Ak je v spoločnosti vyvinutá teória, tak táto odkrýva všetkým ľuďom (na základe dostupnej literatúry a iných pamätníkov kultúry) možnosť osvojenia si metód riešenia úloh, ktoré ich zaujímajú, bez nutnosti bežať po pomoc za „šamanom“-zaklínačom náležitého „živlu“.

To jest, L.R. Hubbard, rozvíjajúc dianetiku, sa vyslovil zo svetonázorových pozícií metodologickej jednoty všetkých oblastí vedeckej a praktickej činnosti ľudstva, zah

rňujúc

jak všetky oblasti psychológie, tak aj psychickú činnosť človeka (ako jeden z elementov kultúry ľudstva). A v upevňovaní práve takéhoto prístupu k problému má nepochybne pravdu.

Ako ukazuje text jeho „Dianetiky“ on skutočne pracoval na pretváraní vedy-psychológie smerom k dosiahnutiu práve tejto kvality, a bol jedným z tých, kto vniesol reálny vklad k ukončeniu epochy „primitívneho šamanizmu a zaklínania živlov“ v oblasti psychológie a s ňou spojených odvetví teoretických poznatkov i praktickej činnosti. Avšak sám L.R. Hubbard sa vzdal termínu «psychológia» i termínov k nemu pojmovo blízkych.

Zavedením termínu «dianetika», sa L.R. Hubbard pojmovo, terminologicky i prakticky oddelil od všetkých škôl psychológie, psychiatrie a pod., založených na subjektivizme ich zakladateľov i subjektivizme následných imitátorov týchto zakladateľov.

Či sa to už jeho kritikom páči alebo nie, tak L.R. Hubbard sa týmto zdvihol ponad väčšinu škôl psychológie človeka, ktorých tradície sú založené na neopakovateľnom subjektivizme zakladateľov každej z nich, namiesto toho, aby boli založené (ako by sa patrilo na objektívnu vedu) na «metodologických štandardoch», spoločných pre všetky vedy, hoc aj majúcich v každej z jednotlivých presných vied určitú osobitosť. Nepresné vedy neexistujú, pretože, ak v nich existuje nepredvídateľnosť – nepresnosť, podmienená subjektivizmom,­ potom to už nie je veda, ale majstrovská zručnosť (v prípade osvojených, ale teoreticky nesformalizovaných zručností) alebo - šarlatánstvo(pri imitácii ovládania v skutočnosti neosvojených, hoc aj proklamovaných zručností).

No ten, kto stavia do vzájomného protikladu majstrovskú zručnosť a vedu, sa mýli a vedie do omylu aj tých, čo mu veria. Totiž v každej epoche dejín sú predchádzajúce výdobytky vedy štartovnou čiarou pre majstrovskú zručnosť, ktorá plodí vedu ďalších generácií.[49]

V súlade so všeobecnými metodologickými princípmi vedeckej činnosti L.R. Hubbard stanovil určité konkrétne požiadavky na normálnu psychiku jedinca (normálnu podľa jeho chápania), vytvoril a teoreticky opísal praktickú procedúru, umožňujúcu priviesť k tejto norme psychiku jedinca, veľmi od nej vzdialenú pri živelnom rozvoji osobnosti v informačnom prostredí, dominujúcom v dnešnej spoločnosti. Samozrejme, na realizáciu tejto procedúry je potrebné, aby jedinec prejavil istý záujem o takúto prestavbu svojej psychiky.

Nakoľko živelne sformovaná psychika prináša svojim nositeľom množstvo problémov, tak prirodzená túžba zbaviť sa ich privádzala i privádza veľa ľudí do centier scientologickej cirkvi, kde im poskytujú pomoc (alebo službu: ako sa komu viac páči) na osnove dianetických procedúr. Dianetika sa rozšírila v mnohých krajinách, nakoľko skutočne mnohí z tých, ktorí prešli jej kurzom (podľa ich subjektívnych dojmov), následne získali duševný pokoj, životnú spokojnosť a zbavili sa nervozity z neustálych stresov a chorôb, ktoré stres sprevádzajú. Názory niektorých spomedzi týchto ľudí sme uviedli v prvej kapitole tejto knihy.

A nejde len o to, či je scientologická cirkev «totalitnou sektou»[50], alebo nie je. Ide predovšetkým o to, že ak niekto navštevoval semináre dianetiky a scientológie, tak je nositeľom (aj keby len sčasti) cielene vytvorenej osobnej psychickej kultúry, ktorej možnosti v niektorých smeroch prevyšujú možnosti osobnej psychickej kultúry typu «my všetci sme sa po troche niečomu a nejako učili[51]... – vrátane psychickej činnosti[52]», ktorej nositeľmi je väčšina našich súčasníkov.

