Takže — spoločný jazyk, ako jedna z typických čŕt národa.

To, samozrejme, neznamená, že rôzne národy vždy a všade hovoria odlišným jazykom alebo všetky, ktoré hovoria tým istým jazykom, zákonite tvoria jeden národ. Spoločný jazyk pre každý národ, no nie nutne odlišné jazyky pre rôzne národy! Niet národa, ktorý by hovoril naraz rôznymi jazykmi, to ale ešte neznamená, že nemôžu existovať dva národy hovoriace jedným jazykom! Angličania aj Severoameričania hovoria jedným jazykom, a predsa netvoria jeden národ. To isté treba povedať o Nóroch a Dánoch, Angličanoch a Íroch.

No prečo, napríklad, Angličania a Severoameričania netvoria jeden národ napriek spoločnému jazyku?

Predovšetkým preto, že nežijú spoločne, ale na rôznych teritóriách. Národ vzniká len vo výsledku dlhodobých a pravidelných kontaktov, vo výsledku spoločného života ľudí z pokolenia na pokolenie. A dlhodobý spoločný život nie je možný bez spoločného teritória. Angličania a Američania kedysi obývali jedno teritórium, Anglicko, a tvorili jeden národ. Potom jedna časť Angličanov sa odsťahovala z Anglicka na nové teritórium, do Ameriky, a tu, na novom teritóriu, postupom času, vytvorila nový Severoamerický národ[43]. Odlišné teritóriá viedli k vzniku odlišných národov.

Takže, spoločné územie, ako jedna z typických čŕt národa.

To ale ešte nie je všetko. Spoločné teritórium samo osebe ešte nedáva národ. Na to je potrebné, navyše, vnútorné ekonomické spojenie, zjednocujúce jednotlivé časti národa do jedného celku. Medzi Anglickom a Severnou Amerikou niet takéhoto spojenia, a preto tvoria dva rozdielne národy. No ani samotní Severoameričania by si nezaslúžili označenie národ, ak by jednotlivé miestečká Severnej Ameriky neboli medzi sebou prepojené do ekonomického celku vďaka deľbe práce[44] medzi nimi, rozvoju dopravných spojení atď.

Vezmime si trebárs Gruzíncov. Gruzínci doreformných časov[45] žili na spoločnom teritóriu a hovorili jedným jazykom, napriek tomu netvorili, striktne vzaté, jeden národ, lebo oni, rozbití na celý rad vzájomne izolovaných častí, nemohli žiť spoločným ekonomickým životom, celé storočia viedli medzi sebou vojny a ničili sa navzájom, huckajúc jeden na druhého Peržanov a Turkov. Efemérne a náhodné zjednotenie kniežactiev, ktoré sa sem tam podarilo vykonať nejakému cárovi-šťastlivcovi, v lepšom prípade zaberalo len povrchno-administratívnu sféru, ktorá sa rýchlo rozbíjala o rozmary kniežat a ľahostajnosť roľníkov. Ináč to ani nemohlo byť pri ekonomickej rozdrobenosti Gruzínska... Gruzínsko, ako národ, sa objavilo až v druhej polovici 19. storočia, keď pád nevoľníctva a rast ekonomického života krajiny, rozvoj dopravných spojení a vznik kapitalizmu ustanovili deľbu práce medzi oblasťami Gruzínska, načisto oslabili hospodársku uzavretosť kniežactiev a spojili ich do jedného celku.

To isté treba povedať o druhých národoch, ktoré prešli štádiom feudalizmu a rozvinuli u seba kapitalizmus.

Takže, spoločný ekonomický život, ekonomická spätosť, ako jedna z typických osobitostí národa.

No aj to nie je všetko. Okrem všetkého povedaného, treba ešte zohľadniť osobitosti duchovného charakteru ľudí zjednotených do národa. Národy sa navzájom odlišujú nielen podmienkami svojho života, ale aj duchovným charakterom, ktorý sa prejavuje v osobitostiach národnej kultúry. Ak Anglicko, Severná Amerika a Írsko hovoria jedným jazykom, no tvoria napriek tomu tri rôzne národy, tak nemalú úlohu v tomto hrá práve tá svojrázna mentalita, ktorá sa u nich vypracovala z pokolenia na pokolenie vo výsledku nerovnakých podmienok existencie.

