Začneme z toho, že hudba patrí do zvukového pásma mechanických kmitov, ktoré človek vníma sluchom. V závislosti od toho, aké sú to kmity, človek vníma melódie, hudobné sprevádzanie, aranžmány, harmóniu alebo kakofóniu a pod. а оrganizmus (telo a biopolia) a psychika (informácia a algoritmika, vlastné osobe) nejakým spôsobom reagujú na zvučanie hudby mimo vôle samotných ľudí. Nо v prírode, obklopujúcej každého z nás, i v každom človeku existuje množstvo iných kmitaní, ktoré nepatria do zvukového pásma alebo nie sú mechanickým kmitaním[30], a preto nie sú sluchom vnímané. Pritom je nevyhnutné chápať, že zákonitosti kmitavých procesov sú v ich podstate jednotné v celom pásme frekvencií pre každý druh kmitania, ktoré je vlastné tomu ktorému druhu matérie.

Inými slovami, Svet okolo nás «zvučí» a my všetci «zvučíme» v ňom, no len malá časť tohto všeobecného zvučania je mechanickým kmitaním a patrí do zvukového frekvenčného pásma a na úrovni vedomia je vnímaná ako zvuk — vrátane aj ten nejakým spôsobom usporiadaný zvuk, ktorý sa nazýva «hudbou». No málokto sa zamýšľa: čo sa stane, ak tie či oné prírodné procesy zobrazíme v zvukovom frekvenčnom pásme?

V tlači prebleskli správy o tom, že keď pohyb nebeských telies po orbitoch, tvoriacich Slnečnú sústavu, naprogramovali do počítača a zobrazili vo zvukovom pásme, tak z reproduktorov zaznela harmonická melódia.

Таk isto jeden zo spôsobov diagnostiky predchádzania havárií mechanizmov je založený na rozdielnosti spektra kmitania nepoškodených mechanizmov a analogických mechanizmov, v konštrukcii ktorých sa tvoria mikrotrhliny, schopné neskôr viesť k poruche, k zlomu. Pri zobrazení týchto spektier kmitania vo zvukovom pásme nepoškodené a defektné mechanizmy zvučia rozlične: pre konštrukcie, nejako náchylné k zlomu, a takisto majúce nízku ergonomickosť[31], je charakteristický nepríjemný zvuk.

Hranica, vymedzujúca každú osobu v Stavbe Sveta[32], je podmienená v tom zmysle, že všeobecne prirodzené (fyzické) polia, patriace do biopoľa človeka, sa rozprestierajú ďaleko od miesta, kde sa nachádza jeho hmotné telo, a zlučujú sa s analogickými celoprírodnými poľami iných objektov a subjektov. A na základe takéhoto biopoľového vzájomného pôsobenia osoby a Života je človeku na podvedomých úrovniach jeho psychiky dostupné mnohé z toho «zvučania» Života, ktoré sa nachádza mimo zvukového frekvenčného pásma a mimo mechanického kmitania. No ak existujú rôznorodé kmitavé procesy, tak je im vlastné aj to, čo sa nazýva harmóniou[33] a disonanciou[34].

Človek, ktorého zmysly a psychika sú v lade so Životom, sám koná vo svete harmonicky, vyhýbajúc sa disonancií vo svojom vzájomnom vzťahu so Životom, napomáhajúc odstraňovať okolo seba ničivé procesy, prejavujúce sa v určitých disonanciách. Človek, ktorého zmysly a psychika nie sú v lade so Životom, sám koná vo svete disharmonicky, rodiac disonancie a vyhýbajúc sa harmónii vo svojich vzájomných vzťahoch so Životom a v rozpore s prirodzenosťou narúšajúc a ničiac harmóniu okolo seba i v sebe, čo sa prejavuje v určitých nových disonanciách vo vzťahu k objemnejšej ho zahŕňajúcej harmónii.

То jest, žijeme vo Svete, v ktorom «zvučí» vlastná hudba, hudba harmonická, v ktorej disonancie sú:

·  buď epizódy, vznikajúce väčšinou pri nie úplne vydarených prechodoch z jednych režimov fungovania prírodných a umelých systémov do druhých režimov;

·  alebo nejaké chorobné javy, ktoré zarazí samotný Život v prípade, ak získavajú tendenciu udržateľnosti a rozširovania.

A z celého množstva druhov umenia, rozvinutých v kultúre, umelecký obraz života práve v takej — rôznorodo «zvučiacej» — Stavbe Sveta je človeku schopná ukázať jedine opera[35].

