Skoro na samom konci knihy L.R. Hubbard píše nasledovné:

«(...) Kultúra, nehovoriac už o právnej vede, sa stáva zložitou a ťažkopádnou pri narastajúcej proporcii s množstvom zla, ktoré sama vytvára v živote, pokúšajúc sa napraviť staré zlo. Nakoniec nezostáva nič rozumné; nezostáva nič okrem sily, a tam, kde nežije rozum, ale žije sila, niet ničoho okrem víchra bezduchej zúrivosti. Tam, kde existuje bezduchá zúrivosť, ktorej problém sa nerieši, musí časom prísť apatia; a apatia, korčuľujúc na šikmej ploche, zakaždým vedie k smrti.

My teraz stojíme na moste medzi dvoma stavmi človeka. Nachádzame sa nad priepasťou, ktorá oddeľuje nevysokú plošinu od inej, vyššej, a prekonanie tejto priepasti je umelým evolučným krokom v ľudskom progrese.

Audítor je na tomto moste; keď sa stane klírom, bude na vyššom okraji. Uvidí, že dochádza k intenzívnemu pohybu po moste. Môže uvidieť, ako zvyky, zákony, organizácie i spoločenstvá sa pokúšajú vyhnúť mostu, ale, zrazené k zemi pohybujúcou sa masou ľudí, prepadávajú sa do prázdna.» - „Dianetika“, str. 488.

Končiac knihu, L.R. Hubbard sa vracia k tejto analógii:

«Niekedy sa myslelo, že most ponad priepasť postaviť nemožno, áno, aj ľudia celkovo na nižšej plošine jednoducho nevideli vyššiu úroveň, väčšina nemala tušenia o existencii vrchnej plošiny. Inžinierovi, ktorý vypracoval nové princípy výstavby mostov a našiel nové cesty pre využitie svojich materiálov, sa podarilo zostrojiť most ponad priepasť. On sám prechádza ponad priepasť po moste a prezerá si nové územia s veľkou spokojnosťou. Viac a viac ľudí prechádza mostom. Most je stabilný, hoc aj neširoký, a je možné po ňom prejsť ponad priepasť. Nebol zostrojený pre rýchly plný prúd. No má v sebe základné princípy a axiómy, pomocou ktorých môžu byť zostrojené mosty ponad priepasť znova a znova. Množstvo ľudí sa začína približovať k priepasti a pozerať nahor.

Aký by ste mali názor na spoločnosť na nižšej plošine, ak by tam ľudia stonali, plakali, hádali sa a nepomohli by rozšíriť most alebo vybudovať nový?

V tejto učebnici poskytujeme začiatočné axiómy a terapiu, ktorá funguje.

Pre Boha, konajte a zostrojte lepší most!» - „Dianetika“, str. 495.

Inými slovami, L.R.Hubbard tvrdí, že jeho kniha „Dianetika“ nie je zbierkou od života odtrhnutých výmyslov, ale je v nej opísaná veľká praktická skúsenosť poskytnutia pomoci mnohým a mnohým ľuďom v riešení ich psychologických a ďalších psychicky podmienených problémov. Okrem toho, on sám netrvá na tom, že ním zostrojený „most“ je najlepší, a ponúka tým, ktorí nesúhlasia s jeho názormi, nech zostroja lepší «most», než zostrojil on.

Nespokojnosť mnohých s dianetikou a scientológiou je potvrdením toho, že dielo L.R. Hubbarda neostalo bez spoločensky významných následkov. Zmeniac osobnostnú psychickú kultúru a psychickú činnosť, množstvo ľudí v mnohých krajinách sveta začali žiť ináč, než žili pri ich predošlej živelne sformovanej kultúre. Ale aby bola pochopená podstata týchto zmien, je potrebné preskúmať niektoré otázky stojace mimo dianetiky a scientológie podľa Hubbarda.

13. apríla – 27. júla 1998

(Spresnenia 2. – 8. novembra 1998)

Medzi otázkami, prakticky úplne vylúčenými z tematiky, dotknutej L.R. Hubbardom v knihách „Dianetika“ a „Scientológia“, sa nachádzajú otázky, vzťahujúce sa k dejinám globálnej civilizácie a ku globálnej sociológii.

Z nášho pohľadu, nakoľko človek je tvor sociálny (t.j. zvyčajne žije v spoločnosti sebe podobných) a nikto z ľudí nemôže svojou osobou zastúpiť celé ľudstvo, tak ani jedna psychologická teória a prax nie sú sebestačné, ale sú podmienené reálnou dejinnou cestou, ktorou spoločnosť prešla, jej aktuálnym stavom, tendenciami rozvoja a ich analýzou v dejepisnej a sociálnej vede a tradíciách.

