Články, zasvätené téme nálezu objektu podobného arche na náhornej plošine Araratu, s ilustrovaným obsahom, sú aj na internete[358].

Na základe toho, čo je o dejinách dnešnej civilizácie známe, predsa len sa pridržiavame názoru, že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti ľudskej dôstojnosti a všeobecnej Lásky. Bola civilizáciou geneticky rozdielnych rás. A prinajmenšom v tej jej časti, na ruinách ktorej vznikol dnešný Západ, existovalo členenie na rasu «pánov», a rasu, ktorá «pánom» slúžila – teda «hovoriace nástroje».

A toto všetko našlo svoje rozmanité pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie, a veľa v nej aj vysvetľuje, obzvlášť — v regionálnej histórii, ktorá si hovorí Západ, v ranných etapách jej vývoja:

·         Kastové delenie v dávnej minulosti v niektorých regiónoch vyjadrovalo úsilie potomkov „pánov“, realizujúcich civilizátorskú misiu, zachovať v kontinuite pokolení čisté genetické línie a zabrániť tak svojej „degenerácii“ pri krížení sa s potomkami bývalých „hovoriacich nástrojov“.

·         Manželstvá bratov a sestier, rodičov a detí mali v žrečeských a kráľovských dynastiách v ostatných regiónoch ten istý cieľ – ochrániť geneticky čisté línie „pánov“ v kontinuite pokolení pred zavlečením do nich genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“.

·         Z druhej strany, právo prvej noci a pohlavnej neviazanosti samcov „pánov“ smerom k samiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti pre civilizátorov za cenu určitého „skvalitnenia plemena“ civilizovaných v kontinuite pokolení realizáciou prirodzeného aj umelého výberu.

·         S týmito tajomstvami krvi bol taktiež spojený zákaz výskumu v oblasti genetiky, nanútený Sovietskemu Zväzu v časoch J.V.Stalina. Keďže čistý sionistický internacistický vývoj revolúcie podľa Marxa a Trockého sa v Rusku nevydaril, pohlavári marxizmu-trockizmu (potomkovia staroatlantických civilizátorov) uznali za vhodné zamedziť, aby sa v stane protivníka objavila obzvlášť špecifická informácia o genetike obyvateľstva, tým skôr, že už v roku 1925 prekĺzli do sovietskej tlače články o možnostiach určiť s 90% vierohodnosťou podľa analýzy krvi, či je jedinec židom alebo nie (prečo bol prejavený záujem práve k odhaleniu tohto rozdielu sa nevysvetľovalo, hoc práve tento druh selekcie leží v základoch biblickej rasovej „elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojim spôsobom aj analógiou vtipu: «Stierlitz vedel, že dva a dva sú štyri, nevedel iba, či o tom vie aj Müller», alebo v trochu inej forme: «Globálne vládnuci „Nikto“[359] vedel, čo v genetike znamená „dva krát dva“, a nechcel, aby to zistili v regióne, ktorý sa mu vyšmykoval z jeho neobmedzenej kontroly».

·         Je možné, že rovnaké genetické osobitosti, zdedené z minulej nespravodlivej globálnej civilizácie sa prejavujú aj v tom, čo mnohokrát spozorovali organizátori kolektívnej činnosti v spoločnosti. Henry Ford o tom písal takto:

«Drvivá väčšina si praje zostať tam, kde je aj postavená. PRAJÚ SI BYŤ RIADENÝMI, ŽELAJÚ SI, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH DRUHÍ ROZHODOVALI ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI.[360]

Preto najväčší problém nespočíva v tom, nájsť tých, čo si zaslúžia povýšenie, ale tých, čo si ho prajú. <…>

… pre väčšinu ľudí je trestom nutnosť myslieť. Ideálnou sa im javí taká práca, ktorá nekladie žiadne požiadavky na tvorivý inštinkt».[361] (H.Ford „Môj život, moje úspechy“, Moskva r. 1989, str. 86, str. 89).

Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania, v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami (ale neučí ľudí spolutvorbe: t.j. vnímať seba a Život, samostatne chápať Život a v potrebnej miere tvoriť v sebe i kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti) môže mať tiež rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.

