Ti, ktorí spochybňujú pravosť citovaného apokryfu, ktorí nesúhlasia s tvrdením o rafinovanom odstránení samotnej Dobrej zvesti Krista z kánonu Nového Zákona, tí nech si všimnú, že ani jeden z množstva Kristových učeníkov nezanechal písomný výklad Ježišom prinesenej Dobrej zvesti ako takej – okrem životopisnej informácie o živote Ježiša, syna Márie. Kánonické Evanjelia takýmto výkladom nie sú, pretože sú krátkymi biografickými informáciami o pozemskom živote a činoch Ježiša, syna Márie, v ktorých sa Dobrá zvesť Krista predkladá v objeme natoľko minimálnom, nakoľko by sa už bez tohto výkladu v biografickej kronike nedalo zaobísť, hoci mnohí „mocní“ tohto sveta by sa radi zbavili aj toho, čo zostalo v kánone. A tí, čo nesúhlasia s uvedeným, nech ukážu na príklade života, kde a v čom konkrétne klame spomínaný apokryf.[42].

Tiež je užitočné poznamenať, že (ako vyplýva z textu citovaného apokryfu) Ježiš neučil mnohobožstvu a modloslužobníctvu, ale bol „jazyčníkom“[43] Božím a učil svojich súčasníkov (podobných telom, no nie psychikou) Božiemu Jazyčníctvu. Cirkvi, nesúce meno Krista, odsudzujú Božie Jazyčníctvo a učia klaňaniu sa modlám dogiem, nimi samými vytvorených a odtrhnutých od jednoty so životom.

Jednou z vecí, kvôli ktorým prišiel Kristus na svet, bolo aj vykorenenie nižšie uvedenej doktríny vybudovania globálnej rasovej „elitárno“-otrokárskej civilizácie, ďalej konvenčne nazývanou (podľa nášho názoru, od Božích prorokov nemohla pochádzať takáto ohavnosť) podľa citovaných zdrojov — doktrína „Deuteronómium-Izaiáš“. Túto doktrínu akože „Ruská“, akože „pravoslávna“ cirkev, ale aj všetky ostatné biblické kulty — považujú za svätú a Bohom vnuknutú, ani trocha sa pritom nezamýšľajúc o jej pôvode vo výmysloch pozemskej hierarchie služobníkov kultu egyptského Amona – nazvaného pre pasených kresťanov menom Amiň (v latinskej liturgii Amen)*. A ona vštepuje a šíri ( žijúc uprostred národov Ruska) túto rasovú parazitickú doktrínu a ničí ňou mravnosť mnohých ľudí. Cirkev potláča ich slobodu vôle a svedomie vyvolávaním strachu pred trestom pekelného ohňa za trest kvôli akoby odpadlíctvu od Boha – kacírstvu tých, ktorí odmietajú nielen túto ohavnosť, ale aj cirkev, ktorá ju zasieva v mene Pravého Boha. A globálno-historická podstata tejto ohavnosti je takáto:

“Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo možno dávaťna úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa podľa svedomia pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože tento text nie je získaný zo správy o rozšifrovaní jedinečného pradávneho zvitku, nájdeného vo vykopávkach, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora.“ - Deuteronómium, 23:19, 20. „I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú“ - Deuteronómium, 28:12. „Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny Arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela)a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nepodarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nezachcú slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené” — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých pseudokresťanských Cirkví, vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti. A kánon Nového Zákona (ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte do Nicejského koncilu (325 n.l.)) ju v Kristovom mene (bez akýchkoľvek k tomu podkladov) hlása do skončenia vekov ako dobrý Boží zámer:

“Nemyslite si, že Ja som prišiel narúšať zákon alebo prorokov. Neprišiel som narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: dokiaľ sa neminie nebo i zem, ani jedno písmeno a ani jedna čiarka nezmizne zo zákona­, pokiaľ sa všetko nenaplní“ - Matúš, 5:17, 18.

