Jednako, obrátime sa k §46 druhého zväzku. Jeho autorom nie je akademik L.N.Bogoljubov, ale nejaký N.N.Sucholet[241], ktorý, ako možno pochopiť, nemá vedecké tituly a hodnosti (o nich sa tu nič nespomína, na rozdiel od iných - otitulovaných - členov autorského kolektívu). Okrem toho, v §46 hlavy XII druhého zväzku sú použité materiály V.S.Ovčinnikova. Tento paragraf sa začína slovami:
«Relígia — to sú určité názory a predstavy ľudí, príslušné obrady a kulty.
Srdcom relígie je viera» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).
Viera komu? alebo viera v čo? ...to sa tu nespresňuje, hoci veriť niekomu konkrétnemu a veriť v niečo konkrétne, to sú dve rozdielne viery, ktoré môžu byť aj navzájom v konflikte. Okrem toho, autori nadviazali na sovietsku tradíciu skreslenia prvotného zmyslu slova «relígia». Ešte v 19. storočí filozof V.S.Solovjov vysvetľoval podstatu relígie ako reálneho javu takto:
«Relígiou, v nepochybnom všeobecnom zmysle, nezávisle od pochybnej etymológie, nazývame to, čo po prvé, spája človeka s Bohom, a po druhé, v dôsledku tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí medzi sebou» (“Mohamed. Jeho život a religiózne učenie”, Petrohrad, «Budovateľ», r.1992, str. 15; prvé vydanie r.1886 v sérii «Život výnimočných ľudí»).
A táto interpretácia (V.S.Solovjovom) zmyslu slova «relígia» je v súlade s tým, čo si možno prečítať v „Latinsko-ruskom slovníku“ O.Petručenka (reprintová reedícia IX vydania r.1914, Moskva, «Grécko-latinský kabinet J.A.Šičalina», r.1994), v ktorom okrem slova «religio» sa nachádza ešte aj termín «religo — spojenie», prvotný vo vzťahu k slovu «religio».
No ak sa pozrieme na slovníky zo sovietskej epochy, tak toto prvotné slovo «religo» sa z nich stráca. „Filozofický slovník“ pod red. akad. I.T.Frolova (Moskva, «Politizdat», r.1981, str. 315) hovorí: «religio — zbožnosť, svätosť». “Sovietsky encyklopedický slovník” (Moskva, vydavateľstvo «Sovietska encyklopédia») hovorí: «RELÍGIA (od lat. religio — nábožnosť, svätyňa, predmet kultu)». “Výkladový slovník cudzích slov” pod redakciou L.P.Krysina(Moskva, vyd. «Ruský jazyk», r.1998, str. 600), dáva iný, no blízky uvedenému vo „Filozofickému slovníku“, význam latinského slova «religio — svedomitosť».
Takýmto spôsobom, retrospektívna prehliadka slovníkov ukazuje, že autori učebnice nepozerali do slovníkov, ale predniesli svoju vlastnú predstavu termínu relígia, ktorý sa ukázal byť neadekvátnym prvotnému zmyslu latinských slov. T.j. objektívne nadväzujú na tradíciu skresľovania svetonázoru žiakov, ktorí pre svoj vek ešte nepoznajú mnohé, o čom sa v učebniciach nepíše.
Pritom v učebnici predkladaná definícia termínu «relígia» vo význame systém názorov a predstáv, vlastný konkrétnej subkultúre, je druhotná vo vzťahu k prvotnému významu latinského slova «spojenie». No termínom «relígia» v jeho druhotnom význame — t.j. vnímanie a chápanie sveta — sa nemajú na mysli tie či rôzne «konkrétne názory a predstavy ľudí», ako o tom píšu autori, ale určitosť v odpovedi na otázku, čo je to svätosť a zbožnosť, vnášaná do života spoločnosti religióznymi ľuďmi skrze ich svedomie. Pritom religióznosť bez Boha nie je možná[242], ale je plne možná bez kultu «zodpovedajúcich» (čomu? — otázka sama osebe) obradov a rituálov.
A podobne aj sloboda svedomia nespočíva v práve vyznávať akúkoľvek relígiu či byť ateistom, ale v práve človeka byť slobodným od potlačenia jeho svedomia tým či oným kultom vierouky (či už je nábožný alebo otvorene ateistický[243]) a korporácie ktorá tento kult riadi a má z neho zisk, nútiac ľudí aby dodržiavali normy rituálu. Posledný variant mení človeka na biorobota, ak to dáme do súvisu s nami vyššie vyslovenými názormi o možných variantoch organizácie psychickej činnosti človeka. Toto môže byť podstatou kultu niektorej vierouky, ale podstatou pravej relígie to byť nemôže.
