V skutočnosti ekonomické zmeny globálneho rozsahu, ktoré sa udiali v 20. storočí, označujú, že stalinská definícia národa bola od počiatku nie celkom presná, a je to dôsledkom toho, že vyjadruje marxistické chápanie sveta, pre ktoré je charakteristické:

·    vidieť v živote len matériu v rôznych «formách jej pohybu», no nevidieť objektívnosť informácie a algoritmiky jej premeny v prírodných a sociálnych procesoch (a teda — nemať terminologický aparát pre adekvátne opísanie tejto zložky života)[74];

·    rozlišovať «duševnú prácu» a «fyzickú prácu», no nerozlišovať prácu riadiacu a priamu výrobnú prácu, podriadenú nejakému (vzhľadom k nej) vonkajšiemu riadeniu (a teda — nemať žiadnu adekvátnu teóriu riadenia, dostatočne všeobecnú v zmysle univerzálnosti jej použitia);

·    interpretovať všetky sociálne javy na základe tvrdenia o rozhodujúcej úlohe triedneho boja za realizáciu v spoločnosti vlastníckeho práva na výrobné prostriedky a produkty vyrábané v spoločenskom zjednotení práce[75] (t.j. triedny boj je lokomotívou histórie, a všetko ostatné v živote spoločnosti je jeho vyjadrením a následkami; násilie je «pôrodnou asistentkou histórie», pomáhajúcou pri zrode niečoho nového v živote spoločnosti, keď sa predtým to staré vládnuce stavia na odpor jeho zrodeniu).

Okrem toho, všimnime si: stalinská definícia národa sa vzťahuje k procesu — k stabilnej existencii národa v nadväznosti pokolení, no nie k obdobiu vznikania národa ako historicky stabilnej spoločnosti ľudí, ani k obdobiu degradácie národa pod vplyvom rôznych príčin, ktorá sa môže zavŕšiť zmiznutím národa, jeho rozdelením na niekoľko príbuzných národov alebo národností (ktoré sa nesformovali do národa), znovuzrodením národa v nejakej novej kvalite.

Stabilná existencia národa v nadväznosti pokolení znamená, že on — ako jeden celok — sa nejakým spôsobom samoriadi. Samoriadenie spoločnosti (jej riadenie) má mnohostranný charakter, a len jedným z jeho aspektov je ekonomický život sformovaného národa, ktorý môže prebiehať buď v režime viac či menej zreteľne vyjadrenej ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako to bolo v časoch napísania J.V.Stalinom práce «Marxizmus a národná otázka»), alebo v režime absencie ekonomickej oddelenosti od druhých národov (ako je tomu vo väčšine prípadov dnes). Pritom:

Samoriadením ľudskej spoločnosti v rámci jej rozvoja sa tiež chápe to, že uspokojovanie fyziologických a všedných každodenných potrieb ľudí — nie je zmyslom ich existencie (tým sa obmedzuje okruh záujmov len u „lumpen-u“), ale iba prostriedkom na uvedenie do života spoločného kolektívneho zmyslu života (spoločných ideálov).

A tento spoločný zmysel, ak je prítomný, tak sa prejavuje v samoriadení národa ako jedného sociálneho organizmu, nezávisle od intenzity komunikácie predstaviteľov národa žijúcich na opačných koncoch spoločne obývaného teritória, a nezávisle od tovarovej výmeny medzi vzdialenými regiónmi.

·    Ak tento zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb — existuje, tak existuje aj národ, dokonca aj v podmienkach, keď ľudia žijúci na rôznych koncoch spoločne obývaného teritória iba vedia o existencii jeden druhého a nemajú žiadne spoločné ekonomické alebo iné viditeľné styky.

·    Ak takéhoto zmyslu u nich niet, tak pri výskyte všetkých ostatných príznakov národa — jedná sa len o hromadu jednotlivcov, hovoriacich spoločným jazykom, majúcich (zatiaľ ešte) spoločné teritórium, rovnaké obyčaje a ďalšie prvky kultúry, no národa niet[76]. V tomto prípade sa jedná len o pseudonárodný „lumpen“, ktorý je odsúdený buď nájsť vyššie spomenutý spoločný zmysel života, alebo sa prepadnúť do historického nebytia, stanúc sa «etnografickou surovinou» pre vznik iných národov alebo vymrúc počas procesu degradácie. V obdobiach sociálnych kríz podiel „lumpenu“ v zostave obyvateľstva narastá, a toto predstavuje veľké nebezpečenstvo pre spoločnosť a jej perspektívy.

