Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

———————

O likvidácii systému exploatácie «človeka človekom» v mnohonárodnej spoločnosti

Petrohrad

2004

Zasvätená 100-mu jubileu publikácie knihy J.V.Stalina «Marxizmus a národnostná otázka»

Kniha, ktorú predkladáme čitateľovi, dopĺňa práce VP ZSSR «O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné» (r. 2000)[1], «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Božej dŕžave» (r. 2003) a «Smuta[2] na Rusi: vznik, priebeh, prekonanie…» (r. 2006). Preto aktuálna práca nie vo všetkom spĺňa princíp sebestačnosti k pochopeniu niektorých v nej dotknutých tém, z čoho vyplýva, že čitateľ by sa mal najskôr oboznámiť s menovanými i niektorými ďalšími prácami VP ZSSR, na ktoré sú uvedené odkazy v texte.

1. Názory štátnej moci na vzájomné národné vzťahy v post-sovietskej RosSiónii a realita.

2. Národy, diaspóry, jednotlivci, mnohonárodná kultúra — mnohonárodná spoločnosť.

 2.1. Stalinská definícia termínu «národ».

 2.2. Stalinská definícia národa a sociálna realita: národy, ľudy, regionálne civilizácie.

 2.3. Vznik národných kultúr a formovanie hraníc medzi etnikami

 2.4. Vojny medzi etnikami a povojnový režim v určitom zmysle «mierovej koexistencie».

 2.5. Diaspóry ako sociálny jav, ich vznik a varianty vzájomných vzťahov so spoločnosťami svojho pobytu a vlasťou 

 2.6. Mravno-psychologické pozadie vzájomných národných vzťahov.

3. Sovietska minulosť, sovietske dedičstvo a vzťah k nim..

 3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie.

 3.2. O likvidácii exploatácie «človeka človekom».

 3.3. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: teória a prax.

  3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina 

  3.3.2. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: prax a závery po rozpade ZSSR  

4. Historicky reálny internacizmus a postoj k nemu v spoločnosti

5. «LGBT»-komunita a internacizmus.

6. Kultúra a osobnosť.

7. Vysvetlivka ku 6. kapitole: Pre niektorých z tých, ktorí práce VP ZSSR čítajú, ale neprijímajú.

8. Tendencie: «živelné procesy» a ich riadenie.

 8.1. Odkiaľ sa čo berie.

 8.2. Z čoho vzniká Vlasť? — Žehnajte žene  a pomôžte jej stať sa Ženou a Matkou…...

 8.3. A čo ja sám môžem urobiť?.

PRÍLOHY 

 1. Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a súčinnosť osoby a egregorov.

 2. Rodina v systéme životných hodnôt 16-17-ročných tínedžerov, žijúcich vo veľkomeste.

Prezident RF Dmitrij Medvedev zmenil program posledného zasadania Štátnej rady, ktoré sa konalo 27. decembra 2010:

«…považujem za správne zmeniť dnešný program, aby bolo možné hovoriť o tom, bez čoho nemôžeme mať žiadnu budúcnosť ani my, ani naše deti, možno, o hlavnej národnej priorite, bez ktorej sa nemôže rozvíjať národ, o najdôležitejšej úlohe aj pre Štátnu radu, pre štruktúry štátu, bez vyriešenia ktorej nemožno zachovať a rozvíjať samotný štát. Toto spoločné dielo, do ktorého sú v praxi zahrnuté milióny našich ľudí, do ktorého sme zahrnutí my všetci na komunálnej, spoločenskej, politickej úrovni. Čo je to za dielo? Je to udržiavanie mieru medzi občanmi, súladu medzi národmi a náboženstvami v našej krajine.

