[304] Vzdelanie, ktoré bolo v ZSSR dostupné širokým vrstvám spoločnosti a prítomnosť dostatočného množstva voľného času (od povinnej práce) vytvorili predpoklad k vyslobodeniu sa zo svetonázorového zajatia historicky sformovaných vedeckých škôl davo-„elitárnej“ kultúry, zdedenej z minulosti. Určitou časťou populácie boli potom tieto predpoklady aj realizované, počnúc druhou polovicou 1980-tich rokov až dodnes.

[305] V národnej múdrosti je to vyjadrené príslovím: „Rád by som do raja, ale hriechy nepustia...“ [Príslovie používané v duchu: rád by som to spravil, ibaže neviem ako... – pozn. prekl.]

[306] Zopakujeme ešte raz: «... sa Božie Kráľovstvo (radostne) hlása, a každý doň (svojim) úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16) [Čo znamená, že bez vynaloženia vlastného úsilia, snahy, vôle – sa nemožno stať Človekom, a Božie kráľovstvo môže vzniknúť a rozširovať sa len v spoločenstve Ľudí, teda jedincov s režimom psychiky typu Človek. *]

[307] Ešte raz spresníme: Láska to nie je sex, s cieľom dosiahnutia pôžitku, hoci Láska môže v sebe zahŕňať aj sex s cieľom darovania života duši človeka (Božieho zástupcu na Zemi, podľa Božieho Predurčenia).

[308] Hoci sme v 7. kapitole uviedli iba niektoré paragrafy (v ich spojitosti so Životom), avšak aj tie, ktoré sme nechali bez komentárov nie sú o nič lepšie. Táto učebnica „Spoločenskej náuky“ je príkladom toho, keď je jednoduchšie napísať všetko nanovo, od začiatku do konca tak, ako treba, než poukazovať na chyby a vysvetľovať každú z nich.

[309] Inými slovami, žiak má právo poznať aj názor (o RPC a jej vieroučení) ľudí, ktorí ju neakceptujú.

[310] Od roku 1994, keď sa VP ZSSR obrátil k Jánovi, metropolitovi Petrohradskému a Ladožskému, s otázkami o podstate pravej relígie a živote spoločnosti v Božom Zámere. V materiáloch KSB je toto oslovenie predstavené v knihe „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“.

[311] V materiáloch KSB sú niektoré aspekty tejto tematiky preskúmané v práci VP ZSSR „Od Korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v kráľovstve Boha“.

[312] Т.j. výnimky, keď sa objavia ľudia s ktorými komunikovať nevedia, sú zriedkavé.

[313] Termín «konceptuálna moc» treba chápať dvojako: po prvé, ako ten druh moci (ak to dáme do súvisu so systémom prerozdelenia špecializovaných druhov moci), ktorá dáva spoločnosti koncepciu jeho života ako jedného celku v nadväznosti pokolení; po druhé, ako moc samotnej koncepcie (idey) nad spoločnosťou (t.j. ako informačno-algoritmický vnútorný kostrový základ kultúry a opora pre celý život a činnosť spoločnosti).

V prvom význame je to moc konkrétnych ľudí, ktorých osobné kvality im umožňujú uvidieť možnosti, zadať si ciele, nájsť a vypracovať spôsoby a prostriedky na dosiahnutie nimi svojvoľne vybraných cieľov, vštepiť to všetko do algoritmiky kolektívnej psychiky spoločnosti, a tiež do mechanizmov štátnosti. Konceptuálne bezmocní — to sú všetci tí, ktorí sú rukojemníkmi konceptuálnej moci v oboch zmysloch tohto termínu. Práve z tohto dôvodu v spoločnosti konceptuálne bezmocných ľudí nie je možná ani demokracia, ani práva človeka.

[314] Všetky cirkvi sveta sú len ochrankyňami niekdajších závetov a kánonov: z ich vyblýskaných chrámov Ten čo tvorí Logos odišiel...

[315] Nehovoriac o tom, že takto slovo (nevedomie - bessaznánie) nadobúda scestné asociácie... Namiesto toho, aby indikovalo svoj pravý koreňový zmysel (bez-spolu-poznania), tvorí iný zhluk slov (démon(ické) vedomie – démon(ické) spolu poznanie), prvá morféma „bes“ má v RJ význam démon, čert. – pozn. prekl.