A hoci sa so vzdelávacím systémom stretávajú ak aj nie všetci bez výnimky, ale iba väčšina, predsa len nie všetkých otupuje. Tento fakt, že nie všetci vychádzajú zo škôl a univerzít vydrezúrovaní ako idioti pre prácu v nejakej oblasti, môže mať takisto reálnu genetickú naprogramovanosť, zdedenú ešte z minulej globálnej civilizácie.

Po sformovaní centier regionálnych civilizácií približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, značne vzdialených jeden od druhého, no majúcich veľa podobného a spoločného (z námetov uchovaných mýtov, zvestujúcich o ich vzniku), sa začala ich expanzia do priľahlých regiónov. Vo výsledku toho, ako začali hraničiť jeden vedľa druhého, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.

Bez ohľadu na to, ako ciele týchto vojen chápali a vysvetľovali samotní panovníci každého z týchto regiónov, toto boli vojny, ktoré mali objektívny cieľ vo vzdialenej historickej perspektíve – vytvorenie globálnej civilizácie, a konkrétne tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ďalšími kandidátmi o to isté.

Počas týchto vojen Egypt skôr než všetci jeho ostatní súperi (kandidáti na  neobmedzenú svetovládu) prešiel od vojen „horúcich“ k vojne „studenej“ — informačnej vojne metódou kultúrnej spolupráce so svojimi zotročenými susedmi, ktorých historicky vyskladaná kultúra bola počas realizácie kultúrnej spolupráce nahradená alebo zdeformovaná, a to kultúrou agresorom cielene vytvorenou – biblickou kultúrou v našej historickej realite.

Formou prejavu tohto spôsobu vedenia svetovej vojny (vlečúcej sa už niekoľko tisíc rokov) a výsledkom snáh tamojších znacharov (následníkov pyramíd a poznatkov minulej globálnej civilizácie), vznikla uvedená v 1.kapitole aktuálnej práce biblická doktrína skúpenia celého zvyšku sveta od ľudí nestarajúcich sa a nerozmýšľajúcich globálne na osnove úžerníctva. Samotný Egypt (ako regionálna civilizácia), takmer zahynul pri pôrode tejto doktríny a dodnes prežíva len v stave kómy.

Aby bolo možné realizovať agresiu formou kultúrnej spolupráce, bol potrebný vhodný nástroj schopný samoreprodukcie, nesúci umelo a zámerne vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, samotnú vnímavosť a úsilie hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblasti genetických experimentov, selekcie a genetického inžinierstva. Príhodným „etnografickým materiálom“[362], vybraným pre tento cieľ, sa ukázali byť kočovné plemená (teraz nazývané ako starohebrejské), žijúce v dobe kamennej[363] a uväznené v egyptskom zajatí. Títo sa stali chrámovými otrokmi, teda nie otrokmi štátu, či súkromných osôb: t.j. stali sa vlastníctvom hierarchie strážcov poznatkov a zručností (stále nazývaných „žrečestvom“, bez akéhokoľvek opodstatnenia k tomuto v ich ďalšej činnosti).

Neskôr, v priebehu sinajského „pochodu“, na osnove tohto „etnografického materiálu“ bol vyšľachtený špeciálny druh ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Tento sa historicky vyvinul do dnešného židovstva, nasal do seba počas storočí aj množstvo nadšencov (cudzincov, čo prijali judaizmus, občas i celý národ, ako to bolo v prípade chazarov).

A ak starozákonný talmudický judaizmus opakovane tvrdí, že „národy Zeme “ sú v podstate zvieratá s ľudskou tvárou, tak to možno vnímať aj ako príznak toho, že predstaviteľom judaizmu bol oddávna známy fakt o zdivočelosti väčšiny populácie planéty počas minulej globálnej katastrofy až do stavu blízkeho zvieraťu, čiže o kvantitatívnom prevládaní zvieracieho typu režimu psychiky (vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu) v „národoch Zeme“. No aj tým, čo sú pasovaní Bibliou do funkcie rasy „pánov“, nie je veľmi čím sa chváliť: hierarchia znacharov starovekého Egypta totiž vyšľachtila reálne historické židovstvo presne tak, ako sa dnes šľachtia plemená dobytka, vopred si zadajúc veľmi presné ciele. Na uskutočnenie vypracovaného svetového projektu, muselo židovstvo ako celok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky: