Pýtame sa: Aké emócie, aké psychické naladenie by mali sprevádzať intelektuálno-rozumové pochopenie tohto faktu?

— Dobré psychické naladenie (radostná vnútorná vyrovnanosť a túžba osožiť Svetu, plodiaca otvorenosť duše Životu[352]) ako emočné pozadie je normou pre človeka, prebývajúceho v harmónii s Bohom, vo všetkých životných situáciách bez výnimky. A je tiež normou pre nevratne Ľudský režim psychiky.

Pýtame sa: A ak pocit radostnej vnútornej vyrovnanosti a túžby osožiť Svetu, otvorenosť duše Životu chýba, a namiesto toho je prítomná emočná skleslosť, nálada zlá alebo „nijaká“, tak potom o čom informujú nevedomé úrovne psychiky vedomie, ktoré si väčšina ľudí spája s ich «Ja»?

— Odpoveď je jednoduchá:

·    V prítomnom čase alebo v odohranej minulosti, alebo v plánoch jednotlivca do budúcnosti sa vyskytuje nejaký jeho osobný konflikt s Všedržiteľnosťou, plody ktorého bude musieť pri ním zvolenej línii správania nevyhnutne žať (ak ich už nežne) a budú nepríjemné.

No o čo sa konkrétne jedná, v čom spočíva objektívny zmysel konfliktu, či vznikol ako výsledok úmyslu jedinca alebo je následkom jeho nepozornosti a rozpustenosti a je podmienený chybami v algoritmike jeho nevedomých úrovní psychiky, — to je nutné si vyjasniť, a vyžaduje si to vedome chápavý postoj jednotlivca k Životu, k priebehu udalostí v ňom, k zhode rôznych okolností vôkol neho a v ňom samom.

·    alebo jednotlivec, ktorý nie je priamo v konflikte s Bohom, chápe voľačo odlišne či neúmerne k Objektívnej realite, prípadne úplne nepochopil čosi vyplývajúce zo všedržiteľnosti podľa Božej vôle, a následkom jeho nedôvery Bohu mu jeho nevedomé úrovne dávajú nesprávne hodnotenia tohto čo sa deje, čo v perspektíve danému jednotlivcovi tiež neveští nič dobré, pretože v dôsledku tohto sa môže jeho správanie ocitnúť v konflikte so Zámerom.

V oboch prípadoch sú zlé emócie vyjadrením nesprávnosti jeho vlastnej mravnosti, pokúšajúcej sa odmietnuť východzie mravné kritérium bohocentrického mozaikového vnímania sveta:

Všedržiteľ je neomylný: všetko, čokoľvek sa len deje, deje sa k lepšiemu; všetko čo sa odohralo a odohráva, sa odohralo a odohráva najlepším možným spôsobom pri tej reálnej mravnosti (a z nej odvodených plánov) a etike, ktorej nositeľmi sú jednotlivci, súhrnne tvoriaci spoločnosť; Všedržiteľ je veľký, všemohúci a Jeho milosť bezhraničná.

Okrem toho:

Uvedený výrok je naozaj svojim spôsobom ladičkou pre psychiku, zadávajúci náladu, ako jednotu emocionálneho a významového (intelektuálno-rozumového) režimu psychickej činnosti, ladiacu s Životom: Uvedomenie si toho reálneho faktu Života, že Všedržiteľ sa nemýli a všetko a všade sa uskutočňuje najlepším možným spôsobom, musí vyvolávať dobrú náladu — radostnú vnútornú vyrovnanosť a túžbu osožiť Svetu, plodiacu otvorenosť duše Životu.

A až potom, čo pri uvedomení si menovaného faktu prišli vnútorná vyrovnanosť a túžba osožiť Svetu s otvorenou dušou, vzniklo dobre emočné pozadie, dobré psychické naladenie, možno pristúpiť k dielu, zostávajúc pritom vnímavým k hlasu svedomia, a všetko pôjde dobre; v opačnom prípade algoritmika nevedomých úrovní psychiky a celková psychika bude „hrať falošne“, rovnako ako rozladený klavír či gitara[353].

