Po tom, čo diaspóra vznikla, môže žiť buď v prakticky úplnej izolácii od oblasti vzniku a dominovania jej vlastnej kultúry, alebo medzi ňou a jej rodným regiónom môže prebiehať štatisticky významný (vzhľadom na početnosť diaspóry) jednostranný alebo obojstranne zameraný tok ľudí. No aj tak, existencia diaspóry v nej predpokladá prítomnosť stabilnej zostavy, žijúcej v inom kultúrnom prostredí a zachovávajúcej svoju kultúrnu identitu počas doby, porovnateľnej minimálne s dĺžkou trvania aktívneho života jednotlivca, a maximálne — v nadväznosti pokolení. S touto stabilnou zostavou spolupracuje premenlivá zostava — ľudia, ktorí z nejakých dôvodov opúšťajú svoju vlasť, žijú v zostave diaspór viac-menej dlhý čas, po čom sa buď vracajú do vlasti, alebo sa asimilujú so spoločnosťou pobytu diaspóry, alebo splynú so stálou zostavou diaspóry.

V podmienkach davo-«elitarizmu» v stabilnej zostave diaspór vznikajú vlastné «elity», ktoré diktujú svoju vôľu aj stabilnej zostave, a o to viac aj premenlivej zostave diaspóry. Práve v dôsledku davo-«elitarizmu» vznikajú cigánski «baróni», «vrchní» Tatári, Uzbekovia, Tadžikovia a ďalší; tú istú úlohu hrá aj rabinát židovských diaspór vo všetkých krajinách sveta[143].

V rade prípadov to vedie k tomu, že v diaspóre začína dominovať mafia, ktorá nestrpí neposlušnosť členov diaspóry voči sebe a formuje politiku vzťahu diaspóry k spoločnosti, v ktorej žije[144]; v niektorých prípadoch mafia, ktorá vznikla v diaspóre, sa môže viac či menej od nej izolovať (V USA nie každý predstaviteľ talianskej diaspóry je mafián, no talianska mafia v minulosti tvorila významnú časť zločineckého podsvetia USA, hoc aj nemala taliansku diaspóru úplne pod kontrolou ).

Ak budeme hovoriť o asimilácii nejakej časti predstaviteľov diaspór spoločnosťou, v ktorej žijú, tak to môžu myť jak dospelí ľudia, ktorí z nejakých príčin dávajú prednosť životu podľa noriem prijavšieho ich sociálneho prostredia, a vzdávajú sa svojej rodnej kultúry a sociálnych vzťahov vo vnútri príslušnej diaspóry; tak to môžu byť aj deti, ktoré prijímajú kultúru okolitého kultúrneho prostredia ako vhodnejšiu pre seba, následkom čoho vypadávajú zo systému sociálnych vzťahov vo vnútri diaspóry, založenej na príslušnej národnej (alebo náboženskej) kultúre. Stimulom k asimilácii môžu byť jak možnosti, ktoré sa odkrývajú pri osvojovaní si kultúry spoločnosti pobytu diaspóry, tak aj konflikt s diaspórou.

Súčasne s týmto môžu diaspóry asimilovať aj nejakú časť miestneho obyvateľstva, najmä vo výsledku manželstiev predstaviteľov dominujúcej kultúry s členmi diaspór, v ktorých sa deti vychovávajú podľa kultúrnych noriem týchto diaspór a prijímajú tak identitu, ktorá je pre príslušnú diaspóru charakteristická. K tomu môžu existovať jak osobné motívy v psychike tých, ktorí sa začlenili do diaspór, tak aj stimul zo strany spoločnosti, v ktorej diaspóra žije, ak táto spoločnosť od seba odvrhuje ľudí vstupujúcich do zmiešaných manželstiev i deti z tohto manželstva.

Všetko toto sú pre život diaspór objektívne možné javy, ktorých štatistická váha je podmienená charakterom spolupráce medzi kultúrou diaspóry a kultúrou spoločnosti, v ktorej diaspóra žije.

Keďže diaspóry nachádzajú v spoločnostiach svojho pobytu vlastný sociokultúrny priestor a stávajú sa účastnými na osude obyvateľstva kde žijú, tak sa diaspóry v menšej či väčšej miere stávajú nezávislými na oblasti vzniku svojich kultúr, až do úplnej straty zdieľania osudu s oblasťou, ktorá ich splodila, a taktiež s inými diaspórami v iných spoločnostiach (takéto sú židovské diaspóry v celom svete: hoci ony všetky spolupracujú v plnení určitej misie globálneho charakteru, no osud predstaviteľov každej z diaspór je podmienený z väčšej časti regionálnymi procesmi).

