·  z jednej strany — na defektnosť vedy a jej obmedzenosť, pretože historicky sa vyskladavšia veda nemôže jasne a nesporne presvedčivo odpovedať na otázky o existencii Boha alebo jeho nebytí práve v dôsledku svojej mravnej vykastrovanosti;

·  а z druhej strany — na klamstvá samotnými ľuďmi vymyslených religióznych koncepcií, pod mocou ktorých žijú po veky mnohé spoločenstvá a ktorých životnú neadekvátnosť sa časom podarí dokázať vede alebo prívržencom iných religióznych koncepcií[93] (vrátane otvoreného adeizmu).

Priepasť, rozdeľujúca mravne vykastrované prírodné vedy a humanitárne vedy, rozširujúc a prehlbujúc sa, hrozí zničením ak nie celého ľudstva (ako biologického druhu), tak minimálne súčasnej globálnej civilizácie[94].

Preto potreby existencie a rozvoja spočívajú v tom, aby skutočná veda sa stala predĺžením (pokračovateľkou) skutočnej relígie, a aby pritom zmizla priepasť medzi tým, čo sa teraz nazýva «prírodovedným» Poznaním a «humanitárnym» Poznaním.

A uprostred všetkého ostatného na riešenie úlohy obnovy celostnosti systému Vedomostí ľudstva[95] je nevyhnutné dať životom opodstatnenú оdpoveď na otázku o podstate jazyka — оdpoveď, zjednocujúcu relígiu, prírodné vedy i humanitárne vedy na základe ich vzájomného prenikania (previazanosti).

Inými slovami, prírodovedci i humanitári predtým, než sa zahĺbia do svojich špecifických oblastí vedeckej a spoločensko-osvetovej činnosti, sú povinní najprv dospieť k spoločným názorom v odpovediach na otázky:

 1.  Еxistuje Boh, Tvorca a Všedržiteľ?

 2.  Čo to je Svet, v ktorom my všetci žijeme?

 3.  Čo v Živote sú jazyky, ktoré používame, vrátane používania vo vedeckej a osvetovej činnosti?

Prvé dve otázky sú svojou podstatou v tomto Svete neoddeliteľné, v dôsledku čoho, odpovedajúc na prvú z nich, je už nevyhnutné mať určitú mienku aj na druhú a naopak: stanoviac mienku na druhú otázku, je potrebné vopred sa vyhraniť v odpovedi na otázku prvú.

V Koncepcii spoločenskej bezpečnosti, rozvíjanej spoločenskou iniciatívou Vnútorného prediktora SSSR, odpoveď na prvú z nich spočíva v nasledujúcom:

Оbjektívna realita — to je aj Život v medzne zovšeobecňujúcom zmysle tohto slova. Život je Boh a Bohom stvorená Stavba Sveta, ktorá je živým organizmom. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, má objektívny zmysel, ktorý sa môže stať majetkom každého subjektívneho rozumu, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok predania zmyslu jednym subjektom druhému), а tok udalostí v Živote je (vo svojej podstate)* rozprávanie (odtiaľ slovné spojenie Životarečnenie – Reč Života)*.

Túto tvárnu Stavba Sveta nazýva materializmus «matériou-hmotou»; а panteizmus[97], stretávajúc sa s prejavmi činnosti vo vzťahu k ľudskému vyššieho rozumu, tú istú Stavbu Sveta, t.j. tzv. «matériu-hmotu» zbožšťuje (pre panteizmus vyšší rozum — nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ — аle jedna z vlastností samotnej netvárnej Stavby Sveta).

Žiadne intelektuálno-rozumové dôkazy Božej existencie si ani jeden rozum sám o sebe nemôže vybaviť (ani na nejakom «experimentálnom základe») takisto, ako si nemôže na tých istých princípoch ani vybaviť dôkazy Božej neexistencie.

No Život medzi ostatným zahŕňa v sebe aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných[98]subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodno rozumných subjektov a ich množín (а taktiež množín individuálne nerozumných elementov).