A toto naladenie psychiky je potrebné si zriaďovať po prebudení zo sna vôľou a pravidelne si ho obnovovať v priebehu dňa; obnovovať o to skôr, akonáhle si človek uvedomí, že jeho nálada, emócie nezodpovedajú menovanému objektívnemu faktu Života.

Tieto vysvetlivky umožňujú pochopiť, že v základoch fungovania dialektiky ako spôsobu poznávania leží vedomá religióznosť človeka a jeho viera/dôvera Bohu, ktorá má účasť v procese poznávania a vedie ho, dáva človeku skrz Rozlíšenie informáciu nevyhnutnú pre zadávanie otázok; ak Boh Rozlíšenie nedá, potom namiesto dialektiky vzniká «diabolská logika» alebo ambiciózno-schizofrenické vysvetlenie Života vcelku a jednotlivých životných javov.

Z povedaného možno pochopiť, že existujú tri možné spôsoby osvojenia si dialektiky a ich kombinatorika:

·    Počas komunikácie s nositeľom osobnej kultúry dialektického poznávania vstúpiť s ním spoločne do procesu dialektického poznávania a prijať ho do svojho biopoľa (analogicky tomu, ako to bolo opísané v 2.kapitole), po čom si treba samostatne prejsť v mysli, čo a ako sa odohrávalo v psychike, alebo sa oboznámiť s opisom dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

·    Prečítať si hociktorý «výtlačok» procesu dialektického poznávania a pokúsiť sa zreprodukovať proces vo svojom biopoli, kvôli čomu treba čítať v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky, a potom si prejsť samostatne v mysli, čo a ako sa odohrávalo v psychike, alebo sa oboznámiť s opisom dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

·    Prečítať si opis dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

Posledná klauzula, spoločná pre všetky tri metódy osvojenia dialektiky, vyplýva z tej skutočnosti, že dialektika je inštrumentom pre odhalenie a riešenie reálnych problémov a nefunguje v polygónnych (výcvikových-nereálnych) podmienkach «tematických cvičení...».

Čo sa týka aktérov VP ZSSR v jeho tíme ku koncu 1990-tych rokov, tak vzdelávací systém nedokázal v nich potlačiť geneticky vloženú (do každého človeka) tendenciu dialektického spôsobu poznávania. Ďalej nasledovalo prečítanie diel klasikov dialektického materializmu, z ktorých bolo možné pochopiť ich predstavy o dialektickom procese poznávania[354]. Potom prišlo pochopenie toho, že dialektika je pre človeka prirodzený spôsob poznávania a tvorenia, ktorý historicky sformovaná kultúra davo-„elitárnej“ spoločnosti potláča a deformuje, pretože je cielene sformovaná tak, aby menšina vládla nad väčšinou a nepretržite parazitovala na jeho práci a živote. Po tomto bolo povedané, že ovládanie dialektiky je najdôležitejšia životná zručnosť. 13 rokov na to bol VP ZSSR pripravený k tomu, aby predniesol svoje chápanie dialektického procesu poznávania a tvorenia ako psychologickej zručnosti.  Toto našlo svoje vyjadrenie v práci VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, v ktorej je poskytnutý oveľa podrobnejší popis dialektiky, než v aktuálnej práci.

T.j. nič nenasvedčuje tomu, že masové osvojenie si zručnosti dialektického poznávania v škole nie je možné, hoci na to, aby bolo skutočne masovým, sú potrebné nové školské učebnice, v ktorých by bol textovo zaznamenaný proces dialektického poznávania rôznych javov adekvátne vyučovaciemu predmetu; alebo by takéto texty boli zaradené do zoznamu povinnej literatúry potrebnej k naštudovaniu. Toto všetko pri osvojení si rýchločítania a mravno-eticky zdravej atmosfére v škole (predovšetkým medzi pedagógmi, komunikácia s ktorými je potrebná vyslovene kvôli osvojeniu si psychických zručností) otvára možnosť k tomu, aby bola dialektika ako psychická zručnosť masovo osvojovaná žiakmi už v nižších triedach a vedome chápaná vo vyšších.