Následkom získania takéhoto druhu autonómie od svojej vlasti môžu vznikať situácie, v ktorých diaspóra existuje historicky stabilne v tom čase, keď v regióne vzniku jej kultúry prebehla zámena pôvodného obyvateľstva prisťahovalcami. Pritom prisťahované obyvateľstvo môže zachovávať a rozvíjať svoju dovtedajšiu kultúru, no môže sa stať aj biologickým základom pre vznik kultúry nového národa, vrátane pri jeho zmiešaní s pôvodným domorodých obyvateľstvom.

Takto sú židovské diaspóry dávno odtrhnuté od regiónu vzniku svojej kultúry, v ktorom následne nielenže žili iní, ale historici sa dnes sporia aj o tom, kde vlastne prebehol tento vznik; a zďaleka nie všetci z nich (vrátane samotných židov[145]) sú presvedčení o tom, že tradičná arabsko-egyptsko-palestínska lokalizácia oblasti vzniku židovskej kultúry zodpovedá realite dejín. Aj dnešné arménske diaspóry sa v mnohom odtrhli od Arménska.

Ako už bolo spomenuté, možné sú situácie, keď sa pôvodné obyvateľstvo následkom dobytia ich územia transformuje do diaspóry (v cudzom prostredí spočiatku cudzieho prisťahovaného obyvateľstva): taký je osud Kurdov, ktorí sa stali diaspórami na teritóriu dnešného Turecka, Iraku, Iránu, Sýrie, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Ruska (nejaká časť Kurdov po nútenom presídlení v r. 1937 z Arménska a Azerbajdžanu a v r. 1944 z Gruzínska do Turkmenistanu a Kazachstanu žije naďalej v týchto post-sovietskych štátoch aj v súčasnosti); rovnaký je osud Arménov a Grékov na teritóriu Turecka.

Okrem toho, za pomoci Veľkej Británie (počnúc «Balfourovou deklaráciou» v r. 1917), Ligy Národov, nacistického Nemecka, a potom aj OSN, židovská diaspóra v Palestíne navyšovala svoj počet predovšetkým na úkor prítoku migrantov[146] a zmenila sa v národ-štát. Pritom nežidovské obyvateľstvo Palestíny bolo nútené, jeho väčšia časť — pod tlakom sionistami organizovaného teroru opustiť svoje rodné miesta[147], a jeho menšia časť sa stala diaspórou v židovskom štáte Izrael, založenom v roku 1947. Dejiny 20. storočia tak ukázali aj možnosť použitia diaspóry ako nástroja agresie proti iným národom a obsadenia ich teritórií.

Napokon, tento istý algoritmus bol realizovaný aj v Juhoslávii v 1990-tych rokoch: albánska diaspóra v Kosove sa stala nástrojom odtrhnutia Kosovského kraju od Srbska. Hoci samotný proces zabral niekoľko desaťročí a prebiehal ako medzinárodný konflikt Albáncov a Srbov v Kosove, no vo svojej podstate predstavoval experiment nadnárodných politických síl vedenia vojny prostriedkami 5. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia/zbraní v súčasných podmienkach. Experiment ukázal: prostriedok dokáže fungovať efektívne, a ideológia i politika stimulácie buržoázno-liberálneho individualizmu prakticky úplne odzbrojuje spoločnosť vo veciach ochrany svojej národnej svojbytnosti a vlastného teritória od tohto druhu etnickej diasporálnej agresie.

Potenciálnymi obeťami tohto druhu agresie zo strany diaspór, nech by už čokoľvek tárali v tejto veci «ochrancovia práv» a ďalší abstraktní «humanisti» a politici-praktici liberálno-buržoázneho rangu, sú NSR (nebezpečné diaspóry: Turci, Albánci, Židia), Francúzsko (nebezpečné diaspóry: Arabi, prisťahovalci z «čiernej» Afriky), Veľká Británia (nebezpečné diaspóry: prisťahovalci z jej bývalých kolónií, a najmä moslimské diaspóry), Taliansko (utečenci z Tuniska a Líbye v r. 2011), USA (nebezpečné diaspóry: mexická, čínska), postsovietska RF (nebezpečné diaspóry: Židia, Kaukazania, Číňania).

Jedným z variantov ochrany od takéhoto druhu agresie je deportácia diaspóry, agresívnej vo vzťahu k spoločnosti svojho pobytu, v jej plnej zostave do oblasti vzniku jej národnej kultúry alebo do málo osídlených regiónov. A hoci to aj protirečí liberálno-buržoáznej koncepcii beznárodnostných práv človeka-jednotlivca a pri realizácii sa to najskôr nezaobíde bez rôznych druhov zneužití, no v národnom, a tým skôr — v mnohonárodnom štáte sa to môže stať nevyhnutným, hoc aj extrémnym prostriedkom ochrany mnohonárodnej spoločnosti a jej kultúry od agresivity diaspór — lumpenizovaných, padlých do nacizmu alebo internacizmu[148].