Pri takomto chápaní Stvorenia sveta, disponuje tak ono celkovo, ako aj  jeho fragmenty, intelektom a aspektom osobnosti. Intelekty sa navzájom odlišujú podľa miery osvojenia si čiastkových fragmentov celovesmírnej Miery. Intelekt je proces rozširovania čiastkovej miery. Je to proces zah

ŕ

ňajúci v sebe samom hierarchiu do neho vložených procesov zobrazenia. Vzájomné porozumenie (pochopenie) medzi intelektmi je tým pravdepodobnejšie(reálnejšie), čím viac zhody je medzi nimi. Pre začiatok pochopenia je nevyhnutný aspoň dotyk ich čiastkových mier alebo sprostredkovateľ (proxi) v in-formačnej výmene (interface – rozhranie), čo je tiež nejaká miera. Pritom je Vševesmírna Miera spostredkovateľom univerzálnym.

Pomenujme si niektoré potrebné zhody[99], nevyhnutné pre vzájomné pochopenie sa dvoch intelektov:

1.      spoločný materiálny nosič, ktorým (cez ktorý) prebieha proces in-formačnej výmeny medzi intelektmi;

2.      zhodný frekvenčný rozsah procesov, charakteristických pre podstatu bytia (existencie) štruktúr nosičov týchto intelektov;

3.      zhodné frekvenčné rozsahy frekvencii taktovacích (rozdeľujúcich kódové skupiny jednu od druhej) a nosných, pomocou ktorých prebieha samotná in-formačná výmena;

4.      zhoda systémov kódovania in-formácií;

5.      zhoda energetických výkonov, nevyhnutných a (alebo) prípustných pre in-formačnú výmenu;

6.      miera zhody informačnej bázy, nevyhnutnej pre vzájomné rozlišovanie sa (identifikáciu)[100]  pri prvom i nasledujúcich kontaktoch.

Intelekt je jeden z prostriedkov daných vedomiu človeka. A ako každý prostriedok, je aj intelekt riadený. Hovorí sa: Má „Vietor v hlave.“ Vo vzťahu k in-formačným tokom v UniVerse je to síce možné povedať aj takto. Avšak vtedy je intelekt vo vzťahu ku nim plachtou (infotokom). T.j., pri snahe o čo najobjektívnejšie gramotnú POZITÍVNU interpretáciu tohto ľudového porekadla[101].

Umenie plávania s plachtami spočíva v tom, aby sme do plachiet NEchytali NEpotrebný vietor. Vtedy možno hoc aj na maličkej loďke doplávať tam, kam treba. No ak sa celá kapacita plachiet „žmýkača vetra“ (v minulosti takto  nazývali mnohé veľké rýchle plachetnice – napr. tzv. Klipre) dostane do rúk neschopných, tak „brázditeľ morí“ (ďalší poetický obraz, ktorým charakterizovali rýchle plachetnice) bude hračkou morských živlov, akoby na ňom nebolo ani kormidla, ani plachiet. T.j., loď bude zničená živlami preto, lebo na jeho palube niet ľudí, schopných správne narábať s plachtami. Tak bude aj intelekt riadený nedisciplinovaným vedomím bez prítomnosti vôle zahltený[102] tokom „kaše“ pomiešaných  myšlienok. Myšlienok ako z pamäte vystupujúcich, tak aj z vonku prichádzajúcich. Tento neusporiadaný tok myšlienok  trhá organizáciu psychiky na cucky. Disciplinované[103] vedomie však drží v sebe len to, čo identifikuje pre zmysluplné konanie mysle ako nevyhnutné. Iba vtedy bude intelekt oporou vedomiu i duši na púti človeku podobnej opice k Človeku[104].

Vysvetlenie názorov na intelekt je v teórii riadenia nevyhnutné predovšetkým preto, že pojem plnej funkcie riadenia nemožno uviesť, obíduc pojem intelekt. Avšak v tom prípade vedie interpretácia procesu existencie UniVersa, ako procesu samoriadenia podľa nejakej (i keď nám neznámej) plnej funkcie riadenia, nevyhnutne k pojmu Najvyššieho z intelektov, vedúceho tento proces samoriadenia Vesmíru v rámci Plnej funkcie riadenia.

