[56] Viď str. 2 jeho knihy.
[57] Viď tá istá kniha, str. 389.
[58] Viď tá istá kniha, str. 388.
[59] Viď tá istá kniha, str. 396.
[60] Viď tá istá kniha, str. 2.
[61] Viď tá istá kniha, str. 130.
[62] Viď tá istá kniha, str. 130.
[63] Uvedieme ju samostatne: «Národ je historicky sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, teritória, ekonomického života a mentality, prejavujúcej sa v spoločnej kultúre».
[64] Termín «spoločenská náuka» bol splodený v 1990-tych rokoch grafomanmi, obsluhujúcimi liberálno-buržoázny režim, aby sa tak zbavili termínu «občianska náuka» zo sovietskych čias. Otázka životnej adekvátnosti tejto učebnice «spoločenskej náuky» je rozobratá v práci VP ZSSR «Potrebujeme inú školu» (r. 2005).
[65] Zväzok 1, «Úvod do spoločenskej náuky» — učebnica pre 8. — 9. triedu.
[66] Viď Prílohu «Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a súčinnosť osoby a egregorov».
[67] To sa týka nielen «mainstreamu» oficiálnej vedy, ale aj «teórie pasionárnosti» L.N.Gumiljova, ktorú oficiálna veda dlhý čas odmietala. «Teória pasionárnosti», ktorá bola publikovaná prvýkrát v r. 1979 v knihe «Etnogenéza a biosféra Zeme», a ktorá sa stala veľmi populárnou v prostredí jalového publika mysliaceho bez súdnosti a citu, odpovede na tieto otázky neposkytuje. Hoci proces etnogenézy je reálnym javom v histórii ľudstva, no jeho opis v «teórii pasionárnosti» je neadekvátny. Opodstatnenie tohto názoru možno nájsť v práci VP ZSSR «Voda Mŕtva» (zv. 1, kapitola VII. «Pasionárnosť»: biológia a druhé vzájomne vložené procesy). Ten sa od čias napísania prvého vydania «Vody Mŕtvej» v r. 1991 nezmenil.
Tu spomenieme len jednu jej osobitosť: v rôznych fragmentoch knihy L.N.Gumiljova «Etnogenéza a biosféra Zeme» (3. vydanie, štandardné, Leningrad, «Hydrometizdat», r. 1990) je súbor príznakov, nutných na odhalenie chýrneho «etnosu» L.N.Gumiljeva, občas väčší, než päť príznakov z definície národa J.V.Stalina, a zahŕňa v sebe dokonca aj lokalitu (prírodnú i sociálnu), a inokedy sa obmedzuje len na jeden stereotyp správania alebo sebahodnotenie «my sme iní, ako oni», časovo dostatočne stabilné. Stereotyp správania môže byť rôzny, vrátane stereotypu jedného z ideológov sionizmu (sionizmus — bol spočiatku ideou o tom, že židia rozptýlení po celom svete by sa mali vrátiť k usadlému spôsobu života v Palestíne) T.Herzla: národ to je «skupina ľudí so spoločnou historickou minulosťou a všeobecne uznanou príslušnosťou v súčasnosti, stmelená existenciou spoločného nepriateľa» (Proti sionizmu a izraelskej agresii. / Zborník materiálov progresívnej tlače. Zost. V.I.Kiseljov, N.P.Olejnikov. Akad. vied ZSSR; Inštitút Orientalistiky. — M.: Veda, r. 1974 — str. 61, 62). V tejto definícii «národa» T.Herzlom, plne zapadajúcej do definície «etnosu» L.N.Gumiljevom, «národy-etnosy» automaticky zanikajú, akonáhle zaniká nepriateľ alebo je nastolený mier vo vzájomných vzťahoch národov. Z toho dôvodu je táto «definícia» — prejavom idiotizmu alebo zlého úmyslu.