Prítomnosť tohto druhu zmyslu života (ideálov) popri existencii ostatných príznakov národa — uchováva národ aj v súčasných podmienkach, keď do minulosti odišla nielen ekonomická oddelenosť národov, no postupne odchádza do minulosti aj kultúrna oddelenosť národov v procese formovania jednotnej kultúry ľudstva:«Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo <on>[77]považuje za krásne a pravdivé, o čom <on> vzdychá» (F.M.Dostojevskij).

T.j. spoločný ekonomický život národa, jeho ekonomická spätosť, sú len jednou z podôb jednoty riadiacej sféry sformovaného národa, v ktorom sa realizuje nejaký zmysel života množstva ľudí tvoriacich tento národ a nimi všetkými objektívne zdieľaný, dokonca aj keď ho nemôžu vyjadriť; stačí len, aby cítili v živote jeho prítomnosť, a tak či onak, svojím dielom prispievali k jeho uvedeniu do života (t.j. aby boli informačno-algoritmicky aktívne účastní na jeho uvádzaní do života).

Sféra riadenia sa od ostatných sfér života spoločnosti odlišuje tým, že v nej je lokalizovaná profesionálna riadiaca činnosť vo vzťahu k všetkým ostatným činným sféram spoločnosti (hoci hranice jednotlivých sfér činnosti sú do istej miery stanovené subjektívne, avšak predsa existujú, nakoľko sa zakladajú na objektívnosti sociálnych štatistík zamestnanosti obyvateľstva príslušnými druhmi činnosti). To znamená, že:

Jedným z príznakov národa — nie je spoločný ekonomický život (ako si to uvedomil J.V.Stalin), ale spoločný (pre historicky sformovaný národ) zmysel života, presahujúci hranice uspokojenia fyziologických a každodenných všedných potrieb ľudí tvoriacich národ, ktorý sa prejavuje v zjednotenej (pre národ) sfére riadenia realizovaného na profesionálnej osnove, a plodí, napríklad, aj ekonomickú spätosť národa.

Táto profesionálna riadiaca práca môže zahŕňať jak niektoré jednotlivosti v živote národnej spoločnosti, tak aj riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti. Za prítomnosti ostatných príznakov národa, uvedených v stalinskej definícii, a pri chápaní toho, že spoločný ekonomický život je len jedným z prejavov spoločnej (pre národ) sféry riadenia — v tom prípade oddelenie a rozvoj vo sfére riadenia oblasti, zahrňujúcej profesionálne riadenie vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej národnej spoločnosti, privádza k vzniku štátnosti[78].

Štátnosť — to je subkultúra riadenia na profesionálnom základe vecí celospoločenského významu lokálne i v rozsahu celej spoločnosti.

T.j. štátnosť — je len jedným z komponentov sféry riadenia, avšak nie sféra riadenia vcelku, pretože ku sfére riadenia sa vzťahuje aj riadenie výmeny tovarov (t.j. obchod), riadenie kolektívnej výrobnej a inej činnosti mimo štátneho aparátu a jeho orgánov.

Štát — to je štátnosť v uvedenom zmysle + teritórium a akvatórium, na ktorom sa rozprestiera jurisdikcia tejto štátnosti + obyvateľstvo žijúce na teritóriu podriadenom tejto štátnosti.

Vznik štátnosti na homogénnom národnom základe privádza k masovo rozšírenému stotožňovaniu národa a jeho národného štátu, čo je charakteristické pre západnú sociológiu, ktorá sa sformovala na historickej skúsenosti Európy.

Vplyv tejto sociológie na politický život v RF sa prejavuje v tupom prenášaní jej terminológie «vedcami» a politikmi na realitu RF, čo sa prejavilo aj na Štátnej rade 27.12.2010, z citovania materiálov ktorej sme začali túto prácu. Vo výsledku takéhoto imitovania «vyspelých krajín» v MNOHO-národnej RF, «politici» RF nazývajú «národom»[79], žiadajú, aby niekto vyjadril «národnú ideu», a keď niekto «národnú ideu» vyjadrí, tak ho obviňujú v nacionalizme, xenofóbii, separatizme; «politici» chcú dostať do svojich rúk «stratégiu národnej bezpečnosti», «stratégiu národného rozvoja», no nezamýšľajú sa nad nutnosťou pre RF stratégie bezpečného rozvoja mnohonárodnej spoločnosti; občania RF sa v ich názoroch stávajú «mnohonárodným národom RF», a oficiálna veda RF «povedečťuje» tento i ďalšie nezmysly, pohŕdajúc normami vyjadrenia zmyslu pomocou ruského jazyka a ohlupujúc tým seba i tých, ktorí sa opierajú o názory takýchto «vedcov»[80].