Ak máme hľadať analógie, ktoré umožnia uvidieť rozdiely medzi oboma typmi osobnostnej kultúry (živelne sformovanou, a cielene vypestovanou), tak — nakoľko informačné procesy sú objektívne rovnako vlastné aj prírodnému, aj antropogénnemu prostrediu — najvýraznejšiu analógiu možno nájsť v programovo-počítačovom svete.

Operačný systém MS‑DOS firmy Microsoft sa vyskladal, ako sa vyskladal: na začiatku bol výtvorom živelného diletantizmu amerických ľudových majstrov, ktorí v procese jeho tvorby nadobudli profesionalizmus . Avšak na OS Windows (pri tvorbe všetkých jeho modifikácií) boli od začiatku kladené konkrétne, profesionálne vypracované požiadavky: v čom konkrétne a menovite akými prostriedkami musí prevyšovať MS‑DOS i predchádzajúce verzie OS Windows.

Oba varianty operačného systému umožňujú riadiť prácu počítača a riešenie praktických úloh pomocou špecializovaných programov, ale kvalita tohto «umožnenia» a pohodlie jeho praktickej realizácie je rôzna: všetko hovorí v prospech OS Windows. Hoci aj v ňom sú (vo všetkých jeho modifikáciách) prítomné mnohé chyby a pomýlenosť niektorých prijatých riešení, no predsa len jeho nedostatky sú úplne inej úrovne kvality, než nedostatky u MS‑DOS, z pozície ktorého hovoriť o nedostatkoch OS Windows vo všetkých jeho modifikáciách skrátka nie je možné.

Podobne je to aj pri porovnaní možností nositeľa živelne sformovanej osobnej psychickej kultúry (živelnej psychickej „nekultúrnosti“) a nositeľa cielene vytvorenej psychickej kultúry[53].

V kontexte tejto práce slová «živelne sformovaná osobná psychická kultúra», «živelne sformovaná duchovnosť» neoznačujú prirodzenú (pre človeka) osobnú psychickú kultúru, duchovnosť, t.j. normu psychického zdravia.

V civilizácii — v ktorej otrokárstvo počas tisícok rokov menilo iba formy zotročovania jedných druhými, pričom vo svojej podstate stále zostávalo otrokárstvom — nemožno tvrdiť, že vo výsledku spontánneho rozvoja osobností v kultúre tohto spoločenstva, získavajú osoby behom dospievania samé od seba prirodzenú pre človeka duchovnosť – osobnú kultúru psychickej činnosti.

Niektorí jedinci naozaj získajú (pre človeka) prirodzenú duchovnosť, a duchovnosť k nej blízku, no títo sú výnimkou zo všeobecného pravidla, predurčujúceho skazenie celkovej psychiky jedinca a intelektu prevládajúcou kultúrou spoločnosti. Hlavne v období, keď človek prechádza cestou od detstva do dospelosti. Biblia a na nej založené kulty v Západnej regionálnej civilizácii, a v regionálnej civilizácii Ruska, a takisto marxizmus sú prostriedkami zámerného zvrátenia morálky (zničenia mravnosti)*, a následne: prostriedkami zničenia psychického zdravia. To jest zničenia (ľudsky) normálnej duchovnosti, a predovšetkým – normálnosti intelektu.

Ako bolo ukázané skôr pri analýze biblickej sociológie[54], otrokárstvo a rasizmus sa cielene zavádzajú v globálnych rozmeroch, následkom čoho je psychiku kaličiaca kultúra tiež cielene vytvorená tak, aby sa v nej „živelne“ formovala psychika s mnohými defektmi. Ale slová «cielene vytvorená osobná psychická kultúra» v kontexte tejto práce neoznačujú vo všeobecnosti umelo dokaličenú duchovnosť človeka, jeho osobnú psychickú kultúru. Príčiny sú tieto: v spoločnosti, v ktorej sa nezabezpečuje formovanie normálnej, pre človeka prirodzenej duchovnosti, môže cielený odklon od prevládajúcej duchovnosti viesť buď k návratu k normálnej, pre človeka prirodzenej duchovnosti, alebo aj smerom k ešte rafinovanejšiemu zvráteniu osobnej psychickej kultúry jedinca.