Ak budeme vychádzať zo všeobecnej vedeckej praxe zabezpečenia metrologickej konzistentnosti teórií, podľa ktorej sa každá trieda javov charakterizuje svojim zostavovo presným konečným súborom metrologicky konzistentných príznakov, a teda — rôzne súbory príznakov zodpovedajú rôznym javom, tak L.N.Gumiliev je slobodný od tejto normy; slobodný od nej sú aj prívrženci «teórie pasionárnosti», čo nesvedčí v prospech ich osobnej kultúry intelektuálnej činnosti. Z dôvodu slobody od tejto všeobecnej vedeckej normy je «teória pasionárnosti» metrologicky nekonzistentná (ohľadom metrologickej konzistentnosti viď kapitolu 1.3 v práci VP ZSSR «Základy sociológie») a nezmyselná. Vo výsledku tak gumiljevovský «etnos» možno napasovať aj na historicky sformovaný národ, aj na ľud, aj na pseudoetnickú mafiu; potom nazvať konflikt medzi ľudom a mafiou medzinárodným konfliktom, v ktorom «veľký ľud» akoby bezdôvodne prejavuje xenofóbiu voči «národnostnej menšine»; a ďalej — pristúpiť k ochrane «národnostnej menšiny» od «útlaku» zo strany veľkých ľudov, brániacich svoju svojbytnosť a ďalší rozvoj svojich národných kultúr od úkladov pseudoetnickej mafie ovládať svojbytný ľud krajiny ako svoje vlastníctvo (ako ekonomický zdroj) alebo zlikvidovať ho.
[68] Toto boli nútení priznať vo svojich verejných vystúpeniach hlavy celého radu európskych štátov.
«Pokusy vybudovať v Nemecku multikultúrnu spoločnosť, v ktorej predstavitelia rôznych kultúr budú „žiť v zhode“, úplne zlyhali. Takéto priznanie učinila kancelárka NSR Angela Merkelová, vystupujúc v Postupime na stretnutí s mládežníckym krídlom jej strany Kresťansko-demokratická únia Nemecka.
„V 1960-tych rokoch vláda NSR vyzvala zahraničných robotníkov, aby pricestovali do krajiny, a oni teraz žijú v nej. Vtedy sme klamali sami sebe, tvrdiac, že oni v Nemecku nezostanú a odcestujú. Avšak, to má ďaleko od reality“ — cituje kancelárku BBC» (titulok — «Pokusy vybudovať v Nemecku harmonickú multikultúrnu spoločnosť úplne zlyhali, vyhlásila Merkelová»): http://www.newsru.com/world/17oct2010/merkel.html).
Po niekoľkých mesiacoch sa k názoru kancelárky Nemecka pridal aj premiér-minister «Veľkého Bratania». «Premiéra Veľkej Británie Davida Camerona obvinili v nadŕžaní ultrapravým organizáciám — britskí antifašisti, moslimovia aj opozičníci skritizovali politika za mníchovskú reč. Krátko predtým z tribúny bezpečnostnej konferencie vyhlásil o zlyhaní politiky multikulturalizmu. Už o niekoľko hodín v meste Luton prebehla masová anti-islamská demonštrácia, oznamuje „Эхо Москвы“» («Cameron vyhlásil, že politika multikulturalizmu zlyhala. Treba ukázať svaly»: http://www.newsru.com/world/06feb2011/kemeron.html).
Potom sa k nim pripojil aj prezident Francúzska Nicolas Sarkozy:
«„Príliš sme sa strachovali o identitu ľudí, prichádzajúcich do našej krajiny, no nedostatočne o identitu našej vlastnej krajiny, ktorá ich prijíma“ — povedal minulý štvrtok <10.02.2010> v televíznom rozhovore a priamo nazval politiku multikulturalizmu neúspešnou.
„Samozrejme, my všetci si musíme vážiť rozdiely, no nechceme... spoločnosť zloženú z vedľa seba existujúcich izolovaných komunít. Ak prichádzaš žiť do Francúzska, tak musíš pristať na to, že sa rozpustíš, ako v taviacom kotly, v jednotnej spoločnosti, a konkrétne v národnej spoločnosti, a ak to nechceš prijať, nebudeš môcť byť želaným hosťom vo Francúzsku“ (…)
O zlyhaní politiky multikulturalizmu hovorila aj federálna kancelárka Nemecka Angela Merkelová aj bývalí premiér-ministri Austrálie a Španielska John Howard a José María Aznar»