No to najhlavnejšie spočíva v tom, že prehnane vysoký príjem riadiacich osôb zapríčiňuje pokles kvality riadenia v rozsahu celej spoločnosti. Podľa údajov «Inžinierskych novín» („Nehľaď do peňaženky vrchnosti“, № 45, 1992) k roku 1980 zárobkový pomer vrcholového manažmentu k štatistickému priemeru tvoril: v USA — 110 raz; v NSR — 21 raz; v Japonsku — 17 raz. Ak vyčíslime hodnotu štátnej podpory vyšších straníckych a štátnych úradníkov v ZSSR v období 1970-tych a 1980-tych rokov, tak sa ZSSR v tomto zozname ocitne ešte pred USA[277].

V kvalite riadenia, ktorá sa odrážala v produktivite spoločenskej práce, v kvalite vypúšťanej produkcie, tempách vypracovania a osvojenia nových druhov produkcie v sériovej výrobe, menované krajiny už vtedy nasledovali v opačnom poradí.

Za uplynulé štvrťstoročie «rejtingy»[278] menovaných krajín a tendencie ich ďalšieho rozvoja sa nezmenili: ZSSR sa rozpadol, a RF uviazlo v kríze, uchovávajúc si mnohonásobnú zárobkovú prevahu všakovakých «top-managerov», nomenklatúrnych štátnych úradníkov a sudcov nad štatistickým priemerom (V tomto ukazovateli bola RF v r. 2006 v trojici svetových lídrov, hoci bola všelikde na chvoste svetového zoznamu ohľadom úrovne produkcie v prepočte na obyvateľa — a v tomto ukazovateli sa odráža kvalita riadenia); v USA je vedecko-technický pokrok v mnohom výsledkom «skupovania mozgov» z celého sveta a narastajú problémy s dolárom, ktorý stráca pozíciu nesporne monopolnej svetovej valuty; NSR bola v priemere úspešná do začiatku svetovej finančno-ekonomickej krízy r. 2008 a nasledujúcich rokov; Japonsko — do začiatku tejto krízy bolo úspešné napriek tomu, že nemá svoju surovinovú a energetickú bázu.

To znamená, že v menovaných krajinách sú chyby riadenia v celospoločenskom rozsahu svojou závažnosťou priamo úmerné násobku pomeru výplaty vyšších riadiacich osôb ku štatistickému priemeru, a kvalita riadenia je k tomuto násobku nepriamoúmerná.

Píše o tom aj súčasný prezident USA B.H.Obama vo svojej knihe «Trúfalosť nádeje. Myšlienky o znovuzrodení amerického sna» (SPb, vydavateľstvo «Azbuka-klasika», r. 2008)[279]:

«… najvyššie platení štatutári[280] v posledných rokoch dopustili seriózne neúspechy v raste zisku svojich spoločností, zníženie hodnoty ich akcií, masové prepúšťania, zníženie rozmerov dôchodkových fondov.

Zvýšenie príjmov vedenia nie je vôbec spôsobené požiadavkami trhovej ekonomiky, ale kultúrou. Kým u priemerného pracovníka príjmy prakticky nerastú, mnohí predstavitelia vedenia bez výčitiek svedomia strkajú do vrecka všetko, čo im dovolia poddajné skrotené rady korporácií. Američania si dobre uvedomujú, nakoľko je zhubná takáto etika chamtivosti pre život spoločnosti (naša poznámka v citáte: — domáci byrokrati si neuvedomujú, že «pilujú konár na ktorom sedia»)[281]; v jednom z posledných prieskumov nazvali korupciu v štátnych štruktúrach a biznise, chamtivosť a úsilie o materiálne blaho dvomi z troch najserióznejších morálnych problémov, ktorým krajina čelí (prvým sa stal problém výchovy detí v správnom systéme hodnôt). Konzervatívci majú, možno, pravdu, keď žiadajú, aby vláda nezasahovala do systému určujúceho rozmer odmeňovania predstaviteľov vedenia. No konzervatívci by zároveň mali byť aspoň ochotní sa vyjadriť proti nemiestnemu správaniu na zasadaniach predstavenstva korporácií s rovnakým spravodlivým hnevom, s akým útočia na neslušné texty raperov» (str. 73, 74).

