3. Vyššie uvedená analýza učebnice kurzu „Spoločenská náuka“ ešte raz preukázala, že sociológia je objemnejšou (a do seba zahŕňajúcou)* vo vzťahu k ostatným odvetviam poznania.

Pričom bolo preukázané, že škola už teraz potrebuje nové učebnice fyziky, biológie, v ktorých by sa opisovali nielen legitímne prevládajúce vedecké názory, ale informovalo by sa aj o tých faktoch, ktoré nezapadajú do vedeckých teórií vyvinutých k dnešnému dňu. Tiež je potrebná inovácia kurzu matematiky cestou zaradenia do nej informatívneho kurzu „Matematika vo všeobecnosti a jej uplatnenie v praktickej činnosti“.

4. A to hlavné:

Škola nutne potrebuje kurz životu adekvátnej psychológie, ktorá by neopisovala navonok viditeľné prejavy psychickej činnosti, ale vysvetľovala by jej algoritmiku a vzájomné prepojenia rôznych komponentov psychiky jednotlivca a charakter vytvárania osobami kolektívnej psychiky[311], odkrývajúc tým samým cesty k vypracovaniu, osvojeniu a zdokonaleniu rôznych psychologických praktík, a v podstate kvalitatívne novej duchovnej kultúry súbornosti a Ľudskosti.

Dnešná svetská škola pestuje ambicióznosť u svojich najlepších žiakov — kandidátov na inžinierov a fyzikov, politických činiteľov a administrátorov, umelcov atď. Ambicióznosť je prikrmovaná mýtmi o samostatných génioch, ktorí vo vede a technike, politike a umení samostatne plodia a vnášajú do života «veľké idey», ktoré akoby samé od seba určovali ďalší osud ľudstva. Komunikácia «géniov» s «bežnými smrteľníkmi»  ohľadom predmetu vypracovania samotných ideí a ich vštepenia do spoločnosti v týchto mýtoch chýba: «veľký Einstein» — všetko sám, «veľký Mendelejev» — všetko sám, «veľký Ford» — všetko sám, «veľký Bill Gates» — všetko sám aj s priateľom; rovnako aj «veľkí a hrozní» politici — Čingischán, V.I.Lenin, J.V.Stalin — tiež všetko iba sami. Tak tomu je  v každej oblasti života a spoločenskej činnosti. Dokonca aj S.P.Koroljov a I.V.Kurčatov v mytologizovanom poňatí dejín — tiež vykonali «všetko sami», hoci ich myšlienky rozvíjali a privádzali do praktického využitia celé odvetvia národného hospodárstva ZSSR.

Tak aj vo svetských univerzitách učia čomukoľvek, len nie tomu, že úspech v práci vo funkcii majstra v závode alebo učiteľa v škole nezávisí len a do takej miery od samotných vedomostí, ako najmä od umenia komunikovať s ľuďmi, získavať si ich pre seba, jeden pre druhého navzájom, pre spoločné dielo, či už má pod sebou mnohotisícový kolektív alebo deti v triede.

A u seminaristov, pri tom type ambicióznosti, ktorá je charakteristická u fyzikov, inžinierov a politikov, sa takto okamžite rodí perspektíva «profesionálnej neadekvátnosti».

Existuje dôvod domnievať sa, že cirkevné vzdelanie (vrátane vzdelania v systéme RPC) hoc len na úrovni neformalizovaných zručností (ak nie na úrovni vedomého prístupu k náboru kádrov) od začiatku odsekáva vyložene «profesionálne neadekvátnych» uchádzačov na služobníkov kultu, reagujúc tak nato, čo uchádzači v svojom duchu nosia a čo skrze svoj duch vyjadrujú, občas aj bez toho, aby si to uvedomovali.

Pritom treba aby všetci pochopili, že:

Ak sú určití konkrétni ľudia schopní komunikovať prakticky s každým, koho im pošle Život[312], sú to práve oni, ktorí sa v procese komunikácie ukazujú byť koordinátormi kolektívnej činnosti množiny ľudí, ktorí nie sú schopní priamo komunikovať jeden s druhým, alebo sa navzájom nebavia z iných príčin, pritom ale každý z nich je nositeľom určitých vedomostí a zručností, vrátane tých sociálne dôležitých.

Navyše sem patria aj egregoriálne procesy, v ktorých sa zúčastňujú aj koordinátori, aj koordinovaní.

