Svetonázor trojjedinosti matérie-informácie-miery v každej relígií Jediného Zákona predpokladá realizáciu druhého prístupu. – prestavbu vzťahov vedomej a  podvedomých úrovní psychiky jedinca takým spôsobom, aby sa odstránili protirečenia medzi nimi, aby jedinec nebol rukojemníkom okolností, vytváraných jeho podvedomými úrovňami psychiky, a aby jeho život plynul v súlade so Zámerom. Vlastne na to, aby jedinec vstúpil do tohto procesu nastavenia vzájomných vzťahov vedomia, stotožňovaného s vlastným «Ja», a podvedomých úroví psychiky, je nevyhnutné identifikovať protirečenia-rozpory v emocionálnom a zmyslovom stroji duše.

Dokonca, ak aj jedinec nemá na danej etape svojho osobnostného rozvoja v moci  celú triádu «emócie, racionálno-intelektuálna činnosť, reálna morálka», tak okrem prípadov ťažkej psychickej patológie je vždy schopný ozmyslene reagovať na zistenú, v dialógu so sebou samým, konkrétnosť na otázku, čo je objektívne dobro a čo je objektívne zlo. A takéto reakcie môžu byť v podstate dve:

·   buď „sebaospravedlňovanie“, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zreteľný alebo nie zjavný príkaz podvedomým úrovniam psychiky nájsť vysvetlenia, ktoré umožnia jedincovi nazvať v dialógu so sebou samým odhalené zlo dobrom, alebo postupovať naopak: nazvať zlom to, čo zlom nie je.

·   alebo pokánie, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zjavný alebo nezjavný príkaz zmeniť morálne meradlo a viesť spracovanie informácií tak, aby vnútorné a vonkajšie správanie vyjadrovalo dobro v súhlase s tým, čo je identifikované v dialógu so sebou samým ako uvedomenie si objektívneho dobra a objektívneho zla.

Avšak v ľubovoľnom z oboch prípadov výberu línie správania sa vyvstáva otázka o primeranosti vo svojom princípe ľahších subjektívnych hodnotení objektívnych kategórií Dobra a Zla k objektívnemu Dobru a Zlu v ich životných prejavoch. Dva subjekty majú právo pridržiavať sa každý svojej mravne podmienenej mienky, ale ani jeden z nich nesmie zabúdať, že ich odlišné názory ležia v riečisku Všedržiteľnosti a Boh dáva každému z nich možnosť presvedčiť sa o tom, čo je pravdivé chápanie podstaty objektívneho Dobra a Zla. Azda každý z nich len nebude patriť do skupiny «nachádzajúcich sa mimo vnímania» (Korán, 7:178).

Ale pri predpoklade, že počas dialógu so sebou samým indivíduum dosiahne hodnotenia, blízke pravdivým, tak prvá línia správania vyjadruje v zásade satanizmus, nech by aj neuvedomovaný. Ale aj druhá línia konania môže byť na dobro zameraným démonizmom, ktorý sa snaží svojou ušľachtilosťou a cnosťou nahradiť Najvyšší Zámer Prozreteľnosti, ak pokánie prebieha mimo jedincom ozmysleného Rozlíšenia koncepcií, vyjadrujúcich Zámer, ale jemu vzdorujúcich[297], i mimo relígie - priameho, úprimného a pred ostatnými skrytého dialógu jedinca a Všedržiteľa.

Posledné si vyžaduje objasnenie. Nie všetky vierouky a religiózne kulty otvárajú možnosť k takémuto dialógu. Väčšinu dnešných aktívnych relígií ľudstva predstavujú egregoriálne relígie idealistického adeizmu,v ktorých sa veriaci modlia - ako k pravému Bohu - ku kolektívnemu podvedomiu. To vytvorili ich predkovia a oni ho podporujú duchovne (t.j. aj energeticky na úrovni biopolí, aj informačne, im vlastnými mienkami o Bohu a Jeho Zámere)...

V egregoriálnych relígiach sa podporujú zákazy toho, aby do dialógu so sebou samým o podstate objektívneho Dobra a Zla spadalo posúdenie tých alebo oných ustanovení vierouky. Takýmto veriacim sa ponúka len bezvýhradná viera v Boha, v ktorej sa vo vyššie opísanom dialógu so sebou samým o podstate Dobra a Zla v ich prejavoch hodnotovo-intelektuálnemu ozmysleniu a revízii podrobuje morálka, vyjadrená vo vierouke, uznanej tou, či onou cirkvou za pravdivú a „posvätnú“. Tak sa začína nezmyselná hystéria veriaceho v egregoriálnu relígiu.

