— A to ako? — rýchlo sa spýtal Komov.

— Nuž tak, že keď sa domorodec ocitol v poli jeho hľadáčikov, Tom zasignalizoval: „Čakám na príkazy.“

— To je veľmi cenné zistenie, — povedal Komov. Vanderhose si ťažko vzdychol.

— Nuž tak, — ozvala sa Majka, — a je po projekte „Koráb“. Škoda.

— Čo bude teraz? — spýtal som sa len tak do prázdna.

Nik mi neodpovedal. Komov zdvihol lístočky so svojimi poznámkami, pod nimi ležal diktafón.

— Prosím o prepáčenie, — ospravedlňoval sa s očarujúcim úsmevom. — Nahral som našu diskusiu, aby sme podaromnici nestrácali čas. Ďakujem vám za výstižne nastoľované otázky. Stas, prosím vás, zakódujte to všetko a odošlite v súrnom impulze rovno do Centra, kópiu na základňu.

— Chudák Sidorov, — potichu poznamenal Vanderhose.

Komov pozrel naňho a znova sa zahľadel do papierov.

Majka odtisla kreslo.

— Tak či tak, moja ubytovateľská práca sa skončila, — povedala. — Idem sa baliť.

— Počkajte chvíľku, — zastavil ju Komov. — Padla tu otázka, čo ďalej. Odpovedám: ako splnomocnený člen Komisie pre kontakty preberám velenie. Celú našu oblasť vyhlasujem za pásmo predpokladaného kontaktu. Jakov, prosím vás, zostavte patričný rádiogram. Všetky práce, súvisiace s projektom „Koráb“, sa prerušujú. Roboty sa demobilizujú a premiestia do podpalubia. Vychádzať z lode sa smie len s mojím dovolením. Dnešná poľovačka so psami pravdepodobne sťaží kontakt. Ďalšie nedorozumenia by boli vrcholne nežiadúce. Tak teda, Maja, prosím vás, aby ste klzák voviedli do hangáru. Vy, Stas, sa venujte svojmu kybernetickému systému… — Zdvihol prst. — Lenže najprv odošlite záznam diskusie. — Usmial sa a chcel ešte čosi dodať, no v tej chvíli zadrnčal dešifrátor rádiostanice.

Vanderhose vystrel dlhú ruku, z prijímacieho otvoru vytiahol lístok rádiogramu, preletel ho pohľadom a zdvihol obočie.

— Hm, — ozval sa. — Akoby nám čítali myšlienky. Gennadij, nie ste vy náhodou induktor?

Podal lístok Komovovi. Komov ho zbežne prečítal a aj on zdvihol obočie.

— Nuž toto naozaj nechápem, — zašomral, hodil lístok na stôl a s rukami založenými za chrbát sa prešiel po kabíne.

Vzal som lístok. Majka mi vzrušene fučala nad uchom. Bol to naozaj prekvapujúci rádiogram.

SÚRNY. NULOVÉ SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, GORBOVSKIJ — VELITEĽOVI ZÁKLADNE „KORÁB“ SIDOROVOVI. IHNEĎ PRERUŠIŤ VŠETKY PRÁCE NA PROJEKTE. PRIPRAVIŤ PRIPADNÚ EVAKUÁCIU PERSONÁLU A VYBAVENIA. DODATOK — SPLNOMOCNENÉMU PREDSTAVITEĽOVI KOMISIE PRE KONTAKTY KOMOVOVI. VYHLASUJEM SEKTOR ER-2 ZA PÁSMO PREDPOKLADANÉHO KONTAKTU. URČUJEM VÁS ZA ZODPOVEDNÉHO. GORBOVSKIJ

— To už hej! — nadšene zvolala Majka. — Tento Gorbovskij!

Komov zastal a pozrel spod obočia na nás.

— Prosím, aby ste začali plniť moje príkazy. Jakov, nájdite mi, prosím vás, kópiu nášho znaleckého záveru.

Komov s Vanderhosem sa pohrúžili do štúdia kópie, Majka šla zaviezť klzák do hangáru, ja som si sadol k rádiostanici a začal som kódovať našu diskusiu. No neprešli ani dve minúty a znova zadrnčal dešifrátor. Komov odtisol Vanderhoseho a rozbehol sa k rádiostanici. Nahol sa mi ponad plecia a dychtivo čítal riadky, čo sa zjavovali na lístku.

SÚRNY. NULOVÉ SPOJENIE. CENTRUM, KOMISIA PRE KONTAKTY, BADER — KAPITÁNOVI ER-2 VANDERHOSEMU. IHNEĎ POTVRĎTE NÁLEZ POZOSTATKOV DVOCH, OPAKUJEM DVOCH TIEL NA PALUBE LODE A STAV PALUBNÉHO DENNÍKA, KTORÝ STE OPÍSALI VO VAŠOM YNALECKOM ZÁVERE.

BADER

Komov hodil lístok Vanderhosemu a začal si hrýzť necht na palci.

— Aha, teda o toto ide, — prehovoril. — Tak, tak… — Obrátil sa ku mne. — Stas, čo teraz robíte?

— Kódujem, — odpovedal som zamračene. Nič som nechápal.