To znamená, že a-teizmus (presnejšie an-deizmus[105]) je s logikou Dostatočne všeobecnej teórie riadenia v aktuálnom podaní nezlučiteľný. A-teistické variácie na tému teórie riadenia buď:

1.      stavajú človeka (ľudstvo ako celok) na miesto Boha, alebo

2.      strácajú komplexnosť (celostnosť) výkladu, keď sa začínajú čo i len dotýkať témy globálneho historického procesu, pretože nemôžu vysloviť slová „Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie“ vo vzťahu k ľudstvu a „významným“ činiteľom minulosti i súčasnosti.

Z a-teistického vedomia takýmto spôsobom buď vypadávajú nejaké fragmenty pozorovania procesov riadenia, alebo sa narúša hierarchia ich vedomého vnímania svojho okolia, čo predurčene vedie k chybám v riadení. Nábožensko-kultové vedomie davo–„elitárnych“ spoločenstiev prináša aj ďalšie nešťastie: dogmatizácia „sv.“ Písiem je stotožňovanie chápania a vôle ľudí, čo ich zapisovali (plus redakčná úprava a cenzúra)[106], s vôľou Najvyššieho, čo obmedzuje slobodu vôle väčšiny, podriaďujúc ju nad–„elitárnemu“ prediktorovi, ktorý taktiež zvykne svoju vôľu s najvyššou vôľou Najvyššieho stotožňovať - a to je satanizmus[107]. Príčinou úspechu „jeho“ činnosti v minulej histórii je skrytie Zjavení Zhora a ich prekrútenie. Evanjelium Lukáša 11:52: „

Beda vám, zákonníkom, že ste kľúč poznania vzali; sami ste nevošli, a tým, ktorí vojsť chceli, ste prekážali

“ V súčasnosti je to výčitka všetkým hierarchiám osobných vzťahov v spoločnosti, včítane hierarchií cirkví. Pravda, mnohé hierarchie i kľúče samotné stratili.

Okrem toho, väčšina ľudí si zvykla mať čo do činenia so sebe podobnými individuálnymi intelektmi[108]. Keď sa však vo svojom živote občas chtiac-nechtiac stretnú s neľudským[109] intelektom, väčšina sa hrôzou vyľaká až do šialenstva len samotnou nezvyčajnosťou toho, čo sa stalo. Avšak v dejinách konajú nielen individuálne, ale aj kolektívne[110] a iné intelekty, hierarchicky vyššie vo vzťahu k individuálnemu ľudskému intelektu. Aby bolo možné vidieť ich činnosť, nejakú ich cieľavedomosť, je nevyhnutné jednotné chápanie faktora, pomenovaného ako „intelekt“, v rôznych jeho prejavoch, zatiaľ hoc i bez ohľadu na jeho hierarchické postavenie v rámci Objektívnej reality.

11. Manévre a rovnovážne režimy, princípy porovnania a rozpoznania podobnosti

Teraz sa vrátime k uzavretým systémom. Udržateľne riadený systém sa môže nachádzať buď v rovnovážnom režime, alebo v režime manévra. Jeden a ten istý, reálne prebiehajúci režim môže byť interpretovaný aj ako rovnovážny, ak súvisí s jednym vektorom cieľov, aj ako režim manévra, ak súvisí s druhým vektorom cieľov.

Vo vektore cieľov rovnovážneho režimu sú kontrolné parametre v čase nemenné - konštantné. V reálnom stabilnom rovnovážnom režime vektor stavu kolíše v relatívne nemennom postavení v podpriestore kontrolných parametrov, a voľné parametre sa pri tom môžu hociako meniť.

Pojem „rovnovážny režim“ je trochu podobný pojmu „rovnováha“, no je širší, pretože všedné vedomie zvyčajne vníma „rovnováhu“ staticky, ako nepohyblivú nemennosť v čase. V rovnovážnom režime je proces kmitania systému v čase nemenný vzhľadom na bod „rovnováhy“, súradnice ktorého sú nemenné v čase. Systém cezeň prechádza, no nemôže v ňom zotrvávať, hoci len preto, že odchýlky od neho sú nižšie ako prah citlivosti meracích prístrojov, alebo riadenie je ťažkopádne, má limitovanú operačnú rýchlosť a  nemôže sa včas zastaviť. To posledné objasníme.