Vzhľadom na opísané sa kľúč k vyriešeniu problémov nachádza v rodine: v postoji potencionálneho ženícha a nevesty k vybudovaniu rodiny; v živote samotnej rodiny — v jej postoji k počatiu, rodeniu a výchove detí, k formovaniu u detí ich predstáv o zmysle života človeka v zostave ľudu a o zmysle života celého ľudstva. A úloha spočíva v tom, aby tento typ, uvedený v piesni V.S.Vysockého — najviac «problematický» pre «elity» davo-«elitárnej» spoločnosti — sa nielen stal štatisticky prevládajúcim typom v spoločnosti, ale aby aj získal stabilne Ľudský typ režimu psychiky, a na jeho základe na seba prijal zodpovednosť nielen za seba, ale aj za osud krajiny a ľudstva, a aby získal riadiacu gramotnosť a konceptuálnu moc. V takomto prípade dokáže zbaviť seba aj druhých od skazenej vrchnosti a negatívnych následkov jej moci.

Dajúc jednému zo svojich filmov názov, ktorý sme použili ako fragment v titule tejto kapitoly[625], S.S.Govoruchin poukázal na najdôležitejšiu okolnosť života spoločnosti, tému však, bohužiaľ, neotvoril. Preto sa vrátime k posledným odsekom kapitoly 6. Bol tam vyjadrený názor, že tvorivý potenciál je rovnako vlastný aj mužom, aj ženám, no realizovaný je rozdielne.

·  Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál muža realizovaný väčšinou priamo pri riešení tých problémov, na ktoré v živote naráža.

·  Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál ženy pri riešení problémov mimorodinného charakteru (pretože je matka a v tejto úlohe je nenahraditeľná) realizovaný väčšinou nepriamo cez jej deti, a čiastočne aj cez muža (alebo druhov a milencov, ak žije nemravne).

Z menšej časti sa tvorivý potenciál muža realizuje nepriamo cez ich deti a ženu (alebo družky a milenky, ak žije nemravne), a tvorivý potenciál ženy (ak vedie rodinný život) sa z menšej časti realizuje priamo pri riešení mimorodinných problémov, na ktoré v živote narazí.

Preto, ak niekto z mužov v očiach spoločnosti vykonal niečo znamenité, táto spoločnosť by mala byť vďačná predovšetkým jeho matke (a možno aj babičkám), nakoľko v intervale od predhistórie jeho počatia až po vstup dieťaťa do rečového obdobia a začiatku jeho vlastného aktívneho poznávania a tvorby je práve mama — bezalternatívne — tým najhlavnejším dospelým človekom v osude a živote každého: ona vyberá (alebo súhlasí s výberom) budúceho otca, ako manželka a matka ich spoločných detí; mama je prvým učiteľom a prvým vychovávateľom, kurátorom prvých etáp osobného rozvoja budúceho dospelého človeka.

Práve v tomto období, počnúc predhistóriou počatia, nad ktorým takmer neobmedzene kraľuje žena (nezávisle od toho, či si to uvedomuje alebo nie), sa formuje duchovné dedičstvo budúceho dieťaťa, zakladajú sa telesné a biopoľové štruktúry jeho organizmu a formujú sa tie základy psychiky, na ktorých sa neskôr rozvíja, osvojuje a realizuje v živote poznávaco-tvorivý potenciál. Ak týchto základov niet, potomna alternatívnej im prázdnote sa nemôže sformovať nič užitočné pre spoločnosť ani samotnú osobu nezávisle od jej pohlavia[626]. Úloha muža ako bezprostredného vychovávateľa a učiteľa dieťaťa získava dôležitosť až v ďalších etapách osobného rozvoja.

Preto ak budeme spoločnosť skúmať v časových intervaloch obopínajúcich život niekoľkých pokolení, tak žena väčšinou rieši sociálno-strategické úlohy v duchu tej koncepcie, v moci ktorej žije spoločnosť[627], hoci žena si to nemusí ani uvedomovať, alebo nemusí byť v zhode so svojim biologickým a sociálnym predurčením; a muž väčšinou rieši taktické úlohy v duchu konceptuálne podmienenej stratégie, hoci aj on si to vôbec nemusí uvedomovať a nemusí byť tiež v zhode so svojím biologickým a sociálnym predurčením. A riešenie úloh oboch skupín prebieha v riečisku egregoriálnej algoritmiky príslušnej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúry, čo bolo preukázané v kapitolách 6 a 8.1. Preto:

Stavať proti sebe navzájom mužskú a ženskú podstatu, zveličovať jednu z nich, ponižujúc druhú — je neprirodzená hlúposť.