Z tohto dôvodu, prv než prejdeme k posúdeniu osobnostnej psychickej kultúry na základe dianetiky a scientológie, objasníme niektoré otázky globálnej a regionálnej sociológie, aby sme odhalili vzájomnú spätosť dianetiky a scientológie, scientologickej cirkvi, ktorá ich šíri — s minulosťou a perspektívami dejín.

Osobitne treba venovať pozornosť tomu faktu, že v spoločnosti sa oddávna kultivuje historický mýtus, popierajúci realitu dejín. Osnovná téza tohto počas stáročí kultivovaného historického mýtu vo všetkých jeho variáciách, ku ktorej musí dôjsť sám čitateľ učebníc dejepisu a populárnej literatúry o historických témach, je téza o ľuďmi neriadenom, a priamo či vopred pre nich nepredpovedateľnom priebehu globálneho dejinného procesu. Celé spoločenské riadenie má v súlade s touto tézou chronologické hranice doby života jednej generácie, a priestorové – ak nie štátne hranice, tak hranice, na ktorých vojenská sila tohto štátu môže v mierových časoch bazírovať a realizovať patrolovanie v bojových formáciách. A za týmito hranicami všetko v súlade s touto tézou akoby samo sebou plynulo bez nejakého cieľavedomého vplyvu tých-ktorých vnútrospoločenských síl. Tento mýtus je krytím pre pohlavárov globálnej politiky, ktorí ju realizujú v súlade už so skôr uvedenou doktrínou „Deuteronómium-Izaiáš“ vybudovania globálneho rasistického „elitárno“-otrokárskeho štátu.[91]

Ale aj keby sme sa neodkazovali na Bibliu, a pozreli sa na známe fakty z dejín a zmenu charakteru jedna druhú vymieňajúcich spoločensko-ekonomických formácií pohľadom dostatočne všeobecnej teórie riadenia, tak je možné vidieť iba jedno:

Na úrovni globálnej politiky možno oddávna sledovať dejinne stabilnú tendenciu budovania globálnej rasistickej otrokárskej civilizácie.

Hoci tento proces je systémotvorným (chrbtovou osou)* v histórii najmä celej Západnej regionálnej civilizácie, jednako v ňom badať, ako otrokárstvo (ako také) pod tlakom spoločenského rozvoja uskutočňuje nútený ústup na už skôr pripravené svetonázorové a organizačné pozície, usilujúc sa pritom geograficky rozšíriť sebe podriadenú (a jednotne riadenú) oblasť.

Či je usporiadanie otrokárske, alebo nie je, to sa určuje podľa charakteru samoriadenia tejto spoločnosti, t.j. medziľudskými vzťahmi jedincov v nej. Tak či onak, riaditeľnosť spoločnosti a jej samoriadenie predpokladá určitý súlad, primeranosť konania ľudí k životným situáciám. V otrokárskej spoločnosti, podľa vzťahu k prevažnej časti obyvateľstva, sa tento súlad konania so situáciou v procese riadenia sociálneho systému dosahuje potlačením alebo zvrátením (v nadväznosti pokolení) slobody vôle ľudí vo vytyčovaní cieľov, výbere prostriedkov uskutočňovania cieľov a pod.

Ako ukazuje analýza dejín, jedinec, a takisto celé sociálne skupiny, môžu byť otrokmi pod tlakom rôznych okolností:

·      z donútenia hrubou silou a zo strachu pred jej použitím – to je základný spôsob realizácie otrokárstva v regionálnych civilizáciách staroveku a feudalizmu;

·      človek môže byť síce osobne slobodný od starovekého a feudálneho typu otroctva, ale bude otrokom, ak zostáva plne závislý od zdroja financovania – to je kapitalizmus, či už štátny (na základe monopolu štátneho aparátu na vydieranie - zdanenie), či už mafiózno-bankový (na základe monopolu na stanovenie výšky a rozčlenenia zámerne nesplatiteľnej zadlženosti - úžerníctvo), alebo zmiešaný – štátno-oligarchický kapitalizmus;

·      človek môže byť otrokom na základe ideologického presvedčenia – čoho príkladom sa stal socializmus bezduchých fanatikov, či podľa Marxa, či podľa Hitlera, ktorý vystriedal tradičný kapitalizmus v rade krajín.

Historicky reálne sa všetky tieto metódy realizácie otrokárstva – sila, dlhová kabala, ideologické presvedčenie – používali naraz, vzájomne sa dopĺňajúc. No v rôznych epochách sa vždy niektorá z nich prejavila zreteľnejšie a mala v spoločenskej organizácii života väčší význam, než tie druhé. Historicky reálne otrokárstvo vo svojej podstate (potom, čo sa stalo civilizovanejším) len posunulo dôraz od hrubého silového donútenia k podpore (silou a financiami) otrokárom vyhovujúceho ideologického presvedčenia, pričom samo sa tak stalo menej nápadným: akéže to môže byť otrokárstvo, ak človek koná podľa svojho presvedčenia?