V opere sa všetko vzájomne dopĺňa a jedno druhému dáva význam: hudba, vedúca scénické deje a nesúca texty; scénický dej, prebiehajúci na pozadí dekorácií a hudby, ktorá ho vedie; dekorácie, podčiarkujúce zmysel scénického deja a textu, — pri svojom zosúladení s hudbou[36], — pomáhajúce vnímať ju (hudbu) i umeleckú celistvosť opery[37]. Inými slovami, vo všetkých svojich častiach a ich vzájomnej spätosti kvalitná opera — i ako žáner i ako konkrétne dielo tohto žánru — to je veľmi veľa v kultúre každého národa[38].

Nо pre operné umenie je charakteristické rozdelenie účastníkov scénického deja na aktérov, hudobníkov — z jednej strany a zo strany druhej — na divákov. Avšak v chorovode (na rozdiel od opery) sú všetci jeho účastníkmi — aj aktéri, aj diváci, a preto v chorovode hudba, text a tanec sa zlievajú dokopy ako nikde inde.

Chorovod je oddávna jeden z atribútov ruskej kultúry a jedným z prostriedkov ľuďmi uskutočňovanej kolektívnej mágie národa ako súčasti jeho prirodzeného života[39].

Ďalej pokračuje osnovný text.

V dôsledku tejto skutočnosti, ak máme byť čestní sami pred sebou, tak je potrebné uznať vyššiu rozumnosť Prírody a prítomnosť v nej vo vzťahu k človeku vyššieho оbjektívneho zmyslu všetkej algoritmiky Života v jeho rozvoji; оbjektívneho zmyslu, neseného celým súhrnom kmitavých procesov a prejavujúceho sa vo vyžarovaní, v rezonančných, koherentných a autokmitavých javoch.

A v súlade s tým, v uvedených objektívnych podmienkach nejaká «оpica» nezískala «intelekt» «samo sebou» bezcieľne a bez zmyslu a neprišla k myšlienke pridať podľa jej svojvôle tie či oné významy životného zmyslu tým zvukovým kombináciam, ktoré je schopný v podobe mechanických kmitov v mieste pobývania vylučovať jej оrganizmus vo zvukovom frekvenčnom pásme. Avšak nedbajúca na Život a k tomu ešte hlúpa «оpica» môže rozmýšľať aj v tom zmysle, že ona je «sama sebou» a «sama pre seba»…

Тo jest, preskúmanie otázky o artikulovanej ozmyslenej reči dokonca aj z pozície teórie kmitaní a všeobecnej fyziky, vzdialených od filozofie a bohoslovia, nevyhnutne musí priviesť každého aspoň trochu mysliaceho človeka od šialeného materialistického adeizmu nech by aj (pre začiatok) k panteizmu (považovanie samotného Vesmíru za Boha), а potom (pri položení otázky: оdkiaľ a prečo je toto všetko v Prírode?) — k priznaniu aktu tvorenia Stavby Sveta a dialógu podľa Života s Bohom – Tvorcom a Všedržiteľom.

Vo všeobecnosti pri preskúmaní živé slovo (vyslovené v akustickom frekvenčnom pásme alebo vyslovené človekom «v duchu, v mysli» v jeho subjektívnom vnútornom svete, t.j. na osnove nemechanických neakustických kmitavých procesov, vlastných duchu — biopoľu človeka) dokáže vplývať prostredníctvom kaskád rôznorodých prírodných a technogénnych vyžarovaní na všetko, čo existuje v Stavbe Sveta.

A tento pohľad na jazyk — predpokladajúci existenciu Boha, akt tvorenia Stavby Sveta a Všedržiteľnosť ako proces života Stavby Sveta — je v úplnom súlade s predstavami adeistickej materialistickej vedy, ktorej sú známe také javy, ako vyžarovanie, rezonancia, autokmitanie, koherencia, a ktorých existencia, zatvárajúc oči, uznáva zmysluplný počiatok výlučne človeku, nezamýšľajúc sa pri tom nad podstatou Človeka a zmyslom Života[40]. Tento pohľad na jazyk vo svojej podstate je Bohopočiatočným, no napriek názoru mnohých on prináša slobodu a pre jeho vtelenie sa do Života oslobodzuje rozum z pre neho vytvorenej klietky, na ktorú si аdeisti (jak materialisti, tak aj idealisti)[41] zvykli.