To je podmienené tým, že v procese prekladu do iných jazykov prebieha výber párov – analogických slov ruského jazyka a jazyka prekladu. Pritom do textu (reči) v inom jazyku neprechádza hláskový a slabičný zmysel, zodpovedajúci vnútroslovnej bázovej úrovni zmyslu ruského jazyka. Na to, aby zmysel hláskovej a slabičnej úrovne bol donesený aj inojazyčnému čitateľovi alebo poslucháčovi, musí byť preklad sprevádzaný ešte aj vysvetlením (komentárom), ktorého objem môže byť podstatne väčší, než objem samotného prekladu.[71]

Táto osobitosť prekladov z ruštiny do ostatných jazykov je ďalšou ťažkosťou, problémom naviac, pri preklade vo vzťahu k zvyčajným pre všetky preklady ťažkostiam adekvátneho prekladu idióm[72], rôznych «slovných hračiek», аsociatívnych spojení, vytváraných fonetikou a morfológiou rôznych jazykov na bázovej úrovni zmyslu slov každého z nich, t.j. nezhodnosťou, neekvivalenciou v rôznych jazykoch množín rovnakokorenných slov a zmyslu viac-menej súzvučných slov.

Proces prekladu do ruštiny inojazyčných rečí a textov môže byť sprevádzaný vytvorením nejakého doplnkového zmyslového prúdu v preklade v dôsledku prítomnosti v ruskom jazyku hláskového a slabičného zmyslu jeho slov. Či bude tento doplnkový zmysel vznikať vo všetkých prípadoch prekladu; či bude v prípade vzniku dôkladnejšie prinášať zmysel inojazyčnej reči alebo textu, alebo ho bude potláčať, či kaziť — to je osobitná otázka, na ktorú odpoveď je podmienená jak úlohou každého z jazykov v noosfére Zeme a vzájomným porovnaním úloh dvojice «ruský jazyk — iný jazyk», tak aj zmyslom v prehláseniach a zamlčaniach inojazyčnej reči alebo textu, a takisto — kultúrou myslenia a reči i mravnosťou prekladateľa do ruštiny[73].

Ďalej pokračuje základný text.

Na rozdiel od prekladového slovníka:

Jak ústna reč, tak aj písomná[74], predstavuje o sebe súbor slov, podriadený tomu či onomu spôsobu vyhľadávania, a je konkrétne «usporiadaním vzájomne spätých a vzájomne si zodpovedajúcich slov a intonácií» (v morfologických a gramatických štruktúrach), čo sa v písme prejavuje v usporiadaní písmen (hieroglyfov) a interpunkčných znamienok а vo veršoch aj v rozčlenení súvislého textu na rytmicky (rýmovo)* vzájomne zhodné riadky.

A toto usporiadanie slov a interpunkčných znamienok v reči je podriadené cieľu — najlepším spôsobom vyjadriť subjektívny zmysel, ktorý autor reči si praje priniesť iným alebo sám pochopiť (оsvojiť si)[75]. Аutor reči je nositeľom jazyka ako systémového celku, а nie súboru izolovaných slov, zahrnutých do slovníkov. A v súlade s tým, iba pri uznaní jazyka ako systémového celku sa ukáže reč ako tématicky osobitý následok tohto systémového celku, ktorého len časťou je bázový «prekladový slovník», možno že aj nie zaznamenaný ako text, podobne „Slovníku živého veľkoruského jazyka“ Vladimíra Ivanoviča Daľja.

Avšak, na čo mnohí zabúdajú alebo o čom nemajú tušenia:

·  zmysel reči (textu) VO VŠEOBECNOSTI (VŠEOBECNOM PRÍPADE SKÚMANIA) sa nerovná «súčtu bázových zmyslov» každého z ju tvoriacich slov (а takisto fráz, odsekov, kapitol), hoci v určitých najjednoduchších prípadoch zmysel reči (textu) môže aj neprekračovať hranice «súčtu bázových zmyslov» zložených časťou reči (textu)[76];

·  presný zmysel každého slova v reči je objektívne podmienený:

  > predchádzajúcim a nasledujúcim poradím slov a intonácií (v písme — čiastočne odrazených uplatnením interpunkčných znamienok v texte), t.j. celkovým textom reči[77];

  > životnými okolnosťami, v ktorých vznikol ten či onen skúmaný text, z ktorých hlavnou je subkultúra, ktorej text patrí[78];

