Nič menej, nikto z „elity“ KSRF sa nevyjadril ohľadom protispoločenského charakteru oznamu Černomirdina v Davose (znova vybičovať sadzbu úrokov z pôžičiek). Nikto nepoukázal na priamu podmienenosť prejavov krízy v ekonomike Ruska i sveta - úžerníckym charakterom kreditno-finančného systému a podvodníckym charakterom špekulatívnych trhov.  

Že by sa nevedeli dovtípiť, to určite nie: od roku 1994 vedeniu KSRF pravidelne „tlačia do hlavy“ analytické práce, v ktorých je s úradníckou strohosťou preukázaná zhubná úloha úročenia - úrokov z pôžičiek  a iného zlegalizovaného parazitizmu v ekonomickom rozvoji kolónií globálneho rasisticko-mafiózneho úžerníctva. No lídri KSRF o tomto mlčia. V Dume, na stránkach novín, v televíznom a rozhlasovom vysielaní[9] sa prakticky v ničom neodlišujú od svojich „akože“ politických protivníkov – v otázkach o postoji k vytvoreniu globálnej „elitárno“-otrokárskej civilizácie metódami úžerníctva[10].

Na rovnakej stránke čísla „Pravdy Pjať“ pod rubrikou «prísne netajné» je titulok: „Trocha «mŕtvej vody»na rany duše.“ Z neho možno pochopiť, že vedenie KSRF aj redakcia „Pravdy Pjať“ sú oboznámené s materiálmi Koncepcie spoločenskej bezpečnosti Ruska v globálnom historickom procese[11].

Ako je známe, Komunistická Strana Sovietskeho Zväzu (KSSZ) v minulosti, aj Komunistická Strana Ruskej Federácie (KSRF) dnes, vyjadrovali názor, že keď pod ich vedením bude vybudovaný komunizmus, tak ekonomický život spoločnosti bude realizovaný podľa princípu «od každého podľa jeho schopností – ku každému podľa jeho potrieb». Bude to zrejme jednako následkom toho, že narastú výrobné kapacity všetkých odvetví, tak aj tým, že do života vstúpia nové generácie ľudí s inou psychikou, ktorých práca bude slobodná a tvorivá, a nie nútená – preto takáto práca bude ich primárnou životnou potrebou. Nie je to presný citát, ale približne tak sa to učilo v minulosti pri KSSZ, a približne na toto (hoci nie vždy) naráža dnes KSRF vo svojej propagande.

Medzi tým vyšlo najavo[12], že politekonómia marxizmu-leninizmu je založená na vymyslených kategóriách, ktoré nepodliehajú praktickému meraniu (metrológii) v procese hospodárskej činnosti spoločnosti. Takýmito kategóriami sú «potrebný» a «nadbytočný pracovný čas», «jednoduchá» a «zložitá práca», «potrebný» a «nadbytočný produkt» atď., navyše k tomu chyba alebo lož K. Marxa v otázke o „dogme Adama Smith-a“

Jedna z aforistických definícií socializmu bola daná Leninom: «Socializmus – to je evidencia a kontrola». Vo vzťahu k politekonómií ona znamená: nakoľko v praxi hospodárskej činnosti nie je možné merať kategórie politekonomickej vedy marxizmu, nie je možná evidencia, kontrola, a ako dôsledok nie je možný ani socializmus, ani prechod ku komunizmu na osnove marxizmu.

Inými slovami, marxizmus formuje pri vlastnej propagande pravdepodobný opis procesov spoločensko-ekonomickej činnosti a tento opis sa marxistami berie ako dogma, bez hlbšieho pochopenia, pretože zdravý ľudský rozum nedokáže prepojiť vymyslené (abstraktné)* kategórie marxistického učenia s reálnym životom. Pritom, ľubovoľný človek pri osobnom stretnutí s marxizmom môže učiniť jeden z dvoch vzájomne sa vylučujúcich záverov:

1*          Buď priznať svoju nevzdelanosť a skloniť sa pred interpretmi života na báze marxizmu, predpokladajúc že oni si poradili s tým, s čím si nedokázal poradiť on sám;

2*          Alebo priznať, že on sám – je zdravo mysliaci človek, ale potom musí tiež priznať, že marxizmus je obsahovo nezmyslom (neadekvátny)*, a tí, čo vysvetľujú život na jeho osnove, sami o sebe predstavujú dokopy  s ich psychicky abnormálnou masou – politických špekulantov s globálnymi nárokmi.