Z toho je možné pochopiť, že pohoršovanie sa pravoslávnych i ostatných pastierov nad činnosťou scientológov, nimi obviňovaných z mimoriadnej oddanosti mamonárstvu a nastolenia neobmedzenej kontroly nad ľuďmi, je prejavom lokajstva pred svojimi pánmi: pokorný otrok pozemských pánov, majiteľov biblického projektu prestavby sveta predpokladá, že jeho majitelia majú právo sťahovať všetko bohatstvo na Zemi, a všetci ostatní nemajú právo zaoberať sa svojou ekonomickou nezávislosťou od nich. Okrem toho, je to určitá analógia novozákonnej príhody o slamke, spozorovanej pokrytcom v cudzom oku, v tom istom čase, keď mu z vlastného oka trčí brvno, zasiate v jeho mozgu.

Kým jednotlivec, osamote, si ešte s trieskou alebo slamkou v oku poradí, tak s brvnom mu to samému už nepôjde, a to takmer každý z nás má do činenia s „brvnom“ vo vlastnom oku. Odvalenie „brvien“ a odstránenie ich následkov vyžaduje cieľavedomé kolektívne úsilie, na čo väčšina tých, ktorí vyzývajú iných vybrať „brvná“ zo svojich očí, zabúda. Podľa nás, cenzori a redaktori Nového Zákona toto podobenstvo prekrútili, podnecujúc pritom individualizmus v spoločnosti, napomáhajúc jeho jalovému prekvitaniu.[44]

Ale ak všetko to, čo sme vyššie uviedli z cirkevnej literatúry a dejín vzniku cirkví, nie je prejavom satanizmu, čo potom vlastne satanizmus je? Každopádne, majúc všetku túto ohavnosť v Cirkvi, otec Alexij a množstvo jemu podobných (sluhov svojich pánov), bez tieňa pochybnosti, predkladajú pravoslávnu tradíciu ako jedinú bezchybnú, podobne ako aj predstavitelia ostatných kultov, ktorí už zabudli na to, že «písmeno zabíja, a Duch oživuje» — Druhý list apoštola Pavla Korinťanom, 3:6.

S takýmto vzťahom k reálnemu životu, aký existuje v historicky sformovaných cirkvách, ak Kristus znova príde, ako aj prvý raz len s Dobrým Slovom, a nie s neporaziteľnou vojenskou silou, namierenou proti popieračom Pravdy, tak mnohí, označujúci seba za kresťanov, si prehryznú navzájom hrdlá za právo vraziť prvý klinec do Jeho tela. Dohryzú sa preto, lebo Pravda sa – v ich videní Života, zlobne zvrátenom bezduchou pýchou sebalásky – im nemenne javí ako satanizmus.

Ale keď príde Antikrist, tak bez reptania sa pred ním sklonia a vyhlásia ho za kráľa zeme i nebies, oslepení pýchou Laodicejskej cirkvi... Ich pohoršenie vo vzťahu k «antikristom» minulých, dnešných i budúcich časov – to je verné poddanstvo Antikristovi: z časti neželanie uznať spravodlivých, a z časti neželanie prijať démonov nižšieho rangu za Antikrista.

Historicky sformované kresťanstvo a cirkevná vierouka sú plodom pokušení, pred ktorými varoval učeníkov Ježiš, keď ich vyzýval v Getsemanskej záhrade k spoločnej modlitbe, ktorú učeníci prespali, nevnímajúc volanie Zhora.

Táto neúčasť v modlitbe ich oddelila od Krista a spojila s ostatným davom, ktorý svojou nevierou (nedôverou) Bohu v skutočnosti uvidel len predstavy svojho vlastného chápania o poprave Krista, prebiehajúcej «podľa Písma» («Nech sa splnia Písma» — Marek, 14:49, Ján, 13:18) ľudí napriek dobrému Božiemu zámeru: «Ak by ste vedeli, čo znamená: milosť chcem, a nie obetu, tak by neodsúdili nevinných...» — Matúš, 12:7; «Poďte, naučte sa, čo znamená milosť chcem, a nie obetu.» — Matúš, 9:13. Kristus popravený nebol, ale bolo tak, ako sa o tom píše v Múdrosti

Š

alamúna (kap. 2), a čo sa vysvetľuje aj v Koráne (súra 4: 156, 157): Boh povzniesol Ježiša k Sebe, predíduc týmto (povznesením) úklady nečestných ukrižovať spravodlivého, a všetci vyhýbajúci sa bezprostrednej viere Bohu uvideli v skutočnosti svoje vlastné úmysly «podľa Písma» a vydali svedectvo o svojich víziách v Novozákonných textoch.