V tomto aspekte — v aspekte výchovy koordinátorov kolektívnej činnosti a spoločenskej činnosti celkovo, je cirkevné vzdelanie, a tým skôr cirkevno-profesionálne vzdelanie služobníkov kultu, «o krok vopred» oproti svetskému: ak nie vďaka učebnému plánu a samotnému učebnému procesu (ktorý je možno psychologickejší, než vo svetskej škole), tak minimálne vďaka preosiatiu vyložene «profesionálne neadekvátnych» abiturientov a «uzemnenia» nafúkancov a šplhúňov, kandidujúcich na «jednotkárov».

Avšak ak sú ľudia (schopní komunikácie) konceptuálne bezmocní, potom sa účastníci koordinovanej alebo kolektívnej činnosti stávajú rukojemníkmi tých, ktorí sú konceptuálne mocní[313]a ktorí formujú chápanie sveta a kultúru psychickej činnosti samotných koordinátorov. Následkom toho je špecifikum tradícií(historicky sformovaných a panujúcich v davo-„elitárnej“ spoločnosti) vierovyznania také, že na ich základe problémy spoločnosti byť odhalené a vyriešené nemôžu, pretože tieto problémy sú v mnohom aj zapríčinené nadvládou tradičného historicky sformovaného svetonázorového vnímania a chápania konceptuálnej bezmocnosti jak ovečiek, tak aj učiteľov viery[314].

A preto takzvaná «svetská» škola musí nakoniec predsa len získať životu adekvátnu psychologickú vedu, aby mohla u žiakov formovať životu adekvátne predstavy o psychickej činnosti ľudí a spoločností, čo je potrebné pre každého z nich i spoločnosť ako takú na odhalenie problémov a ich tvorivého riešenia v súlade s Božím Zámerom.

5. Okrem toho, treba chápať nasledovné:

·    jazyk — jazyková kultúra hovorenej a písanej reči, — je nielen prostriedkom na vyjadrenie myšlienok, ale je tiež jedným z prostriedkov formovania zmyslovo-emočnej kultúry a kultúry myslenia nových pokolení vstupujúcich do života;

·    jazyková kultúra preniká nielen do vedomej, ale aj do nevedomých úrovní psychiky, v ktorých je charakter procesov geneticky prednastavený, vrátane genetickej predispozície k tým-ktorým jazykom ako jeho rodným.

Vzájomné prepojenia jazykovej kultúry vedomej a nevedomých úrovní psychiky, vrátane vzájomných prepojení i s genetikou človeka znamenajú, že zďaleka nie je jedno:

·    či píšeme „bezsaznáteľnye“ [v RJ „nevedomé“ – pozn. prekl.],

·    alebo „bessaznáteľnye“, zamieňajúc tak „z“ v predpone „bez“ na „s“ pred neznelou spoluhláskou v podstate zloženého koreňa slova „so+znan“ [so+znanie = spolu+poznanie. – pozn. prekl.], ako si to dnes žiada nový pravopis ruského jazyka,

— pretože v dôsledku ohlušenia „z“, v nezrozumiteľno-šušlavej ústnej reči súčasnosti, predpona „bez“ pri takomto písaní stráca svoj neoddeliteľný typický zmyslový obsah a stáva sa len významovo neistým „súzvukom“, ktorého zmysel je podmienený kontextom, v ktorom sa tento „súzvuk“ nachádza[315].

To isté sa týka aj iných prípadov zámeny znelých spoluhlások na neznelé pri skladaní slov z významonosných morfém[316] a písania typu «предыстория», «подыграть» namiesto «предъистория» a «подъиграть»; odstránenia z abecedy písmen «i» (desiatkové и), (jať)[317]; nutnosti obnoviť používanie písmena «ё»[318] (jo) a mnohého ďalšieho. Takéto zdanlivo účelné a užitočné zjednodušenia pravopisu na požiadavku jeho prispôsobenia praktike ústnej reči:

·    jedným svojim aspektom stimulujú k zlej výslovnosti (šušlavosti a nezrozumiteľnosti) ústnej reči, čo bráni ľuďom byť pochopiteľnými a chápať druhých ľudí;

·    a druhým aspektom spôsobujú dodatočné ťažkosti koordinácie činnosti ľavej a pravej mozgovej hemisféry pri čítaní textu s úvahou, t.j. pri takom čítaní, keď sa k prúdu slov(v písomnej alebo ústnej reči) pripájajú príslušné konkrétne obrazy v procese formovania osobných obrazných predstáv na osnove ústnej alebo písomnej informácie.