Pred prielezom do lode som zastal, striasol som z podošiev nalepené zrnká piesku a chvíľku som otáľal, pričom som sa dlaňou dotýkal teplého, dýchajúceho boku lode. Napokon som prstom strčil do membrány. I v lodi panovalo ticho, no bolo to domácke ticho, aké vládne v pustom a útulnom byte. Zhodil som kožuch a prešiel som rovno do kabíny. Pri svojom pulte som sa nezdržal, i tak som videl, že všetko je v poriadku, a hneď som si sadol k rádiostanici. Rádiogramy ležali na stolíku. Zapol som kódovač a pustil som sa do práce. V prvom rádiograme Komov oznamoval na základňu koordináty plánovaných stanovíšť, podával správu o rybkách, ktoré boli včera vypustené do jazera, a radil Kitamuremu, aby sa neponáhľal s plazmi. Všetkému som viac-menej rozumel, no z druhého rádiogramu, adresovaného do Hlavného informačného strediska, pochopil som len toľko, že Komov súrne potrebuje údaje o faktore „y“ pre dvojnormálneho humanoida so štvorstupňovým indexom, pozostávajúcim dovedna z deviatich čísiel a štrnástich gréckych písmen. To bola vysoká xenopsychológia, v akej som sa ja, tak ako každý normálny humanoid indexu 0, absolútne nevyznal. A ani mi to nechýbalo.

Vysádzal som text, zapol som služobný kanál a odvysielal som všetky správy v jednom impulze. Nato som rádiogramy zaregistroval a odrazu mi zišlo na um, že i ja by som mal poslať prvú správu. Vlastne, aká správa… „Skupina sektoru ER-2, stavebné práce typu 15 splnené na toľko a toľko percent, dátum, podpis.“ To je všetko. Musel som vstať a zájsť k svojmu pultu, kde som mal grafikon plnenia. Vtom som pochopil, prečo mi tak z ničoho nič prišla na um správa. Vôbec nešlo o ňu, jednoducho som si už ako dosť skúsený kybernetický technik uvedomil, že čosi nie je v poriadku, hoci som nič nevidel ani nepočul: Tom sa zastavil, celkom ako včera, a zasa bez príčiny. Tak ako včera nazlostene som stisol klapku kontrolného signálu: „Čo je?“ A presne tak ako včera hneď zhasol signál prekážky a rozsvietilo sa rubínové svetielko: „U nás je všetko v poriadku, plníme úlohu. Nemáte ďalšie príkazy?“ Prikázal som mu, aby pokračoval v práci, a zapol som obrazovku. Jack a Rex usilovne pracovali, i Tom sa pohol, no spočiatku akosi čudne, takmerbokom, ale hneď sa narovnal.

— Ech, braček, — povedal som nahlas, — vyzerá to tak, že si sa mi unavil a budem ťa musieť vyčistiť. — Pozrel som do Tomovho pracovného denníka. Dnes večer by som mu mal urobiť preventívnu údržbu. — V poriadku, do večera to už dáko vydržíme, čo myslíš?

Tom nenamietal. Chvíľu som pozeral, ako pracujú, potom som vypol obrazovku: ľadovec, hmla nad močariskom, čierne bralá… Radšej sa zaobídem bez toho.

Poslal som správu a hneď nato som sa spojil so sektorom ER-6. Vadik sa v tej chvíli ozval, akoby len na to čakal.

— No, tak čo máte nové tam u vás? — opýtali sme sa zároveň.

— My nič, — odpovedal som.

— Nám pozdochýnali jašterice, — oznámil Vadik.

— Ech, vy… — povedal som. — Komov, obľúbený žiak doktora Mboga, vás predsa vystríhal: neponáhľajte sa s plazmi.

— A kto sa s nimi ponáhľa? — namietol Vadik. — Ak chceš vedieť môj názor, plazy tu jednoducho nemôžu vyžiť. Je tu pekelná horúčava!

— Kúpete sa? — spýtal som sa závistlivo. Vadik neodpovedal hneď.

— Sem-tam sa namočíme, — povedal neochotne.

— A to už prečo?

— Pusto, — vysvetľoval Vadik. — Pripomína to tu velikánsku vaňu… To ty nepochopíš. Normálny človek si ani nevie predstaviť takú obrovskú vaňu. Plával som zo päť kilometrov, spočiatku bolo fajn, lenže potom som si zrazu uvedomil, že toto predsa nie je bazén, ale oceán! A okrem mňa nie je v ňom jediný živý tvor… Veru nie, kamarát, ty to nemôžeš pochopiť. Len-len že som sa neutopil.