Prirodzene, mentalita sama osebe, alebo — ako ju nazývajú ináč — „národný charakter“, je pre pozorovateľa čímsi nepostrehnuteľným, ale keďže sa vyjadruje v svojráznosti kultúry spoločnej pre národ, tak postrehnuteľná je a nemôže byť ignorovaná.

Netreba ani hovoriť, že „národný charakter“ nepredstavuje niečo raz a navždy dané, ale mení sa spoločne s podmienkami života, no, nakoľko on existuje v každom danom okamihu — tak kladie na fyziognómiu národa svoju pečať.

Takže, spoločná mentalita, vyjadrujúca sa v spoločnej kultúre, ako jedna z typických čŕt národa.

Takto sme vyčerpali všetky príznaky národa.

Národ je historicky sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, teritória, ekonomického života a mentality prejavujúcej sa v spoločnej kultúre.

Pritom je samo osebe jasné, že národ, tak ako každý dejinný jav, podlieha zákonu zmeny, má svoje dejiny, začiatok i koniec.

Treba zdôrazniť, že ani jeden z menovaných príznakov, ak ho vezmeme izolovane, nestačí na definovanie národa. Navyše: stačí neprítomnosť čo len jedného z týchto príznakov, aby národ prestal byť národom.

Možno uviesť ľudí so spoločným „národným charakterom“ a predsa nemožno povedať, že oni tvoria jeden národ, ak sú ekonomicky rozdelení, žijú na rôznych teritóriách, hovoria inými jazykmi a pod. Takýmito sú, napríklad, ruskí, galícijskí, americkí, gruzínski a horalskí židia, podľa nášho názoru, netvoriaci jediný národ.

Možno uviesť ľudí so spoločným teritóriom a ekonomickým životom, a predsa nebudú tvoriť jeden národ bez spoločného jazyka a „národného charakteru“. Takýto sú, napríklad, Nemci a Lotyši v Pobaltskom kraji.

Nakoniec, Nóri a Dáni hovoria jedným jazykom, no netvoria jeden národ pre absenciu ostatných príznakov.

Iba prítomnosť všetkých príznakov dohromady nám dáva národ.

Môže sa zazdať, že „národný charakter“ nie je jedným z príznakov, ale jediným podstatným príznakom národa, pričom všetky ostatné príznaky tvoria, vlastne, podmienky rozvoja národa, a nie jeho príznaky. Takýto uhol pohľadu majú, napríklad, známi v Rakúsku s.-d.[46] teoretici národnej otázky R.Springer a, špeciálne, O.Bauer.

Preskúmame ich teóriu národa.

Podľa Springera, „národ, to je zväzok rovnako mysliacich a rovnako hovoriacich ľudí“. Je to — „kultúrne spoločenstvo skupiny súdobých ľudí, nespojené so „zemou“[47](kurzíva je naša).

Takže — „zväzok“ rovnako mysliacich a hovoriacich ľudí, nech by boli ako odlúčení jeden od druhého, nech by žili kdekoľvek.

Bauer ide ešte ďalej.

„Čo je to národ? — pýta sa on. — Je to vari jednotnosť jazyka, ktorá zjednocuje ľudí do národa? Ale Angličania a Íri... hovoria jedným jazykom a nepredstavujú, napriek tomu, jeden ľud; židia vôbec nemajú spoločný jazyk a tvoria, napriek tomu, národ“[48].

Takže čo je to národ?

„Národ, to je relatívna jednotnosť charakteru“[49].

Čo je ale v tomto prípade charakter — národný charakter?

Národný charakter — to je „súhrn príznakov, odlišujúcich ľudí jednej národnosti od ľudí druhej národnosti, komplex fyzických i duchovných kvalít, ktorý odlišuje jeden národ od iného“[50].

Bauer, samozrejme, chápe, že národný charakter nepadá z neba, a preto dodáva:

„Charakter ľudí sa neurčuje ničím iným, ako ich osudom“, že... „národ nie je nič iné, než jednotnosť osudu“, ktorý je zase určovaný „podmienkami, v ktorých ľudia produkujú prostriedky k svojmu životu a rozdeľujú produkty svojej práce“[51].

Takto sme prišli k „najplnšej“, ako sa vyjadruje Bauer, definícii národa.

„Národ — to je súhrn ľudí, spojených jednotným charakterom na základe jednotnosti osudu“[52].