  > v reči môžu byť prítomné akoby «prázdne slová», každé samo o sebe nemajúce zmysel, podobné prestávkam v hudbe, ktoré aj tak sú v nej nevyhnutne potrebné pre riadenie rytmiky predania zmyslu (zladenie rytmiky podania zmyslu v texte s psychologickou rytmikou poslucháčov alebo čitateľov), а takisto nevyhnutné aj pre realizáciu «mágie slova» a «mágie textu» vo vibroakustickom pôsobení (vrátane vyžarovania);

·  vnímanie zmyslu reči ako celku i každého slova (а takisto fráz, odsekov, kapitol) je podmienené subjektívnou kultúrou reči[79]jak jej autora, tak aj tých, komu je ona adresovaná alebo kto sa s ňou stretne.

Inými slovami:

V MEDZNOM PRÍPADE maximálne «hustého nabalenia (napakovania)* zmyslu» do ústnej reči (alebo textu), ktorej začiatok i koniec sú zadané vôľou jej autora, reč (alebo text) ako celostnosť sama predstavuje určitú úplnosť a nerozdeliteľnosť zmyslu.

Chápanie tejto okolnosti je k dnešku pre väčšinu hovoriacich a píšucích stratené. Ľudia si vo väčšine myslia, že organicky celostnou jednotkou zmyslu je výlučne slovo (v dnešnom ponímaní tohto termínu ako objektu, registrovaného vo výkladových slovníkoch), а nie nejaké poradie-usporiadanie slov, utvárajúcich reč (text), v koryte morfologických a gramatických konštrukcií, vlastných tomu či onému jazyku.[80] V dôsledku toho sú slová v texte vo vzťahu k textu ničím iným, než «slabikami».

No slovo (v dnešnom chápaní tohto termínu ako objektu, registrovaného v slovníkoch)nie je jediným jazykovým výtvorom, ktorý môže byť nositeľom organicky celostného zmyslu.

Ak by tomu nebolo tak, tak v ruskom jazyku by boli nemožné také názvy literárnych diel, ako „Slovo o pluku Igorovom“[81], „Slovo o Zákone a Požehnaní“[82], аle existovali by len «poviedky» (“Poviedka dávnych liet“) a rôzne povesti. Т.j. samotné názvy ústnych a písomných «žánrov» v rečovej a písomnej kultúre starovekej Rusi poukazovali na určitý rozdiel «slov» — na jednej strane[83] a na strane druhej — «poviedok»[84] a rôznych iných bájí a povestí.

«Poviedky» a rôzne povesti —pri ich prechode od jedného človeka k druhému — umožňujú variabilnosť zmyslu, vnútornej rytmiky, objavenie sa určitých fragmentov, ktoré predchádzajú sprvoti sa vyskladavší text alebo v ňom pokračujú, umožňujú zahrnutie do vyskladavšieho sa textu predtým mu nevlastných tém (v zmysle osvetlenia otázok) a zmyslových аspektov a pod. Т.j. «poviedku» alebo «povesť» možno iným ľuďom prerozprávať «svojimi slovami», vytvoriac vlastné poradie slov, vo vlastnom emocionálne-zmyslovom nastrojení psychickej činnosti.

Na rozdiel od nich «slovo», majúc PODĽA URČENIA nejakú vnútornú osobitú štruktúru (objímajúcu «morfológiu» vo vzťahu k morfológii «slov-slabík»[85] — registračných jednotiek, predstavených vo výkladovom slovníku), môže byť zamenené iba iným «slovom» na tú istú rovnakú tému, ktoré musí byť zreteľne vyslovené alebo napísané od začiatku do konca nanovo, v inom poradí «slov-slabík» (jedno- alebo dvojkorenných slov; pritom koreň slova je nositeľom bázového (základného) zmyslu). Aj keď nové «slovo» pritom môže v sebe zahŕňať nejaké fragmenty «predošlého vydania», predsa len všetky takéto zahrnutia musia byť v súlade s vnútornou štruktúrou nového «slovа». А pretože vnútorná štruktúra nového «slova» musí vnikať do takéhoto začlenenia, to ak tieto začlenenia svojim predurčením nemusia byť presnými citátmi – оni nevyhnutne musia byť v niečom zmenené vo vzťahu k tomu textu, z ktorého sú zobraté, kvôli stotožneniu ich vnútornej štruktúry s ju objímajúcou štruktúrou nového «slova» ako celku.