…realizácia islamských hesiel rukami extrémistov môže ľudstvu priniesť nevyčísliteľné tragédie[300]» (učebnica “Človek a spoločnosť”, Moskva, «Osveta», 7.vydanie, r.2001, str. 386–389).

Ale my sa pýtame: Realizovanie doktríny Deuteronómium-Izaiáš v priebehu mnohých storočí, o ktorej autori učebnice z neznalosti a bezcharakternosti mlčali, už ľudstvu priniesla mnoho trápenia. Čo s ňou robiť? Je prípustné žiť pod jej mocou? — o tom učebnica „Úvod do spoločenskej náuky — Človek a spoločnosť“ nič nehovorí, ponúkajúc jedným osud «kocúrov Matroskinov» (otrokárov), a druhým osud otrokov-nevoľníkov, povinných drieť na «kocúrov Matroskinov», žijúcich si bezstarostne a v dostatku, kvôli čomu musia otroci v sebe zanietene rozvíjať svoje tvorivé schopnosti a pseudohumanizmus — vážiť si všetkých rovnako, bez skúmania ich mravov, etiky a činov. A toto sa žiakom predkladá ako tie «najlepšie ľudské vlastnosti». Okrem toho: o agresivite a parazitizme judaizmu autori učebnice pomlčali; tých čo sa agresivite neprotivia pochválili; islam, odmietajúci zotročenie, predstavili ako potencionálne hlavnú hrozbu pre budúcnosť ľudstva.

A vari to nie je bezcharakternosť zo strany autorského kolektívu učebnice a Ministerstva vedy a vzdelania RF vo vzťahu k stovkám tisícov žiakov?

Predsa nie každému vyhovuje výber osudu: byť otrokom či byť otrokárom?!

Aj jedno, i druhé má alternatívu — stať sa Človekom. Ale to si vyžaduje vedomosti a zručnosti, schopnosť vytvárať vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby, a najmä vôľu, spôsobilosť uviesť to všetko do života a odolávať pred skĺznutím na degradačno-parazitickú cestu[301].

A rozdelenie potrieb do dvoch spektier nie je samoúčelnosťou.

Po prvé, keďže človek bez svojich osobných zmysluplných dialógových vzájomných vzťahov s Bohom nie je schopný žiť práve ako Človek, tak demograficky podmienené spektrum potrieb je objektívnou danosťou, plne rozpoznateľnou. Pritom demograficky podmienené spektrum potrieb v každej etape dejín vyjadruje podstatu človeka.

Po druhé, ak demografickú „pyramídu“ (graf) «položíme na bok» s tým, že zlúčime jej os s horizontálnou časovou osou, základňu pyramídy umiestnime do aktuálneho kalendárneho roku a vrchol nasmerujeme do minulosti, tak už sa nebude javiť ako pyramída, ale ako demografická vlna, utekajúca v čase do budúcnosti. V tomto modeli je demografická dynamika (v podmienkach absencie vojen a epidémií. Čo je v podstate kompetencia politiky, kultúrnej výstavby) predvídateľná na desaťročia dopredu. Jej predvídateľnosť pri efektívnej politike zabezpečuje jej predvídateľnosť na storočia dopredu. A keďže demograficky podmienené potreby spoločnosti sú spojené s demografiou, tak tento fakt vytvára predpoklad k tomu, aby spoločnosť a jeho štátnosť mohli zavčasu pripraviť výrobné kapacity, infraštruktúry vzdelávania, zdravotníctva, dopravy a spojov k vyčerpávajúco plnému a garantovanému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb všetkých. V tomto prípade všeobecne kultúrny, vedecký, technicko-technologický a organizačný pokrok sa stáva rezervou stability takýchto možností a plánov po ich prenesení do života a pridáva im historicky konkrétnu náplň[302].

Pritom potreby degradačno-parazitického spektra podliehajú likvidácii, pretože kvôli ohraničenej produkcii biocenóz a schopností ich regenerácie, ohraničenosti výrobných kapacít spoločnosti toto degradačno-parazitické spektrum potrieb bráni garantovanému a plnému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb jak v živote nejakého jedného pokolenia, tak aj v nadväznosti pokolení[303]. Avšak v súčasnej spoločnosti sa demograficky podmienené i degradačno-parazitické spektrá potrieb nerozdeľujú ani v praxi riadenia štátu, ani v ekonomických teóriách.