T.j. ak si želáme spoločenský a vedecko-technický pokrok a všeobecné blaho, tak príjmy vedenia, a najmä vrcholového, treba «priškrtiť» tak, aby neprekračovali priemerný štatistický ukazovateľ.

V takom prípade sféra riadenia (a najmä štátneho) nebude natoľko atraktívna pre chamtivcov, neschopných organizovať riadenie odhaľovania a riešenia problémov spoločnosti: vrcholové vedenie musí pracovať na ideu všeobecného blaha, dostávajúc pritom peňažnú sumu dostatočnú pre život, a nie na ideu osobného a rodinno-klanového obohacovania (prednostného oproti zvyšku spoločnosti) a následného získania alebo udržania sociálneho «elitárneho» statusu, oddanosť ku ktorému ich robí marionetami v rukách pohlavárov nadnárodnej globálnej úžerníckej korporácie a jej majiteľov.

Privlastňovaním si miliónovna nimi už uzákonených základoch, dokonca aj dobromyseľný vrcholoví politici takto trhajú spätné väzby v obvodoch cirkulácie informácií počas riadenia na úrovni 4. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia: takto nemôžu sami na sebe pocítiť negatívne následky svoje hlúpej politiky — kým väčšina žije z niekoľko tisíc rubľov mesačne, tak pre toho, čo si privlastňuje milióny a stovky miliónov rubľov a dolárov sú životné problémy väčšiny omnoho vzdialenejšie než Cannes alebo Courchevel[282].

Zväz Sovietskych Socialistických Republík (ZSSR) sa od postsovietskej RosSiónie i ďalších štátov minulosti a súčasnosti v období vedenia strany a krajiny V.I.Leninom a po ňom J.V.Stalinom odlišoval tým, že základom jeho vnútornej a vonkajšej politiky bola sociologicko-ekonomická teória — marxizmus-leninizmus. Prítomnosť teórie (dokonca popri všetkých chybách «mraksizmu») zabezpečovala dostatočne jednotné chápanie cieľov štátnej politiky, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia jak v spoločnosti, tak aj na všetkých úrovniach a vo všetkých vetvách «vertikály moci».

Vzhľadom na tento systemotvorný princíp štátnosti ZSSR bolo porovnávanie reálneho života spoločnosti s teóriou — normou politického života krajinypribližne prvých 35 rokov existencie najprv Sovietskeho Ruska, a potom ZSSR, t.j. v porevolučnom a v stalinskom období.

Týmto sa v po-stalinskom období ani v ZSSR, ani v postsovietskej RosSiónii nezaoberá nikto: ani jednotliví politici, ani politické strany, ani vedecko-výskumné inštitúty RAV, ani politicko-sociologické fakulty a katedry VŠ, ani novinársky korpus. Príčiny sú jednoduché: 1) mravná orientácia na zištnosť, a nie na službu rozvoja spoločnosti; a 2) slabomyseľnosť, neumožňujúca pochopiť úlohu teórie, ako jedného z faktorov zabezpečujúcich jak efektívnosť štátneho riadenia, tak aj konsolidáciu (zjednocovanie) spoločnosti.

Preto zrieknutie sa moci nad touto etapou plnej funkcie riadenia zo strany politickej «elity» štátu v po-stalinskom a postsovietskom období je len ďalší jej defekt.

Keďže v marxizme, podľa vzoru v r. 1917, neexistovali odpovede na všetky otázky, ktoré sa vynárali počas budovania socializmu, tak porovnávanie reality s teóriou bolo impulzom k tomu, aby sa teória rozvíjala v súlade s potrebami riešení jednotlivých konkrétnych úloh spoločenského rozvoja.

Pritom prebiehal boj o výklad nad nejednoznačne chápanou terminológiou marxizmu a jeho zamlčaní či už v duchu boľševizmu, alebo v duchu prvotného marxistického internacizmu. A v tom spočíval hlavný problém budovania socializmu, neriešiteľný bez odhalenia chýb «mraksizmu» a jeho zámeny v politike inou boľševickou teóriou uplatniteľnou v riadení.

Ako už bolo spomenuté v kapitole 3.2, úloha analýzy sovietskeho obdobia dejín našej krajiny v sebe zahŕňa 4 aspekty:

 1.    Ideály, ktoré sa hlásali ako cieľ politiky.

 2.    Ideológia, ktorá sa uchádzala o interpretáciu týchto ideálov a spôsobov ich uvedenia do života.