Pritom treba chápať, že stať sa «Bohom inšpirovaným automatom»[329] nie je predurčením človeka, ktorému boli Zhora dané um-rozum a vôľa[330].

Ak by predurčenie človeka spočívalo v tom, aby sa stal «Bohom inšpirovaným automatom», potom by mu rozum a vôľa boli k ničomu. Ináč povedané, um-rozum sú človeku dané Zhora nato, aby človek mal možnosť nasmerovať svoju vôľu k Zámeru, a za týmto účelom musí byť aj um-rozum podriadený vôli človeka natoľko, aby mohol dosiahnuť chápanie Zámeru, spoznať miesto a možnosti človeka i ľudstva v ňom[331].

T.j., počnúc preskúmaním želania vlastného mnohým ľuďom, žiť s ľahkosťou tak, aby sa v živote vždy «darilo», sme prišli až k otázke o potrebnosti umenia zmysluplne poznávať Život, pretože bez tejto zručnosti nebude želanie žiť s ľahkosťou tak, aby sa v živote vždy «darilo» — realizovateľné.

Ináč povedané, spolu so všetkým ostatným musí škola predsa len začať žiakov učiť zručnosti poznania. Presnejšie povedané, riešeniu tejto úlohy a uvedomenia si faktu dosiahnutia výsledku musí byť podriadený celý učebný program, celý učebný proces.

Avšak veková psychológia a vekové potreby sú také, že za normálnych okolností musí praktické si osvojenie tejto zručnosti predchádzať jej pochopeniu a opísaniu jazykovými prostriedkami.

Žiaľ, žijeme v epoche, v ktorej vzdelávanie «pre všetkých» (vrátane vzdelania pre “elitu”), je predurčené k tomu, aby touto zručnosťou nevládol náležitým spôsobom nikto, okrem uzavretého do seba kruhu zákulisných pohlavárov globálnej civilizácie.

Preto aj medzi potenciálnymi čitateľmi aktuálneho zborníka je mnoho takých, ktorí nedisponujú zručnosťou efektívneho poznávania ani v počiatočnom štádiu (hoci geneticky prednastavený potenciál je prítomný u všetkých viac-menej biologicky zdravých ľudí) — uvažujú kombinujúc pritom prevažne hotové názory, no neuvažujú poznávajúc a tvoriac. Preto niekto môže namietnuť, že vyjadrený názor o nutnosti učiť všetkých žiakov zručnosti poznávať, nie je ničím iným iba krásnym snom, ktorý však nie je realizovateľný v masovej pedagogickej praxi, pretože otvorenými zostávajú otázky: kto ich tomu bude učiť? a ako pripraviť učiteľov?

V skutočnosti sú takéto námietky a otázky neopodstatnené.

Ak sa pozrieme na proces vedomého poznávania ako takého, tak ono predstavuje samo o sebe prúd riešenia rôznych druhov nejasností: «Boží Zámer — Božie Dopustenie — hranice dopustenia, za ktoré sa už nemožno dostať», «čierne — biele» atď. umenie zmysluplne rozlišovať, klasifikovať, klásť jednoznačne pochopiteľné otázky a nachádzať na ne jednoznačne pochopiteľné odpovede. V tomto spočíva všeobecná podstata každého procesu poznávania bez ohľadu na to, čo konkrétne sa usiluje spoznať ten-ktorý človek alebo kolektív.

V minulosti umenie nachádzať pravdu cestou zadávania otázok v určitej postupnosti a nachádzania odpovedí na zadané otázky nazývali starovekí Gréci «dialektikou». A v takomto chápaní definície dialektiky ako metódy (spôsobu) nachádzania pravdy boli starovekí Gréci pravdivejší, než dialektickí filozofovia (či už materialisti alebo idealisti) posledných niekoľko storočí.

Ak budeme súhlasiť s chápaním dialektiky ako metódy poznávania objektívnej pravdy človekom, cestou kladenia otázok a nachádzania na ne odpovedí, stane sa zrejmým že:

Naše rozprávanie v kapitolách 6 a 7 aktuálneho zborníka je v podstate tlačovým výpisom dialektického procesu poznávania — t.j. výtlačkom toho, ako sa praktická zručnosť dialektického poznávania, vlastná osobnej kultúre psychickej činnosti spracovateľov aktuálneho zborníka, prejavila v ich textoch.