Ďalej autor § 46 píše:
«V čom spočívajú osobitosti religióznej viery? Jej prvým elementom je viera v samotnú existenciu Boha ako Tvorcu všetkého jestvujúceho, správcu všetkých vecí, činov, myšlienok ľudí. (...)
Na základe čoho je možná takáto viera?
Na základe znalosti obsahu náboženských mýtov, Svätých kníh (Biblie, Koránu a ďalších) a dôvery k vyskytujúcim sa v nich svedectvám tých, ktorým sa podarilo presvedčiť sa o faktoch existencie Boha (výjavy národu, zjavenia atď.); na základe priamych dôkazov existencie Boha (zázraky, priame výjavy, zjavenia atď.)» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).
Začneme tým, že predstavovať vec takým spôsobom, že Boh je správcom všetkých myšlienok ľudí je hlúposť: Všedržiteľnosť je procesom objemnejším (nadradeným) a dialógovým vo vzťahu k tomu, ako samotní ľudia riadia svoje myšlienky. V danom prípade autori učebnice jednoducho šíria nevzdelanosť, obeťou ktorej sa stali oni sami v minulosti kvôli nedostatku vlastnej zvedavosti. Napríklad Korán hovorí: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia svoje úmysly» (súra 13:12) [*13:11].
Ale to nie je všetko, čo možno povedať o uvedenom fragmente učebnice. Ďalej, napriek tomu, že autor píše o knihách ako zdrojoch religióznej viery, on sám tiež informuje aj o nejakých Bohom priamo poskytovaných dôkazoch Svojej existencie, ktoré sa stali v minulosti podľa svedectva vtedy žijúcich ľudí; alebo ak nemáme veriť takýmto svedectvám, treba aspoň priznať, že v dejinách objektívne prebiehali udalosti, ktoré sa vykladali (chápali) ich účastníkmi a/alebo očitými svedkami ako takýto druh potvrdenia Svojej existencie Bohom.
Jednako autori otázku o priamych potvrdeniach Bohom Svojho bytia zvádzajú k zázrakom — javom, ktoré sa dejú mimoriadne zriedkavo a nepochopiteľným spôsobom napriek zvyčajnému priebehu udalostí a ľudským predstavám o objektívne možnom vývoji javov v prírode a spoločnosti. A ako jeden z druhov «zázrakov» predstavujú tie javy, ktoré by bolo možné nazvať «strategickým zjavením[244]», následkom čoho sa v spoločnosti objavuje informácia, predtým netypická pre jej kultúru, určujúca ďalší život tej či onej regionálnej civilizácie a ľudstva celkovo na mnoho ďalších storočí. Úmerne takémuto prístupu k priamym dôkazom, autori učebnice píšu:
«História ukazuje, že prípady priamych prejavov vyšších síl, nepopísaných predtým v mýtoch a Posvätných knihách, prakticky neexistujú [pravda, a vari si história často vyžaduje «strategické zjavenia», určujúce osudy národov a priebeh dejín na mnohé storočia a preto aj priťahujúce všeobecnú pozornosť? — naša poznámka v citáte]: cirkvi sa mimoriadne opatrne stavajú k prejavom akéhokoľvek zázraku, správne predpokladajúc, že chybnosť, alebo ešte horšie, nesvedomitosť v jeho opise vyvolá u ľudí nevieru a môže podkopať autoritu cirkví a vieroučení» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385).
Ako tomuto možno oponovať? — Skutočne, priebeh dejín si nežiada, aby sa «strategické zjavenia» (v zmysle tohto termínu, opísanom nami v predchádzajúcom odseku) dávali Bohom každému človeku a nie jednorázovo v priebehu jeho života[245]. Okrem toho, ak budeme predpokladať, že všedný priebeh procesov v prírode a spoločnosti sa náhle preruší a nastane epocha «permanentných zázrakov», tak postupom času sa to pre budúce pokolenia stane bežným presne tak, ako aj moderná technosféra (ktorá vznikla v druhej polovici 20. storočia, v pamäti dnešných dospelých) je úplne bežným javom pre dnešné deti a tínedžerov: mnohé z nich si ani nedokážu predstaviť, že ich babičky a dedkovia žili vo svete, v ktorom nemohli používať nielenže mobilné, ale aj pevné (káblové) telefónne zariadenia; že televízor v dome nebol vôbec, a nielen farebný atď. T.j. autori učebnice, odvolávajúc sa na cirkvi, (hierarchovia ktorých sa naozaj musia starať o «strihanie» svojho stáda) — vyhli sa tak preskúmaniu otázky ohľadom priamych potvrdení Bohom Svojho bytia každému a všetkým v každodennom živote bez akýchkoľvek nadprirodzených javov.