Napriek tomu, pomerne často je vidieť, ako sa rozum stáva nevoľníkom a posluhuje zvieracím pudom človeka; ako sa rozumová činnosť vyvyšuje nad seba a snaží sa popierať intuitívne vyhodnocovanie a dokonca úplne vytláča intuíciu zo psychiky; ako sa oni spolu (pudy a rozum) snažia odvrhnúť Vyšší Zámysel. Dôsledkom toho sa stávajú obeťami nimi neprekonateľnej ohraničenosti a zaujatosti, čo nachádza svoje vyjadrenie v neľudskom stroji psychiky. Ten v závislosti od organizácie komponentov psychiky jednotlivca môže mať niekoľko foriem (tvarov – tvári):
Ak rozum zavrhuje intuíciu, alebo slúži – ako nevoľník – inštinktom, tak to je nie ľudský (Človečí), ale zvierací stroj psychiky. Pritom si treba uvedomiť, že aj pri zvieracom stroji psychiky môže byť intelekt vysoko rozvinutý a jeho nositeľ môže byť vynikajúci profesionál v rôznej oblasti činnosti civilizácie[42] (vrátane mágie), no podstatou niesúc človekom.
Takisto aj stroj psychiky biorobota (zombi) saodlišuje od ľudského tým, že v správaní sa stráca sloboda narábania s informáciou, dôsledkom čoho jedinec autonómne odpracováva do jeho psychiky zavedený program[43] správania sa (autonómny robot - automat). Prípadne nie je schopný brániť sa aktivizácii špecifických návykov a vlastností zvonku, t.j. svojvôli iných jedincov (diaľkovo ovládaný robot). Okrem toho zombifikujúce programy môžu byť hierarchicky významnejšie v správaní jedinca, ako jeho vrodené inštinkty. Dôsledkom toho, na jednej strane, v nejakých situáciách zombi neprejavuje inštinktívno-živočíšne reakcie na podnety a zdá sa človekom, na rozdiel od nositeľov zvieracieho stroja psychiky. Tí sa ani nesnažia ovládať zvieraciu podstatu – pudy. Na druhej strane je v psychike zombiho možný konflikt medzi správnymi (výkonnými) programami inštinktov a zombifikujúcimi programami chovania, a taktiež medzi rôznymi zombifikujúcimi programami.
Tzv. „démonické“ osobnosti, disponujúce vedomými alebo podvedomými prehnanými sebahodnoteniami, sú nositeľmi zvieracieho stroja psychiky, stroja psychiky zombi, alebo zotrvávajú v svojhlavosti individualizmu, oslobodeného z otroctva inštinktov a zombifikujúcich programov. Plodia agresívno-parazitický individualizmus s nárokmi na nadľudskú dôstojnosť v rámci ľudstva. T.j., základom démonického typu psychiky je neľudský stroj psychiky tých, ktorým Zhora bolo dané byť ľuďmi.
5. Riadenie: kvalita a optimálnosť
Subjektriadenia môže v princípe riadiť iba objektívne existujúce procesy (objekty), ktoré sú pre subjekt-riadiča udržateľné v zmysle predpovedateľnosti. Ak vzniknú vo vzťahu objektívnosti a predpovedateľnosti ilúzie, tak oni vyvolajú časom úplne reálne rozčarovanie.
Existencia udržateľnosti podľa predpovedateľnosti v mnohých prípadoch objektívne umožňuje priviesť proces, objektívne sa vyvíjajúci, k subjektívne vybranému (konkrétnemu) prognostickému cieľu z množstva (spočítaného alebo nespočítaného, konečného alebo nekonečného) objektívne možných variánt vývoja procesu. Tu slovo „objektívne“ znamená predovšetkým hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie, podporované Najvyšším. Takisto subjekt, opierajúci sa o udržateľnú predpovedateľnosť(,) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia(,) môže riešiť situácie konfliktného riadenia jedného objektu, uskutočňovaného niekoľkými subjektmi, pre seba prijateľným spôsobom. Hrubo vyznačené slová sa viažu aj k začiatku vety, a aj k jej koncu, keďže hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie stojí nad situáciou konfliktu. Dve čiarky sú dané do zátvoriek, pretože prítomný zvrat je potrebné, pre plnosť chápania dvojitého zmyslu, striedavo zakrývať na oboch miestach.