Nebudem pripomínať, že náš štát bol vytvorený prácou mnohých ľudov[3], ale je to presne tak. Ľudia rôznych náboženstiev, ľudia rôznych kultúr rok čo rok, v podstate, storočie za storočím budovali našu obrovskú krajinu. Viete, že história bola vždy zložitá a nejednoznačná, vrátane tej najnovšej. Tu netreba nič prikrášľovať. Musíme vychádzať z reálií, tým skôr, že nikde vo svete nebol zatiaľ nájdený recept na absolútnu sociálnu harmóniu. No nemožno odmietať ani ten fakt, že Rusko je skutočne unikátnou krajinou, ktorá má drahocennú a zrejme neopakovateľnú skúsenosť. Táto skúsenosť spočíva v tom, že na rozdiel od mnohých iných krajín, od mnohých iných federácií, ľudy našej krajiny si vo veľkej miere zachovali aj obyčaje, aj jazyk, aj svoje náboženstvo. A pritom získali politickú i kultúrnu jednotu v zložení jedného z najmocnejších štátov sveta. Takéto spojenie jednoty a celkovej mnohotvárnosti nás robí silným a vplyvným národom. No tento stav nie je daný raz a navždy (stačí si spomenúť na udalosti z konca 80-tych rokov, stačí si spomenúť na to, čo sa stalo so Sovietsky Zväzom), takáto harmónia sa dosahuje každodenným systematickým úsilím celej spoločnosti, všetkých orgánov moci» (Stenografický záznam spoločného zasadania Štátnej rady a Komisie na realizáciu prioritných národných projektov a demografickej politiky. Oficiálna stránka prezidenta RF: http://президент.рф/выступления/9913).

Na tom istom zasadnutí premiér RF V.V.Putin vyjadril nasledujúce hodnotenie stavu vecí v krajine:

«Prirodzene, mali by sme sa hanbiť za to, čo sa teraz deje[4]. Veď sa pozrite, my všetci sme sa narodili v neďalekej minulosti. A v Sovietskom Zväze neboli takéto problémy vo vzťahoch medzi národmi. Sovietskej moci sa podarilo vytvoriť situáciu medzietnického a medzináboženského mieru. Neboli takéto problémy, nech by sme žili kdekoľvek. Spolu s Dmitrijom Anatoljevičom sme sa narodili v Leningrade. Vyrástli sme. Nepamätám si, nikdy tak nebolo, aby sa v Leningrade prejavoval akýsi nacionalizmus. Áno, ani v Moskve tak určite nebolo, ani v ostatných častiach Sovietskeho Zväzu nebolo nič podobné.

Nedávno som sa rozprával s jedným zo svojich kolegov. On teraz žije a je občanom jednej z nezávislých republík. Študovali sme spolu na univerzite. Spomínal, ako sa ocitol v ruskej dedine a tam ochorel, starali sa oňho ako o vlastného. Nedialo sa nič podobné z toho, čo teraz pozorujeme v našej krajine. Prečo? Má to niekoľko príčin. A prvá spočíva v tom, že sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea. Dokonca vymysleli určité nové spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud. A toto dnes nemáme. Hovoríme: Rossiania, rossijský ľud[5]. Ale stále to ešte nie je ono. Spolu sme nedokázali nájsť ekvivalent toho, čo bolo vynájdené v Sovietskom zväze. A ja si myslím, že netreba to chodiť hľadať ďaleko. Je iba jedna vec, ktorá môže zameniť to, čo predtým fungovalo nie zle — je to všeruský patriotizmus. My ho skrátka nepoužívame, nerozvíjame túto myšlienku, a občas sa za ňu hanbíme. A tu niet sa za čo hanbiť, ňou sa treba pýšiť. Treba, aby každý človek bol pyšný na svoju krajinu[6]a chápal, že od úspechu celej krajiny závisí aj úspech každého jednotlivca a naopak. No, aby sa toto pochopenie dostavilo, na tom musíme pracovať my všetci» (rovnaký zdroj; všetky zvýraznenia hrubým písmom v citáte — sú naše).