J.A.Ingres. „Zdroj“. r. 1856 Múzeum d'Orsay. Paríž.

Ak toto výtvarné dielo v divákovi nevzbudzuje nič iné okrem chlípnosti alebo svätuškárskeho odmietania vyobrazenia ženy, ktorápočala človeka, v jej prirodzenej kráse a sviatosti tvorenia budúcnosti, potom má divák veľmi vážne problémy mravno-etického charakteru a celkovo s psychikou...

O tom, že Francúzsko má takého maliara ako Jean Auguste Dominique Indres (1780 — 1867), nie každý vie, no jeho «Zdroj» filozoficky mnohonásobne prevyšuje «Giocondu», ktorú pozná takmer každý a ktorú mnohí uctievajú.

Takže, ak ide o také sociálne funkcie pohlaví, v základe ktorých leží biológia (stavba organizmov a špecifiká inštinktívnych programov ich súčinnosti v procese reprodukcie biologického druhu) — zdrojom kvality života spoločnosti v historicky dlhých časových intervaloch sú práve osobné kvality dievčat, a neskôr žien-matiek tejto spoločnosti, podmienené charakterom výchovy v nej dievčat.

A zmeny kvality života spoločnosti do tej či onej strany sa tiež začínajú zmenou charakteru výchovy v nej dievčat[628].

V základe tejto príčinno-následkovej súvislosti leží tá okolnosť, že pokiaľ skúmame život spoločnosti, ako súbor navzájom spolupracujúcich spoločenských inštitútov, tak sociálne dôležitá činnosť mužov prebieha väčšinou mimo rodiny, a sociálno-strategicky dôležitá činnosť ženy v jej plnosti a dokonalosti bezalternatívne môže prebiehať len v rodine. Pričom, ak vychádzame zo záujmov formovania osobnosti dieťaťa, tak by to mala byť rodina niekoľkých dospelých pokolení žijúcich pod jednou strechou.

To neznamená, že žena by mala byť pustovníčkou v dome svojho otca, a neskôr muža, žiť z ich príjmov, a mať dočinenia najprv len s bábikami a módnymi čačkami, a neskôr len s hrncami, panvicami, nočníkmi a plienkami, vysávačom a ostatným domácim náradím atď., obšťastňovať muža a stretávať sa len s kamarátkami a príbuznými, a všetky ostatné stretnutia len s dovolením otca alebo muža, alebo len pod kontrolou[629].

Ak spoločenské zriadenie redukuje úlohu ženy len k tomuto, potom sa stáva neschopnou náležite vyplniť svoju sociálno-strategickú misiu — realizovať svoj tvorivý potenciál cez svoje deti a vnukov, nakoľko takáto samorealizácia si žiada široký rozhľad, rozvitú osobnú kultúru zmyslov, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, a tiež — predvídania, čo nie je možné bez slobodného formovania záujmov, slobodnej účasti v živote spoločnosti a osobných dojmov z tých sfér činnosti, v ktorých svoj tvorivý potenciál priamo realizujú väčšinou muži, a v ktorých raz budú pracovať jej synovia a vnuci.

Vyššie povedané v kapitole 8.2 umožňuje pochopiť ešte jeden aforizmus V.O.Ključevského, a oceniť ho nie ako nespravodlivú hanlivú výčitku, ale ako kľúčový návod na riešenie problémov rozvoja Ruskej mnohonárodnej civilizácie:

«Nešťastie Rusov spočíva v tom, že majú prekrásne dcéry, ale hlúpe ženy a matky; ruské ženy sú majsterky v zaľúbení a páčení sa, no nevedia ani ľúbiť, ani vychovávať. (Variant: ..., no neobľubujú ani ľúbiť, ani vychovávať») (V.O.Ključevskij. Diela v 9-tich zväzkoch. — M.: Myšlienka. 1990. Zv. 9 — Str. 401).