— Nože mi dajte diktafón, — povedal. — Predbežne počkáme. — Schoval diktafón do náprsného vrecka a pedantne zapol pätku. — Teda takto. Jakov, potvrďte, o čo vás žiadajú. Stas, odvysielajte potvrdenie. A potom, Jakov, prosím vás… Vyznáte sa v tom lepšie ako ja. Urobte mi láskavosť, poprehrabávajte sa v našej filmotéke a prezrite si celú oficiálnu dokumentáciu, týkajúcu sa palubných denníkov.

— I bez toho viem o palubných denníkoch všetko, — nespokojne namietol Vanderhose. — Radšej mi jednoducho povedzte, čo vás zaujíma.

— Ani sám poriadne neviem, čo ma zaujíma. Chcel by som vedieť, či bol palubný denník zotretý náhodou, alebo zámerne. Ak zámerne, prečo. Vidíte predsa, i Badera to zaujíma… Nebuďte lenivý, Jakov. Existujú predsa nejaké pravidlá, ktoré rátajú s tým, že palubný denník bude zničený.

— Také pravidlá neexistujú, — zadudral si pod nos Vanderhose, no predsa sa pobral urobiť Komovovi požadovanú láskavosť.

Komov si sadol, aby napísal potvrdenie, a ja som zúfalo premýšľal, čo sa vlastne robí, prečo vznikla taká panika a ako mohli v Centre zapochybovať o absolútne presných formuláciách záveru. Predsa si nemohli myslieť, že sme si zmýlili pozostatky pozemšťanov s pozostatkami nejakého domorodca a pridali mŕtvolu navyše… A ako sa, doparoma, Gorbovskij mohol dovtípiť, čo sa tu u nás robí? No moje úvahy neviedli k ničomu. Smutne som hľadel na prevádzkové obrazovky, kde bolo všetko také jasné a pochopiteľné, a trpko som si pomyslel, že ťažko chápavý človek žalostne pripomína robota. Tak napríklad ja: sedím tu a tupo plním príkazy. Kázali mi kódovať, kódoval som, kázali prestať, prestal som, ale čo sa robí, prečo to všetko, ako sa to všetko skončí — ani zbla nechápem. Celkom ako môj Tom: pracuje teraz, chudáčisko, v pote tváre, usiluje sa čo najlepšie splniť moje príkazy a pritom vôbec nevie, že o desať minút prídem, zaženiem ho i s celou partou do podpalubia a všetka jeho práca vyjde nazmar a i on sám bude nepotrebný…

Komov mi odovzdal potvrdenie, zakódoval som text, odoslal som ho a už som si chcel presadnúť k pultu, keď zaznela výzva zo základne.

— ER-2? — spýtal sa pokojný hlas. — Tu Sidorov.

— ER-2 počúva! — prihlásil som sa ihneď. —Tu kybernetický technik Popov. S kým chcete hovoriť, Michail Albertovič?

— S Komovom, prosím.

Komov už sedel v susednom kresle.

— Počúvam ťa, Atos, — povedal.

— Čo sa to tam u vás porobilo? — spýtal sa Sidorov.

— Domorodci, — po krátkej prestávke odpovedal Komov.

— Ak môžeš, podrobnejšie, — požiadal Sidorov.

— Ponajprv, aby si vedel, Atos, — začal Komov, — neviem a nechápem, odkiaľ sa Gorbovskij dozvedel o domorodcoch. My sami sme sa v tom začali trochu orientovať len pred dvoma hodinami. Pripravil som pre teba správu, už som ju i začal kódovať, no vtom sa všetko tak zamotalo, že ťa jednoducho musím poprosiť, aby si ešte trochu počkal. Starý Bader ma tu priviedol na takú myšlienku… Slovom, vydrž, prosím ťa.

— Jasné, — povedal Sidorov. — No sám fakt, že tam sú domorodci, je spoľahlivý?

— Absolútne, — potvrdil Komov. Bolo počuť, ako si Sidorov vzdychol.

— Nuž čo, — povedal, — nič sa nedá robiť. Začneme všetko odznova.

— Je mi veľmi ľúto, že to takto dopadlo, — povedal Komov. — Čestné slovo, naozaj mi je ľúto.

— To nič, — povedal Sidorov. — Dáko to prežijeme. — Odmlčal sa. — Čo chceš robiť ďalej? Budeš čakať na komisiu?

— Nie. Začnem ešte dnes. A veľmi ťa prosím, daj mi k dispozícii ER-2 i s posádkou.

— Prirodzene, — súhlasil Sidorov. — No, nebudem ťa zdržiavať. Ak by si niečo potreboval…

— Ďakujem, Atos. A nebuď smutný, všetko sa ešte urovná.

— Dúfam.

Rozlúčili sa. Komov si chvíľu hrýzol necht na palci, neviem, prečo nazlostene pozrel na mňa a zasa začal premeriavať kabínu. Tušil som, o čo tu ide. Komov a Sidorov boli starí priatelia, spolu študovali, spolu kdesi pracovali, no Komovovi sa vždy a vo všetkom darilo, a Sidorova za chrbtom volali smoliar Atos. Neviem, prečo to zakaždým dopadlo takto. Komovovi muselo byť teraz veľmi trápne. A k tomu ešte i Gorbovského rádiogram. Vyzeralo to, akoby Komov vynechal Sidorova a informoval rovno Centrum.

Potichu som prešiel k svojmu pultu a zastavil som roboty. Komov už sedel pri stole, hrýzol si necht a bezmyšlienkovite hľadel na rozhádzané lístky. Požiadal som o dovolenie vyjsť von.