— Môžete nájsť koľko len chcete príkladov toho, — prehlásil pri stretnutí tlačový sekretár centra Alexej Danenkov, — ako chirurgická operácia mozgu viedla k strate intelektu, k oslabeniu pamäte, emócií. Do práce mozgu chirurgicky zasahovať neslobodno, pretože môžete zmeniť osobnosť, poškodiť dušu.

Ako sa dalo očakávať, problém sa ukázal byť zďaleka nie jednoznačným. Operácie, ktoré vykonáva Anatolij Lucik, patria do kategórie «stereoplastických», t.j. sústreďujú sa na bodový zásah do starostlivo vybraného hlbinného úseku mozgu. V danom prípade sa zásah realizuje na tzv. «centre pôžitku», drobučkom úseku o rozmere niekoľkých milimetrov, ktorý vytvára u chorého drogovú závislosť.

Mozog pacienta sa vopred starostlivo skúma, na počítači sa vytvára jeho priestorová (3D)* kópia, následne cez neveľký otvor, vyv

ŕ

taný v lebke, sa vykonáva presne nasmerovaný úkon tenkou ihlou — «kanylou», ktorej koniec v momente dosiahnutia cieľa sa zmrazuje na mínus 85 stupňov pod nulou. «Centrum pôžitku» sa takýmto spôsobom vypína z mozgovej činnosti, a chorý tak prestane potrebovať drogy...

Chirurg tvrdí, že s lobotómiou jeho operácia nijaký vzťah nemá a že k nijakému nežiaducemu narušeniu osobnosti v dôsledku podobných operácií nedochádza. «Koriguje sa» len nenormálne, chorobné správanie pacienta. A funkcie, ktoré «centrum pôžitku» vypĺňa v normálnej situácii, sa plne zastupujú inými časťami mozgu.»

Centrum Hubbarda tvrdí, že v mozgu zbytočných štruktúr niet, a v programe „Narkonon“ sa dosahujú lepšie výsledky, pretože drogová závislosť mizne bez narušenia štruktúr mozgu a narušenia ich vzájomných väzieb. Je taktiež dobré vedieť, že Lucik nie je priekopníkom v tejto oblasti neurochirurgie. Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prebleskovali v tlači správy o tom, že v USA ľudí zbavujú alkoholovej závislosti, chirurgicky zničiac v ich mozgu «centrum pôžitku».

Je treba si uvedomiť, že každý človek, u ktorého zostala hoc len štipka uvažovania, uprednostní duševné a srdečné besedy i saunu[12] v programe „Narkonon“ pred chirurgickým zásahom do jeho, aj bez toho, narkotikami poškodeného organizmu. No sotva pôjde k otcovi Alexijovi, pretože ten nepovedal nič o svojej schopnosti tvoriť konkrétne dobro milosťou Božou.

Ale Ježiš, na rozdiel od drvivej väčšiny služobníkov cirkvi jeho mena, nielen zvestoval všeobecné slová o Dobre a Zle, ale aj aktívne sám milosťou Božou tvoril konkrétne dobro konkrétnym trpiacim ľuďom v konkrétnych spoločensko-dejinných podmienkach, ignorujúc k danému obdobiu sformované existujúce kánony – pravidlá.

Je užitočné si spomenúť aj na to, že k roku 1998 sa Ruská pravoslávna cirkev, k hierarchii ktorej patrí o. Alexij, stala (po rozpade Národného fondu športu) jedným z najväčších importérov tabakových výrobkov a alkoholu do Ruska[13]. To jest jedni jej hierarchovia rozširujú alkoholovo-tabakový satanizmus; druhí vysvetľujú, že «pijanstvo aj ostatné nedostatky manžela sa v kresťanstve chápu ako kríž, pretože príčinou pijanstva môže byť žena, ktorá svojim správaním vedie k tejto boľavej neresti. (...) Preto sa od Vás vyžaduje hrdinstvo lásky v modlitbe za vášho manžela»[14]; a tretí obviňujú zo satanizmu, z vytvorenia systému ovládania ľudí, z túžby zarábať peniaze a ďalších hriechov tých, ktorí dokážu človeku preukázať pomoc v oslobodení sa od drogovej závislosti.