Pojem „riadenie“ vždy sprevádza pojem kvalita riadenia. Charakteristiky skutočného praktického riadenia (tvorenia) sa vždy líšia od ideálnych, vektorom cieľov riadenia predpísaných charakteristík. „Rozdiel“ vektora cieľov a vektora aktuálneho stavu je vektor chyby riadenia. Vektory chýb, v ktorých ani jedna z čiastkových chýb riadenia nepresahuje subjektívne predpísané prípustné odchýlky od ideálneho režimu, vytvárajú prípustné množstvo vektorov chýb. Rozmernosť vektora chyby (množstvo čiastkových cieľov riadenia v jeho zostave) môže byť veľmi veľká. Preto používať naraz celý vektor chyby pre porovnanie rôznych procesov riadenia s jedným a tým istým pre nich spoločným vektorom cieľov – je nie vždy pohodlné. Preto v prípadoch porovnávania, ak, po prvé: ani jedna z čiastkových chýb nepresahuje prípustné hranice a po druhé: ak nevyvstane otázka prehodnotenia hierarchie (chronológie) priorít vo vektore cieľov, je najvhodnejšie mať jedno hodnotenie vektora chyby, umožňujúce odpovedať na otázky:
Dobre, alebo zle?
Lepšie, alebo horšie?
Takéto hodnotenie sa volá kvalita riadenia. Je to miera vektora chyby, t.j. spoločné ohodnotenie celého súboru čiastkových chýb riadenia, patriacich do vektora chyby.
Úplný zoznam cieľov riadenia vo vektore cieľov je možné rozčleniť na skupiny a na základe komponentov, patriacich do každej z nich, zostrojiť čiastkové hodnotenie kvality riadenia. Čiastkové ohodnotenia je možné následne zaviesť do nového vektora chyby podstatne menšieho rozmeru, ako pôvodný chybový vektor. Do neho možno zahrnúť aj spoločné, všeobecné hodnotenie kvality riadenia. Vytvorenie pomocného vektora chyby riadenia, zahŕňajúceho v sebe čiastkové ohodnotenia kvality riadenia, môže byť užitočným pri analýze manévrovacích režimov. V rôznych etapách manévru celkový vektor cieľov totiž môže meniť svoje hierarchické usporiadanie a veľkosť. Ak môže byť vektor chyby interpretovaný formou číselného algebraického n-rozmerného vektora (stĺpec čísel), tak ako jeho miera môže vystupovať akákoľvek z noriem[44] vektora. Hoci aj jeho „dĺžka“ - diagonála rovnobežnostena, zostrojeného na komponentoch vektora v n-rozmernom priestore s ortogonálnou (kolmou - s 90° uhlami) základňou.
Ak je prijaté nejaké pravidlo hodnotenia kvality riadenia, tak je trans-formácia vektora chyby na ohodnotenie kvality riadenia jednoznačná (logika typu áno alebo nie, 0 alebo 1). Spätný prechod z dôvodu mnohorozmernosti „priestoru“ cieľov riadenia je mnohoznačný (ide o viachodnotovú logiku), a preto v tomto prípade nezaujímavý.
Hodnotenie kvality riadenia je vždy subjektívne:
1. Subjektívny je výber množstva čiastkových cieľov riadenia,
2. subjektívne sa stanovuje hierarchia ich dôležitosti,
3. použitím rozličných pravidiel (algoritmov) transformácie, je možné na základe rovnakého vektora chyby zostrojiť nie jedno zovšeobecňujúce hodnotenie celého súboru čiastkových chýb patriacich do vektora.
Tieto tri faktory je nevyhnutné zohľadniť aj pri porovnaní ohodnotenia kvality riadenia procesov rovnakej kvality, no riadených rôznymi subjektami.
V situáciách konfliktného riadenia jedného a toho istého objektu zo strany rôznych subjektov je otázka kvality riadenia o to viac mnohoznačná. V závislosti od toho, čo konkrétne je každým zo subjektov – riadičov chápané ako čiastkové chyby a čiastkové ciele riadenia, sa skladajú ich vektory cieľov i vektory chýb. Dôsledkom toho pri ich zhode vznikajú koalície objektívnych spojencov. Tie sa zasa rozpadajú, ak proces konfliktného riadenia začne zasahovať nezhodné (nekompatibilné) ciele, lebo to vytvára v koalícii vzájomne sa vylučujúce ohodnotenia chýb riadenia.