Hystéria vyplýva z toho, že Duch Svätý pre otroka egregoru nie je učiteľom každej pravdy, následkom čoho mu nie je dané Zhora ničoho, čím by mohol preukázať neopodstatnenosť názorov, nesúladných s ním v religióznych presvedčeniach. Písmo, tradícia jeho výkladu, nech by boli aj pravdivé, no neveriace Bohu (nedôverujúce Mu vo svojom živote a posmrtnom bytí) je ako tank, za pancierom ktorého jedinec „jazdí“ životom, no život  potláčajúc. Vyhrabať sa spoza „panciera“ a jednoducho pozrieť sa ozmyslene na Život podľa svedomia je pre neho hrozné, a ten, kto mu to navrhuje, vyvoláva v jeho duši nenávisť. No emócie strachu a nenávisti pri človečom stroji psychiky nemajú miesto v duši veriaceho Bohu.

V relígiach, v ktorých egregory, vytvárané a podporované samotnými jedincami, nezatmievajú duši obraz Boží, je prípustné posudzovanie ľubovoľných tém v dialógu, aj vrátane Zámeru Prozreteľnosti, aj objektívnej dobromyseľnosti Všedržiteľa, ktorá kvôli ohraničenosti jedinca mu môže byť nie vždy zrozumiteľná. Preto sa mu môže javiť ako zlo, zlo-dejstvo. No táto objektívna dobromyseľnosť Všedržiteľa musí byť etalónom pre vytvorenie mravného merítka pre každého veriaceho. A tak mierou miznutia falošnosti v mravnom merítku jedinca všetko nie úplne pochopené získava svoj opravdivý význam a obraz.

Emócie strachu a nenávisti pri posudzovaní vnútorne subjektívne zakázaných tém v priamych a bezprostredných relígiach[298] Boha i  každého človeka miznú podľa miery racionálno-intelektuálneho ozmyslenia problémov, ktoré dostane v Rozlíšení, pretože Boh vedie Jemu veriacich k človečiemu stroju psychiky.

Otázka o akoby nemožnosti identifikácie v dialógu so sebou samým (a takisto i v besedách s druhými) objektívneho Dobra a Zla v ich prejavoch v živote – to je umelá, neprirodzená otázka. Vymyslená preto, aby, vylúčiac zo skúmania Božiu Všedržiteľnosť, všetko objímajúcu a zah

ŕ

ňajúcu, vrátane dialógov samého so sebou, sa uniklo od odpovede na ňu a „sebaospravedlniac sa“ takýmto agnosticizmom, sa existovalo ako predtým v zvieracom, zombie alebo démonickom stroji psychiky, so sklonom (vlastnom každému odpadlíkovi od Boha) upadnúť do zjavného kolektívneho satanizmu, vyhýbajúc sa tomu, aby sa stal Človekom.

Okrem toho, netreba zabúdať na objektívnosť informácie (obrazov, melódií, zmyslu života) a na to, že intelekt je prostriedok, Bohom daný a  predurčený pre prácu so zmyslovými jednotkami, dávanými v Rozlíšení. Preto, ak jedinec nie je omámený alkoholom alebo niečím iným, jeho racionálno-intelektuálna činnosť je dostatočne spoľahlivá a  on je spôsobilý k samokontrole jej výsledkov. Poruchy v práci intelektu sú prevažne podmienené kaleidoskopickosťou toho informačného modelu celkového sveta alebo nejakých jeho fragmentov, o ktorý sa intelekt opiera, a takisto aj defektami reálnej morálky jedinca, ktorá nie je v súlade so Zámerom Prozreteľnosti. Následkom toho chyby narastajú mierou odklonu zameraní jedinca od Zámeru Prozreteľnosti a zmenšujú sa mierou návratu do riečiska Zámeru.

Špecifiká morálneho merítka jedinca môžu byť aj také, že nejaké jemu tak, či onak oznamované informácie nevyvolávajú racionálno-intelektuálne námietky z jeho strany, ale v dôsledku toho, že ich zmysel je pre neho mravne neprijateľný, podvedomé úrovne psychiky ich vylučujú z informačného modelu Sveta, na základe ktorého si vypracováva vnútorné a vonkajšie správanie sa.

V podstate je to nič iné, ako to, že morálne merítko subjektu v tomto prípade odovzdáva riadenie jeho správania zombifikačným programom alebo inštinktom. A preto, práve premena vlastnej morálky do relígie priamej a bezprostrednej komunikácie s Bohom (egregoriálne relígie, v ktorých sú modlitby adresované k vlastným výmyslom veriacich, tu nepomôžu) otvára jedincovi cestu k človečiemu usporiadaniu psychiky.