«Je nič neľutujem a neklesám na duchu. Moji vnuci — mám štyroch — pravdepodobne, dosiahnu niečo lepšie. Ja dnešnú epochu nepovažujem ani za civilizovanú, ani za kresťanskú. Keď čítam o miliónoch ľudí umierajúcich od hladu v Európe, Amerike a Ázii, kým v rovnakom čase v skladoch hnije nespočetné množstvo chleba, kávy a ďalších produktov (písané v rokoch «veľkej depresie», výsledkom ktorej v USA od hladu vymrelo niekoľko miliónov ľudí: — náš postreh k citátu), tak priznávam nevyhnutnosť radikálnych zmien v podmienkach nášho života. Osud troch monarchii rozkolísal moju vieru v pevnosť politických pilierov. Trinásť rokov komunistickej skúsenosti nad nešťastným Ruskom zabili všetky moje ilúzie ohľadne ľudského idealizmu. Od ľudí nachádzajúcich sa v duchovnom otroctve ani nemožno očakávať nič iné.

Oficiálne kresťanstvo, ktoré v roku 1914 ukázalo svoju neadekvátnosť, vynakladá všetko úsilie k tomu, aby nás premenilo na otrokov Božích (slová, označené nami kurzívou, by bolo dobré dať do úvodzoviek alebo ponechať len slovo «otrokov», nespomínajúc Boha: — naše spresnenie v citáte), privádzajúc nás takto k fatalizmu, ktorý nesie strašnú zodpovednosť za tragický koniec Ruska a jeho dynastie.

Relígia Lásky, založená na zákone Lásky, musí zameniť všetky vierovyznania a premeniť dnešných «otrokov Božích» na Jeho aktívnych spolupracovníkov. Ak nás naše útrapy ničomu nenaučili, tak potom obeta Krista bola zbytočná, a potom má naozaj pravdu ten, kto tvrdí, že posledný kresťan bol ukrižovaný pred tisíc deväťsto rokmi.

Je trpké si uvedomovať, že dnešná cirkev odišla ďaleko od Krista; ale je to tak. Chýbajúci článok ona vytvoriť nedokáže, lebo sa neriadi zákonom Lásky; všetko je prítomné: dogmy, sviatosti, obrady, tisíce modlitieb, za ktorými sa skrýva jej duchovná nemohúcnosť, len Lásky niet.

Koho a čo musíme ľúbiť?

Najvyššiu Silu — Boha, nie slovami, nie poklonkovaním a otrockým podlizovaním sa, ale myšlienkami a činmi lásky ku všetkým rovnako, k blízkym i vzdialeným, k priateľom i k nepriateľom, ku všetkým tvorom.

Musíme ľúbiť celý svet, lebo tvoríme jeho neoddeliteľnú časť, súčasne si uvedomujúc, že sme vyšli od Najvyššej Sily a k nej sa vrátime len vtedy, keď sa staneme samostatnou, uvedomelou, duchom silnou osobnosťou. Mimo myšlienok a pre lásku nemôže existovať lásky k Najvyššej Sile — Bohu; tejto Sile sme potrební natoľko, nakoľko plniac svetské zákony nerušíme harmóniu sveta.

Musíme ľúbiť všetko čisté, krásne, prírodu a jej prejavy, musíme ľúbiť pozemský život, lebo on je jedným zo stupňov života večného, ktorý keď povedieme v pravde, čistote a láske, získame možnosť postúpiť o stupeň vyššie. Ja chápem, že je ťažké ľúbiť život tým, u ktorých život prebieha v neustálej ťažkej práci, v neustálych starostiach o uživenie svojich rodín. Veď ale ak porovnáme náš život s životom našich sestier a bratov, ktorí zostali v Rusku, tak, naozaj, lepšie je byť slobodným bedárom, než bedárom-otrokom.

Okrem toho, veď nie len nám samým sa žije ťažko; všetko obyvateľstvo zemegule, s výnimkou majetnej menšiny, žije v rovnakých podmienkach ako my.

Treba si pevne ujasniť, že návratu do minulosti niet; ak sa vrátime do vlasti, tak aj tam budeme pracovať bez odpočinku; sami budeme musieť budovať svoje blaho, čakať pomoci nebude od koho. Okrem toho, prudká zmena, ktorá sa udiala v našom živote, z duchovného uhlu pohľadu, je veľkým dobrom, a kto to pochopil, ten hlboko využil túto okolnosť pre svoj vzostup na ceste k dokonalosti. A práve z tohto uhlu pohľadu musíme ľúbiť život.