— Hm, — ozval som sa. — To znamená, že aj u vás…

Tárali sme ešte pár minút, potom Vadika zavolala základňa a chytro sme sa rozlúčili. Zavolal som si ER-9. Hans sa neohlásil. Pravdaže, mohol by som zavolať ešte ER-1, ER-3, ER-4 a tak ďalej až po ER-12, pozhovárať sa o tom, že je pusto, mŕtvo, no čo by sme z toho mali? Ak si človek uváži, tak nič. Preto som vypol rádiostanicu a presťahoval sa k svojmu pultu. Chvíľu som sedel len tak, pozeral som na obrazovku a rozmýšľal o tom, že práca, ktorú robíme, je dvojnásobne užitočná: nielenže zachraňujeme Panťanov od nevyhnutnej a úplnej záhuby, ale zachraňujeme i túto planétu — od pustoty, od mŕtveho ticha, od nezmyselnosti. Nato mi hlavou prebehla ďalšia myšlienka, že totiž Panťania sú akiste dosť čudná rasa, ak naši xenopsychológovia predpokladajú, že práve táto planéta im bude najlepšie vyhovovať. U nich na Pante je asi čudný spôsob života. Dopravia ich sem — pravdaže, spočiatku nie všetkých, ale len po dvoch-troch predstaviteľoch každého plemena, tí uvidia túto zamrznutú pláž, ľadovec, pustý ľadový oceán, pustú fialovú oblohu, a keď si to všetko obzrú, povedia: „Nádhera! Celkom ako doma!“ Akosi sa mi to nechce veriť. Pravda, kým prídu, už tu nebude tak pusto. V jazerách budú ryby, v húštinách zver, na plytčinách jedlé mušle. Možno sa tu udomácnia i jašterice… Koniec koncov treba povedať, že Panťania nie sú v situácii, aby si mohli dáko zvlášť vyberať. Keby som napríklad vedel, že naše Slnko už-už ide vybuchnúť a zničí všetko živé na Zemi, veru ani ja by som nebol prieberčivý. Zaiste by som si povedal: to nič, dáko to vydržíme. Napokon, Panťanov sa ani nikto nespytuje na ich názor. Aj tak nič nechápu, kozmografiu, ani najprimitívnejšiu, ešte nemajú. Takže ani nebudú vedieť, že sa presťahovali na druhú planétu…

A vtom som si uvedomil, že čosi počujem. Akýsi šuchot, akoby prebehla jašterička. Na jaštericu som si spomenul akiste preto, lebo sme sa o jaštericiach nedávno zhovárali s Vadikom, v skutočnosti som ten zvuk sotva počul a vôbec by som ho nevedel určiť. V tej chvíli vo vzdialenom kúte kabíny čosi kleplo a hneď nato akoby sa prúdom liala voda. Napäl som sluch a počul som, ako sa zmieta a bzučí mucha, čo uviazla v pavučine. Zlostné hlasy čosi rýchlo dudrali a po chodbe zasa prebehla jašterica. Pocítil som, ako sa mi od napätia kŕčovite stiahla šija, a vstal som. Šuchol som pritom o príručku ležiacu na okraji pultu. So strašným lomozom spadla na dlážku. Zdvihol som ju a takisto so strašným lomozom som ju hodil späť na pult. Začal som si pískať bodrý pochod a ráznym krokom som vyšiel na chodbu.

To všetko je z toho ticha. Z ticha a pustoty. Vanderhose nám to večer čo večer veľmi jasne vysvetľuje. Človek nie je príroda, neznáša pustotu. Len čo sa ocitne v pustote, usiluje sa ju zaplniť. Ak ju nemôže zaplniť niečím reálnym, zapĺňa ju preludmi a zdanlivými zvukmi. Za tie tri dni som sa takých zvukov napočúval celú kopu. Zdá sa, že čoskoro príde rad na preludy…

Pochodoval som po chodbe popri pustých kabínkach, popri knižnici, skladišti, a keď som prechádzal popri zdravotníckej kabíne, zacítil som slabý pach — svieži a zároveň nepríjemný, pripomínajúci čpavok. Zastal som a zhlboka som vdýchol povetrie. Známy pach, hoci neviem, čo je to. Nazrel som do operačnej sály. Kybernetický chirurg, ustavične zapojený a pripravený pustiť sa. do práce — obrovská biela chobotnica, zavesená na povalu — chladne pozrel na mňa zelenkastými okáľmi a pohotovo zdvihol manipulátory. Tu bol pach silnejší. Zapol som havarijnú ventiláciu a vykročil som ďalej. Len to mi chýbalo! Ako sa mi zbystrili všetky zmysly. Už ako čo, ale ňuch som vždy mal nanič…

Obchôdzku som skončil v kuchyni. I tu bolo plno pachov, no proti takýmto pachom som nemal námietky. Nech si vraví kto chce čo chce, ale kuchyňa musí rozvoniavať. Na iných lodiach je to všetko jedno, či ste v kuchyni alebo v kabíne. Lež u mňa to tak nie je, ani nebude. Mám svoj poriadok. Čistota je čistota, ale v kuchyni to má pekne rozvoniavať. Chutne a dráždivo. Mojou povinnosťou tu je štyri razy denne zostavovať jedálny lístok, a to, všimnite si, pri úplnom nedostatku apetítu, lebo apetít, pustota a ticho sú veci, ktoré, ako vidieť, nijako nejdú dokopy.

Na zostavenie jedálneho lístka som potreboval najmenej pol hodiny. Bola to ťažká polhodina, no urobil som všetko, čo som mohol. Potom som zapol kuchára, vtĺkol som mu do hlavy menu a šiel som pozrieť, ako pracujú moji chlapci.