Jedna z príčin tohto javu je v tom, že vládnuce „elity“ spoločenstiev už stáročia sú sami obeťami degradačno-parazitického spektra potrieb, následkom čoho pod rozhovormi o všeobecnom blahu a starostlivosti o národ, sa štátna politika reálne zameriava na to, aby spoločná práca slúžila ku „prospechu“ klanov vládnucej „elity“. Pritom všetky potreby „elity“ sa uspokojujú, v prvom rade, na úkor životných potrieb prevažnej väčšiny populácie. Spoločne s „elitou“ a sociálnou „spodinou“ existujú rôzne vrstvy skrotených pätolizačov, ktorí obsluhujú potreby „pánov života“ — «kocúrov Matroskinov», zaoberajúc sa vedeckou činnosťou, umením a ďalšími „vysokými“ druhmi činnosti. A zvyšok populácie (zaneprázdnený bojom o prežitie v podmienkach neskrývaného silového nútenia k práci na „pánov života“ alebo v podmienkach nikdy nekončiaceho rastu cien) v priebehu celých dejín nemá dostatok voľného času, síl a nevyhnutnú minimálnu úroveň vzdelania k tomu, aby vypracoval a uviedol do života alternatívu rôznorodému civilizovanému otrokárstvu.

To, že sa teraz o tom hovorí priamo a významovo jednoznačne, a tiež to, že v Rusku existuje alternatívna a objemnejšia Koncepcia spoločenskej bezpečnosti, zameraná na sformovanie globálnej civilizácie Ľudskosti a vykorenenie takýmto spôsobom civilizovaného otrokárstva «kocúrov Matroskinov» vo všetkých jeho formách je:

·    výsledkom celodejinného kultúrneho pokroku celého ľudstva,

·    a tiež jedným z úspechov Ruskej mnohonárodnej civilizácie, podmienené praxou budovania socializmu v ZSSR počas doby viac než 70 rokov[304].

Toto všetko (otázka ohľadom typov režimu psychiky aj toho, kto je to Človek; otázka ohľadom rozdelenia potrieb na demograficky podmienené a degradačno-parazitické) je dobré predložiť už na samom začiatku štúdia kurzu ľudsko-spoločenskej náuky. Je to potrebné kvôli tomu, žepo prvé, žiaci 8. triedy sú už schopní toto všetko pochopiť, po druhé, ich prevažná väčšina ešte nestihla vpadnúť do procesov degradácie a parazitizmu, a preto majú šancu sa tomu vyhnúť. A to hlavné je, že toto všetko nemá abstraktno-teoretický charakter, odtrhnutý od reálnej problematiky života žiakov a ich rodičov, ale aktuálny úžitkový, umožňujúci spoločnosti — a najmä jeho novým pokoleniam — pristúpiť k vyriešeniu problematiky života spoločnosti, bez nevedomo-automatického znovuvytvárania vo svojom živote rýdzich omylov, chýb a lží, ktoré boli vlastné minulým generáciám.

Avšak treba chápať, že ľudia si úplne neuvedomujú všetky potreby spoločnosti ako ani to osobné spektrum potrieb, ktoré každý z nich vytvára a pracuje na jeho realizáciu; neuvedomujú si, ktoré z ich potrieb patria k demograficky podmienenému spektru a napomáhajú ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a ktoré patria k degradačno-parazitickému spektru a bránia ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a vytvárajú množstvo problémov pre nich samých, okolie i potomkov.

To jest, ľudia nemajú plnosť poznania toho, čo sami činia jak v dôsledku vlastnej obmedzenosti a mnohoúrovňovej organizácie psychiky, tak následkom vzniku rôznych «vedľajších efektov», ktoré plodí ich činnosť; a určité množstvo ľudí si dokonca ani nepraje vedieť čo činí. A to najdôležitejšie, historicky sformovaná kultúra je taká, že stabilne znovuvytvára v nadväznosti pokolení neĽudské typy režimu psychiky. Z toho dôvodu, hoci čo-to ľudské nie je nikomu z nás cudzie, avšak aj tí, čo zažili aspoň jednorazový pobyt v Ľudskom type režimu psychiky, zďaleka nie celý čas bdenia i spánku žijú na jeho osnove, následkom čoho sú určité príslušné degradačno-parazitické potreby vlastné nám všetkým (možno, až na vzácne výnimky). Preto, hoci si ľudia želajú uspokojenie ich potrieb z demograficky podmieneného spektra, čo je v princípe aj realizovateľné, avšak ich oddanosť niektorým degradačno-parazitickým potrebám prekáža realizácii tejto možnosti[305].