A v Živote dôkazy Svojho bytia Boh — Тvorca a Všedržiteľ — dáva Sám osobne každému, kto si vedome zadá túto otázku: a spočívajú v tom, že životné podmienky subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a zreteľnejšie, čím vnímavejší je on sám k volaniu Boha, keď Sám Boh sa obracia k subjektu skrze jeho vnútorný svet, skrze iné subjekty alebo Jazykom Života, vytvárajúc zhluk životných okolností jak okolo, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravne-eticky podmienený charakter, pretože zhluk okolností má mravne-eticky podmienený zmysel a účelnosť vo vzťahu k životu subjekta, prejavivšieho záujem o otázku Božieho bytia.

Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú davané subjektu nezávisle na ňom, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že oni zodpovedajú konkrétne jeho osobnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta (t.j. jeho svetonázoru)*.

A následkom takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy pre každého jedinečné a svojrázne neopakovateľné. Оni prichádzajú v skrytom pred druhými životnom dialógu s Bohom, uvedomovanom si človekom. Práve silou tohto mravne-eticky podmieneného a pre každého jedinečne-svojrázneho dôkazu Božieho bytia — intelektuálne-rozumových, logických dôkazov bytia Božieho a rovnako Jeho nebytia — niet.

Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika — vzájomné vzťahy subjektov — nemôže byť vybudovaná na základe «experimentálneho» testovania podľa súboru otázok typu: „А ako sa bude druhý subjekt správať, ak ja urobím toto, alebo sformujem okolo neho takúto situáciu?” Každý, kto vypracuváva test alebo predkladá nejaký test inému kvôli tomu, aby vypracoval svoj vzťah k nemu na základe výsledkov, získaných v testovaní, оbjektívne, t.j. nezávisle na chápaní tohto faktu a svojej vôle, vytvára vo vzťahu k sebe ústretový test, v ktorom sa predovšetkým vyjavuje jeho osobná nedôvera voči testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov okrem vlastných strachov, koristníctva vo svoj prospech alebo nejakých predpojatostí testovanej strany nie je ničím motivovaná. Následkom toho strana, snažiaca sa otestovať druhú stranu, vo väčšine prípadov získava minimálny odhad v ňou vytvorenom teste, pretože životu neadekvátna umelosť testu je vnímaná testovanou stranou ako zámerná faloš a neúprimnosť voči nej v správaní sa testujúcej strany.

Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na princípe takéhoto prístupu nebudujú. Boh vystríhal ľudí pred «experimentami» voči Nemu, ktoré oddávna získali pomenovanie «pokúšať Boha»[99].

No subjektívna zložka podmienenosti Bohom predkladaných dôkazov Svojho bytia je mnohými chybne povyšovaná na úroveň úplnosti a dostatočnosti, vyčerpávajúca otázku ako jediná. Vôbec nechápuc objektívnu zložku, hodnotia presvedčenosť iných ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, nemajúci v sebe žiadny objektívny základ, pretože presvedčenosť druhých o Božej existencii je akoby výlučne ich výmysel a následok halucinácií, a taktiež aj výsledok ich viery postranným klamárom[100].

Avšak nie sú lepší ani tí, ktorí prišli k «viere v jediného Boha» (a rovno k viere v nejakých iných bohov) a sú v nej natoľko «tvrdí» a «pevní», že ako keby nepotrebovali životné dôkazy Božej existencie. Hoci takíto „veriaci“ hodnotia presvedčenosť ateistov (aDeistov)* o neexistencii Boha ako ich neopodstatnený subjektivizmus, predsa aj oni samotní sa nachádzajú v zajatí subjektivizmu, no iného druhu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú oni nasledujú.

Boh nepotrebuje dôkazy Svojej existencie, a ani človek nepotrebuje jemu Bohom dávané každodenné mnohonásobné dôkazy jedného a toho istého objektívneho faktu Jeho existencie.

No život človeka v lade s Bohom — to je vedomý dialóg s Bohom aktami života človeka a situáciami, ktorými Boh človeka vedie.