Svoj život je treba vidieť nie z pohľadu úzkeho pozemského, prechodného, ale z pohľadu večného, duchovného. Treba sa na seba dívať nie ako na telo, v ktorom dočasne žijeme, ale ako na duch, ktorého je naše «Ja» vyjadrením, ktorý je obyvateľom Sveta, pre ktorého niet ani času, ani priestoru, ktorý žije kde chce, ktorý nie je podriadený ani zákonom prírody, ani zákonom ľudským, ktorého práva sú bezhraničné, pretože život je v ňom samom, a ktorý je zodpovedný len pred Najvyššou Silou — Bohom.

Nič pozemské ničím a nikdy nemôže ublížiť nášmu duchu, on je mimo dosah pozemských, ľudských ambícii, no spojenie s Duchom Večným je vždy v jeho plnom dosahu. Uvedomujúc si veľkú istinu práve povedaného a precítiac túto veľradostnú istinu do konca, pochopíme, nakoľko je všetko, čo sa týka nášho tela, malicherné, nakoľko je všetko dejúce sa na zemi, nepodstatné.

Povedzte si: «Som večný duch, slobodný, vychádzajúci od Boha a k Bohu idúci: mám v sebe všetko, aby som bol s Bohom vo večnom kontakte, a toto všetko spočíva v slove «ľúbiť» — slovo, ktoré skutočne vyjadruje základný, pozitívny zákon Sveta» (http://militera.lib.ru/memo/0/one/russian/a-m.rar).

[333] O vytvorení a analýze súladu medzi úlohami podnikov a ich organizačných štruktúr viď pracovné materiály VP ZSSR «O kultúre administratívnej činnosti» a prácu «Základy sociológie» (1. časť, kapitola 7.2).

[334] Ak v spoločnosti je prítomný obrat financií, tak kvalita jej života a perspektívy sú v mnohom určované tým, komu a za čo v nej platia peniaze:

·   ak v zárobkoch vedú «atraktívne sexice» (t.j. «elitárne» «vyziabnuté mačky»), «šoumeni» a predstavitelia úzkej skupiny «elitárnych» klanov, stojaci na vyšších postoch v štátnej moci a biznise — perspektívy spoločnosti sú jedny — mizerné;

·   ak v zárobkoch vedú vysokí profesionáli v oblasti vedy, techniky, vzdelávacieho systému (najmä predškolského a ďalej), medicíny nezávisle od klanovej príslušnosti — perspektívy spoločnosti sú iné, oveľa lepšie.

Čo sa týka riadiacej sféry, tak ona v mravno-eticky zdravej spoločnosti nemôže byť lídrom v zárobkoch, nakoľko postup po «kariérnom rebríčku» smerom k vrcholu «vertikály moci» musí byť sprevádzaný znižovaním príjmov od určitého maxima pre túto sféru činnosti do úrovne približne 2/3 priemernej mesačnej mzdy v spoločnosti (na vrchole «vertikály moci»).

Ide o to, že samotná veľkosť násobku pomeru mzdy (*riadiacich pracovníkov*) k minimálnej mzde predstavuje spoločensky akceptovanú hodnotu deficitu náležitého profesionalizmu v sociálno-ekonomickom systéme. Preto v mnohonásobne vyšších výplatách najvyšších riadiacich pracovníkov (v porovnaní s minimálnou mzdou) a ich ďalších príjmoch a privilégiách sa zobrazuje prudký nedostatok vysokokvalifikovaných riadiacich pracovníkov v tejto spoločnosti. Stav sa ešte viac komplikuje tým, že v davo-«elitárnych» kultúrach pri konkurencii na posty s vyššími platmi v kariérnom raste vyhrávajú intrigáni a lokaji, a nie profesionáli, ktorí nazývajú veci pravými menami, odhaľujú problémy, chyby a zneužitia vo sfére realizovania moci. V dôsledku nevykoreniteľnosti tejto tendencie v davo-«elitárnych» kultúrach deficit vysokoprofesionálnych riadiacich pracovníkov sa ešte viac vyostruje, kvalita riadenia vecí celospoločenského významu sa znižuje, čo spoločnosť vedie do krízy (pozrite si úryvky z pamätí akademika E.S.Vargu a porovnajte ich s následnou históriou ZSSR).

[335] Napríklad, «kolektív polikliniky» vyliečil 100 nemocných, pritom: 3 terapeuti vyliečili po 20 nemocných, chirurg — 15, očný lekár — 10, ORL — 10, neuropatológ — 5.

[336] Lietadlo je dielom fundamentálnej vedy a jej aplikovaných oborov, hlavného konštruktéra a jeho prácu obsluhujúcich špecialistov, kolektívu leteckého závodu a kolektívov všetkých tých podnikov, ktoré boli dodávateľmi surovín, dielov a všetkého ostatného, čo je nutné pre prácu leteckého závodu. Okrem toho, možnosť jeho vytvorenia v súčasnosti je podmienená úspechmi minulých pokolení v oblasti vedy a techniky, nahromadenými za celú históriu dnešnej globálnej civilizácie.