Inými slovami, v otázke činnosti pravoslávnej cirkvi v spoločnosti a jej účelovom postoji k scientologickej cirkvi a jej učeniu — sa tu zobrazuje ten prípad, o ktorom hovoril K. Prutkov:

2. Naše svetonázorové pozície

Predtým než prejdeme k samotnému vysvetleniu podstaty veci a analýze literatúry scientológov, je nutné definovať vlastné svetonázorové pozície. Každá recenzia[16] je totiž porovnaním svetonázoru recenzentov so svetonázorom autorov recenzovanej práce. Následkom čoho má čitateľ do činenia s dvomi svetonázormi: 1) autorov práce a 2) jej recenzentov.

Vývody, závery recenzentov môžu byť nepochopené (i nepochopiteľné)* preto, že ich svetonázor sa odlišuje jak od svetonázoru autorov posudzovanej práce, tak aj od svetonázoru čitateľov recenzie. A tak, aby bolo pochopené, prečo presne urobili recenzenti také či onaké závery, treba si ujasniť to, ako oni sami vnímajú svet, a v čom sa ich svetonázor odlišuje od svetonázoru čitateľa recenzie i od svetonázoru vyjadreného v recenzovanej práci jej autormi.

O to viac je dôležité zverejniť svoj svetonázorový štandard pri analýze literatúry historicko-spoločenskej témy, ku ktorej v spoločnosti chýba jednotnosť názorov, a predovšetkým v prípade nesúladu svetonázorov recenzentov a autorov posudzovanej práce. Do pozornosti dávaná analytika vychádza z nasledujúcich názorov.

Ľudstvo sa v biosfére planéty odlišuje prítomnosťou kultúry. Pod termínom „kultúra“ chápeme celý objem geneticky nezdedenej informácie, odovzdávanej v spoločnosti z generácie na generáciu. Pritom  z pokolenia na pokolenie sa odovzdáva aj geneticky podmienený potenciál schopnosti osvojenia si kultúrneho dedičstva predkov a jeho ďalšieho pretvárania

Každá spoločnosť je nositeľom vlastnej charakteristickej kultúry a existuje v globálnom[17] dejinnom procese, ktorý je čiastkovým procesom v živote biosféry Zeme. Zákony stability celkovej biosféry planéty a vzájomná podmienenosť existencie všetkých biologických druhov v nej, tie vládnu aj nad ľudstvom, v dôsledku čoho bezpečné cesty rozvoja spoločnosti i každého z ľudí sú dosť úzke a vedú k veľmi ohraničenej pod-množine cieľov z celkovej množiny objektívne možných.

Kultúra a smerovanie jej rozvoja sú podmienené mravnosťou ľudí a ich slobodnou sebadisciplínou (a/alebo ich neprítomnosťou) v nasledovaní vybraných ideálov.

Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa[18] v kultúre — nie je výtvorom „umeleckej tvorivosti“ ľudí, ale odrazom objektívneho, svet presahujúceho bytia Božieho.

Jedinečný všezah

ŕ

ňajúci dôkaz Svojej existencie dáva Boh každému Sám:

On skutočne odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto Mu verí, ak človek svojimi činmi v živote sám Bohu odpovedá, keď sa Boh prihovára človeku skrze jeho svedomie alebo sa k nemu obracia nepriamo, t.j. prostredníctvom iných ľudí a kultúry spoločnosti ako celku.

Každý proces vo Vesmíre[19] môže byť interpretovaný (opísaný, skúmaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia. Preto je pojmový a terminologický aparát Teórie riadenia zovšeobecňujúci. Toto umožňuje jednotne opisovať procesy: prírodné, biologické, technické, a tým skôr – všetky sociálne procesy a procesy psychickej činnosti.

Jednotný opis rôznorodých procesov s použitím Dostatočne všeobecnej teórie riadenia umožňuje stáť na spoločnom základe, fundamente všetkých jednotlivých vied; ľahko vchádzať do každej z nich[20]; a pri nevyhnutnej potrebe — nájsť spoločný jazyk s ich špecialistami. To jest pojmový a terminologický aparát Dostatočne všeobecnej teórie riadenia je prostriedkom interdisciplinárnej komunikácie špecialistov rôznych jednotlivých odvetví poznania a činnosti; je prostriedkom zjednotenia rôznorodých izolovaných vedeckých poznatkov a praktických návykov do harmonickej (voči Vesmíru) ucelenosti. Tá je nevyhnutná pre bezpečný život a činnosť jednotlivcov i kolektívov, z ktorých sa skladá spoločnosť. V tomto je hlavná hodnota pojmového a terminologického aparátu teórie riadenia.