Okrem toho treba chápať, že texty bývajú dvoch základných typov:

·    interpretácia toho, čo človek už vie k okamihu začiatku písania textu;

·    myslenie v písanej forme, keď človek netuší, čo všetko sa dozvie zo svojho vlastného textu po jeho dokončení.

Práce VP ZSSR, hoc sa aj zakladajú na určitých už pre spoločnosť známych vedomostiach, no z väčšej časti predstavujú druhý variant (t.j. všetky sú viac-menej textovým výtlačkom procesu dialektického poznávania), ku ktorým sa radí aj text aktuálneho zborníka:

Znamená to, že:

·    ak čitateľ čítal kapitoly 6 a 7 v otvorenom odnevoľnenom[332] stave psychiky, pri mlčaní vnútorného monológu[333], tak mal možnosť vstúpiť do procesu dialektického poznávania situácie v tuzemskom vzdelávaní a vytvárania budúcnosti nášho školstva a prijať tento proces (jeho algoritmiku) do svojej psychiky;

·    ak čitateľ čítal kapitoly 6 a 7 v znevoľnenom stave psychiky s cieľom zapamätať si čo možno najviac hotových názorov alebo viacej vnímal námietky svojich vnútorných hlasov[334], tak tento proces prešiel mimo jeho prijatie a osvojenie, hoc i zostal «zapísaným» v určitých zónach jeho pamäti, viac-menej izolovaných od aktívneho procesu jeho psychickej činnosti[335]. Т.j. v tomto prípade si treba hlavy 6 a 7 prečítať ešte raz v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky, utíšiac monológy svojich vnútorných hlasov.

No a tým, ktorí si kapitoly 6 a 7 prečítali v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky a prijali do algoritmiky svojej psychiky v nich uvedený demonštratívny príklad procesu dialektického poznávania, treba dať ešte zopár vysvetlení k tomu, aby lepšie pochopili dialektiku ako metódu poznávania a procesy, prebiehajúce v ich psychike počas poznávacej a tvorivej činnosti.

«LOGIKA je veda o spôsoboch dokazovania a vyvracania» („Sovietsky encyklopedický slovník”, r.1986). Všetky funkčne špecializované druhy logiky odpovedajú po svojom na otázku: ako prísť od pravdivých úsudkov-premís (východiskových údajov) k pravdivým úsudkom-záverom (výsledkom, odpovediam na otázky). Pre logiku je charakteristická podmienenosť každého ďalšieho úsudku od úsudku predchádzajúceho a východiskových údajov. Pritom všetky otázky v logickej procedúre pramenia z predchádzajúcich úsudkov, podobne, ako v najnižších triedach školy všetci riešili úlohy z aritmetiky pomocou otázok, krok po kroku, prechádzajúc od odpovede na jednu otázku k odpovedi na ďalšiu otázku v priebehu riešenia úlohy.

DIALEKTIKA nie je logika. Dialektika je nad logikou v tom zmysle, že otázky v priebehu dialektického procesu poznávania (a tvorenia) aj odpovede na ne môžu vyplývať:

·    z východiskových údajov a predchádzajúcich úsudkov, podobne ako je to v logike;

·    z určitých dohadov, opodstatnených nejako ináč, a nie logicky;

·    «byť vycucané z prsta» — t.j.z nijako neopodstatnených (v logike na to «majú právo» len axiómy) intuitívnych predpokladov a pojmovo nejasného vnímania formálne neobjavených príčinno-následkových spojení u rôznych, zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich javov.

V dôsledku dvoch posledných okolností je dialektika umením, ktoré nemožno formalizovať; psychickou zručnosťou, ktorej možnosť osvojenia je v človeku geneticky uložená, ktorú si ale nemožno osvojiť formálnym spôsobom na algoritmickej osnove: 1.) «urob toto», 2.) «urob toto», 3.) «urob toto», ..., blahoželáme Vám a odovzdávame vám kvalifikovaný certifikát «dialektik-bakalár» («dialektik-magister» atď. až po stupeň «prezidenta Akadémie dialektiky a všetkých vied» vrátane).

Preto, ak umenie dialektiky nie je osvojené, človek zadáva «nesprávne otázky» a v nesprávnej postupnosti, a aj keď sa na ne dajú vcelku správne odpovede (zodpovedajúce týmto otázkam), tak postupnosť «otázka — odpoveď, otázka — odpoveď, ... » (alebo sieť «otázok — odpovedí» v ich určitej vzájomnej súvislosti) sa javí byť neadekvátnou k životu a nevedie k pravde.