[316] Morféma je v jazykovede najmenšia vydeliteľná, slovotvorná, nemenná, funkčne špecializovaná časť slova: koreň, predpona, prípona a koncovka slova.

[317] Azbuka (abeceda) ruského jazyka je svojho druhu hieroglyfickým systémom, preto pre pravú mozgovú hemisféru, zodpovedajúcu za obrazné myslenie, nie je jedno akým písmenom a v akých prípadoch sa označujú viac, či menej súzvučné zvuky: «и» alebo «i», «е» alebo « » (v poľštine sa staré «jať» zmenilo na «ja», v ukrajinčine na «и», presnejšie na «i», pretože v ukrajinčine sa graféma «и» [v RJ mäkké i] číta ako «ы» [v RJ tvrdé y]) atď. Druhá vec je, že sme natoľko zdiveli, že to vo svojej prevažnej väčšine necítime a sme ľahostajný dokonca k zámene «ё» [jo] na «е» [je], hoci sú to nesporne rozdielne zvuky.

T.j. nejde o to, že vo väčšine prípadov je z kontextu zrejmé, kde treba čítať «е», a kde «ё»; kde «мир» [mir] znamená v RJ mier, а kde dnešné «мир» znamená niekdajšie «мiр», t.j. spoločnosť (hoci názov románu L.N.Tolstého “Война и мiръ”[nesprávne preložené ako „Vojna a mier“]v originálnom pravopise, tvorí v dnes zaužívanom pravopise výnimku: “Война и мир”, preto si väčšina myslí, že názov románu vychádza z porovnania vojny a mieru, hoci L.N.Tolstoj mal na mysli vzájomné súvislosti medzi vojnou a spoločnosťou).

A čo sa týka koncového «ъ» [tvrdý znak] za spoluhláskami, je to už dávno iba pamätným písmenkom na zabudnuté znenie starobylého jazyka, a preto k obnoveniu «ъ» na konci slov, končiacich spoluhláskou, dnes už niet citeľnej potreby.

[318] V dnešnej dobe, keď počítače a tlačiarne sa ocitajú v roli najpoužívanejších prostriedkov  na reprodukciu textov spoločenského významu, je k tomu, aby sa v texte objavilo písmeno «ё», a nie «е» potrebne iba stlačiť inú klávesu na klávesnici, čo nezaberie ani toľko času, ako doplnenie bodiek nad základnú grafému «е», alebo dodatočné litery v typografickom sádzacom stroji; je teda treba len určitá osobná kultúra stláčania kláves.

[319] Aktuálna kniha je z väčšej časti napísaná v zaužívanom nezrozumiteľne-šušlavom „pravopise“ kvôli tomu, aby «nevystrašila» svojim zmysel vyjadrujúcim pravopisom tých, ktorí sú bezmyšlienkovite oddaní nezrozumiteľne-šušlavému „pravopisu“, ktorý ich naučili v škole, pretože zmysel vyjadrujúci pravopis sa im predpojato javí ako prejav pologramotnosti a celkovej nekultúrnosti alebo afektom (úžasom, t.j. škandálnym správaním, cielene narúšajúcim všeobecne zaužívané normy a pravidlá, nemajúcim za cieľ iné, než obrátiť pozornosť na seba, postaviť sa proti zvyšku spoločnosti a ukázať jej svoje «frajerstvo»).

[320] Viac o problematike je v materiáloch KSB v práci VP ZSSR „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“.

[321] Jeden z významov slova «light» je: ľahký, odľahčený, zjednodušený.

[322] «Pidgin English/Pidžin ingliš» pôvodne je to anglický jazyk v jeho interpretácii domorodcami britských kolónií, v dôsledku čoho sa gramatika, morfológia tohto dialektu (pidžin ingliš) stala odlišnou od historicky sformovanej angličtiny a slovná zásoba tohto dialektu predstavuje zmes slovníkov niekoľkých jazykov. Okrem toho slovný obrat «pidžin/ pidžin ingliš» získal význam pohŕdavého pomenovania jazykových subkultúr, ktoré vznikajú v spoločnostiach napodobňovaním cudzozemcov, ktorí sú nositeľmi pidžin-ingliš subkultúr hodnotení ako omnoho civilizovanejší a kultúrne rozvinutejší.