V prvom prípade, takýto jedinec môže smelo seba zahrnúť medzi marxistov; V tom druhom – k spoločenstvu ľudí so zdravým rozumom. Avšak aj v tom prvom prípade bude spoločnosť stále určitým spôsobom fungovať, mysliac si, že vláda (vrátane tej finančno-ekonomickej) patrí k vykladačom života na báze marxizmu (to isté si budú myslieť aj mnohí zo samotných vykladačov), no reálna moc, ako zvyčajne, bude patriť tým, čo vytvorili marxizmus a spôsobili jeho rozšírenie v spoločnosti, v úlohe zásterky zahaľujúcej ich reálne „všetko si dovoľovanie“ vo vzťahu k celým národom.

V druhom prípade bude spoločnosť vynútená sformovať antimarxistickú sociológiu, schopnú ochrániť život ľudí od skrytých zámerov vlastníkov marxizmu (zneužitie spoločnosti na svoje ciele).

Tu treba ešte pripomenúť stúpencom západného „demokratického“ systému spoločenského života, aby nepodliehali ilúzií ohľadne zdanlivého krachu komunizmu v ZSSR, s ktorým si spojili dištancovanie sa oficiálnej vlády od marxistickej ideológie. Marxizmus sa spočiatku vytváral kvôli tomu, aby na jeho osnove bolo možné vykoreniť celý tento západný „demokratický“ spoločenský systém a nahradiť ho iným, v ktorom by bolo možné obmedziť a dostať pod kontrolu „lavínu spotreby a konzumu[13]“, typickú pre davo-„elitárnu“ spoločnosť západného typu. No majitelia marxizmu sa nikdy a s nikým nechystali deliť o reálnu moc: oni potrebovali len určitú ideologickú a pseudovedeckú „železnú oponu“, za ktorou by sa skryl systém ich reálnej moci (v „akože“ socialistickej spoločnosti „celkom slobodnej a s reálnou vládou ľudu“). Presne túto úlohu hral marxizmus po celé roky v ZSSR.

Človek by si myslel, že vedenie KSRF, pokiaľ úprimne vyznáva ideály vlády ľudu v spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, malo by sa zaradovať, keď mu predložia teoretické štúdie:

•  v ktorých je prekonaná škodlivosť marxizmu, vrátane tej v oblasti ekonomickej vedy.

•  v ktorých sú matematické modely založené na vyložene merateľných kategóriách ekonomického života spoločenstva, vďaka čomu môžu byť použité ako základ pre plánované riadenie hospodárstva v záujme pracujúcej väčšiny dnes žijúcich a tiež budúcich pokolení.

•  kde sa v úlohe vektora chyby riadenia ukazuje všetkým známy preiskurant (cenník) na tovary a služby, ktoré spotrebúva obyvateľstvo.

•  kde sa priamo hovorí, že v ideálnom režime samoriadenia spoločensko-ekonomického útvaru – by preiskurant (ako vektor chyby riadenia) mal stabilne byť rovný nule, následkom čoho sa vyplní aj princíp (omnoho starší než marxizmus) «od každého podľa jeho schopností – ku každému podľa jeho potrieb».

Nič menej, práve komunistická centrálna tlač akoby prvá vystúpila nie s kritikou, no s posmešným odmietnutím Koncepcie spoločenskej bezpečnosti a dopustila v článku priame prekrútenie názorov, vyjadrených v materiáloch KSB. Autor článku v „Pravde Pjať“ A. Baranov píše:

«Z pohľadu «Bogoderžavcev»[14], — je veľkým hriechom poznať a skrývať pravdu pred národom».

Je to presne tak. A Baranov vystihol podstatu. No z jeho uhlu pohľadu, klamať hriechom nie je,  a to už je zjavný satanizmus, keďže podobné správy sú v rozpore napríklad aj s prikázaniami Koránu (pre Korán neprijateľnými), alebo s biblickým prikázaním typu «nevyslovíš krivého svedectva...», ktoré začal hájiť pod heslom o vernosti Rusov k pravoslávnej vierouke. Preto bez náznaku svedomia pokojne píše ďalej: