnú súčinnosť dvoch procesov:

·    V biologickom druhu-rodičovi budúceho nového druhu prebieha vnútorný proces:

  → reprodukcia nových pokolení je sprevádzaná mutáciami, v dôsledku čoho sa genotyp novorodených jedincov mení vo vzťahu ku genotypu ich predkov;

  → následkom mutácií vznikajú u jedincov rôzne osobitosti v stavbe ich organizmov, ich fyziológii atď., následkom čoho získavajú nové charakteristické znaky a vlastnosti, ktorými predkovia nedisponovali.

·    Životné prostredie predstavuje proces, ktorý je vonkajší vo vzťahu k biologickému druhu. Ono vplýva na každého jedinca daného druhu. Tí jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky nezodpovedajú prostrediu, pôsobením tohto vplyvu hynú a zomierajú štatisticky častejšie; a prežívajú jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky viacej zodpovedajú prostrediu, a vyhrávajú jak vo vnútrodruhovej, tak aj v medzidruhovej konkurencii o životné zdroje.

Ak sa v genotype jedincov biologického druhu (celkovo alebo v niektorej jeho populácii) nahromadí dostatočne veľa mutácií, potom možno povedať, že v biosfére sa objavil nový biologický druh.

Tento druh predstáv o pôvode biologických druhov vychádza od Charlesa Roberta Darwina (1809 — 1882). Na základe materiálov, ktoré zozbieral počas plavby okolo sveta (1831 — 1836) na lodi „Beagle“, Ch.Darwin rozpracoval hypotézu[203] o evolučnom pôvode biologických druhov, vyloženú v jeho práci „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (r.1859). S publikáciou tejto knihy otáľal dlhé roky (k okamihu vydania knihy prešlo viac ako 20 rokov, po ukončení jeho plavby na „Beagle“), pretože si bol vedomí toho, že ním uzretý obraz života prírody v rôznych regiónoch zeme počas jeho plavby okolo sveta, rozbije aj v spoločnosti historicky sformované biblické vnímanie a chápanie sveta, presne tak, ako ho rozbil aj v ňom samom[204]. Hypotéza o pôvode človeka od predka podobného opici[205], je jedným z prípadov všeobecnej hypotézy o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu (t.j. v procese zmeny pokolení v priebehu dlhého času). Bola vyjadrená Ch.Darwinom v práci „Pôvod človeka a pohlavný výber“ (r.1871), ktorá spôsobila škandál v biblicky mysliacej spoločnosti, pretože postavila človeka na jednu úroveň s ostatnými biologickými druhmi v biosfére Zeme, zbaviac ho tak statusu «koruna stvorenia».

Neskôr, v dôsledku mnohonásobného prerozprávania a reinterpretácie, bola hypotéza Ch.Darwina (o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení) povýšená na úroveň hodnovernej vedeckej teórie a vošla v rôznych modifikáciách do učebných kurzov biológie. V ZSSR sa stala bezalternatívnou teóriou, ktorá sa nikdy verejne nespochybňovala, následkom čoho aj po krachu ZSSR — kvôli inercii bezmyšlienkovitého (bezobrazného[206]) vnímania hotových názorov z kníh — pokračuje aj naďalej formovať predstavy o rozvoji biosféry Zeme všetkých tých, čo neveria biblickému mýtu o božom tvorení všetkého čo je, počas šiestich dní.

Avšak do tých istých učebných kurzov spadá aj opis dedičného mechanizmu biologických druhov, fungujúceho na základe chemických reakcií DNK a RNK, ktorý je v svojej najrozvinutejšej podobe v rámci biosfére Zeme predstavený v štruktúrach a procesoch chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov. A to, čo je známe dokonca len zo školského kurzu biológie[207] o fungovaní chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov, vyvracia teóriu evolučného (t.j. postupného) pôvodu biologických druhov cestou hromadenia mutácií v priebehu dlhého času v procese zmeny mnohých pokolení.

Ide o to, že biologické druhy sú geneticky uzamknuté vo vzťahu jeden k druhému: každý druh je unikátny v počte chromozómov, v zostave génov a usporiadaní génov v chromozómoch. Následkom toho je medzidruhové kríženie buď nemožné, alebo neplodné (mul – kríženec somára a koňa — je neplodný), alebo geneticky nestabilné v nadväznosti pokolení (takto sú v nadväznosti pokolení nestabilnými — umelo vyšľachtené plemená domácich zvierat a sorty kultúrnych rastlín, hoci zďaleka nie všetky z nich sú medzidruhovými krížencami)[208].