Každopádne, reálne mravno-etické chyby minulosti sú z tohto kultového mýtu v tichosti odstránené alebo sú prezentované ako dobro. Preto kolektívne nevedomie spoločnosti na osnove tohto historického mýtu pracuje v prítomnosti tak, že permanentne opakuje chyby minulosti, formujúc tým samým aj budúcnosť.

Človek ale predsa len nie je celkom nevnímavým tvorom. A keď naráža na reálny život, tak vníma, že niečo sa v živote nedeje tak, ako o tom informuje mýtus. Vo výsledku sa mu tak prítomnosť začne hnusiť, a budúcnosť do ktorej (sa transformuje) preteká prítomnosť a ktorá nesie v sebe tendenciu opakovať všetky nepríjemné epizódy nepravdivo pochopenej minulosti v nových historických dekoráciách a spojeniach, — ho desí. No potom, čo v ňom mýtus stratí svoju moc, zostane v psychike človeka prázdno. Prázdno ktoré sa u ľudí (ktorí nedokážu včas odmietnuť prikrášlený historický mýtus) zaplní mýtom očierňujúcim minulosť.

A čím je takýchto ľudí — rozčarovaných z mýtu ktorý skrášľoval minulosť — viac, tým bližšie je spoločnosť ku katastrofe. Práve následkom tohto Rusko dospelo k 1. marcu 1881, ku katastrofám rokov 1917 a 1991. Ako uviedol jeden z najlepších historikov epochy konca Ruského impéria V.O.Ključevskij, «Minulosť[109] treba poznať nie preto, lebo uplynula, ale preto, lebo odchádzajúc, nedokázala „upratať všetky svoje následky“».

No ak pochopíme, čo sama osebe predstavuje «objektívnosť» historickej vedy a ako ju možno dosiahnuť, potom sa pred nami otvára možnosť vyhnúť sa budúcej katastrofe.

Pritom potreba vyhnúť sa jak očierňovaniu, tak aj prikrášľovaniu minulosti nás privádza k otázke: čo je to nadčasová osnova pre oživenie ideálov budúcnosti, a čo je to «smeti» a «stavebné lešenie»? V každom prípade, odpoveď na túto otázku leží mimo historickú vedu ako takú.

Odpoveď na ňu musí dať iná vedecká disciplína, v rôznych obdobiach nazývaná rôzne: «filozofia histórie», «občianska výchova», «spoločenská náuka». Ale keďže samotná odpoveď nie je natoľko spojená s výrobou produktu historickej vedy, ako s použitím a vypracovaním na osnove historického kurzu priaznivej politickej orientácie do budúcnosti, tak budeme ešte pokračovať v skúmaní otázky týkajúcej sa objektívnosti rozprávaní na historické témy[110].

«Objektívna» učebnica histórie musí dávať adekvátnu predstavu aj o nadčasovej osnove, potrebnej pre vybudovanie budúcnosti; aj o «smetí»(t.j. o chybách samoriadenia spoločnosti v minulosti); aj o «stavebnom lešení»(prechodných procesoch, ktoré pre spoločnosť boli dôležité v čase ich použitia, a neskôr už nazhromaždené podklady a skúsenosti strácajú pre spoločnosť a jej ďalší rozvoj význam/aktuálnosť). Preto prejdeme k odhaleniu pojmových kategórií, ktorých opora mení históriu z umenia tvorenia mýtov, obsluhujúcich politiku prameniacu «bohvie odkiaľ», na presnú vedu, plodiacu politiku.

História je podobne ako matematika vedou presnou. Len s tým rozdielom, že v matematike sa dá výsledok spresniť na jedno a viac desatinných miest, no a každý historický proces môže byť opísaný:

·    s presnosťou na (bezmenný[112])dav[113]-národ a „osobnosť“ — osobnosť vodcu, génia, veľkého a múdreho alebo malého a podlého. Záleží len od toho, z pozície akej koncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa naň pozeráme.

V zložitejšom variante tohto opisu ostáva dav-národ naďalej neosobným, no k osobe vodcu sa pridávajú ďalšie osoby ako: prívrženci vodcu, jeho nepriatelia a prívrženci nepriateľov. Sú to tzv. «historické osobnosti». Т.j. tento variant je opisom s presnosťou na dav-národ a «historické osobnosti».

No keďže s «historickými osobnosťami» sa v živote aj ich činnosti ukazujú byť spojení ďalší ľudia, patriaci do anonymného davu-národa v historickom rozprávaní dvoch vyššie opísaných typov, — tak v doteraz anonymnom dave-národe možno objaviť rôzne skupiny (časti). Niektoré takéto skupiny existujú v priebehu krátkych časových intervalov v rozmedzí aktívneho života jedného pokolenia. No iné skupiny sa obnovujú v nadväznosti pokolení, prijímajúc medzi seba nových členov na zámenu tým starým čo zomreli. Okrem toho možno v spoločnosti objaviť aj rôzne sociálne skupiny: spoločenské triedy; profesionálne korporácie; v mnohonárodnostnej spoločnosti v rámci štátu no i v štruktúre ľudstva ako celku — národy a národnosti, národnostné menšiny, atď. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:

·    s presnosťou na konkrétne sociálne skupiny.

Spomedzi takýchto sociálnych skupín sa osobito vynímajú tie, u ktorých sa všetci predstavitelia tak či onak zaujímajú prevažne o politiku. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:

·    s presnosťou na cirkevný rád či politickú stranu.

Napriek tomu, nie všetky takéto sociálne skupiny pôsobia otvorene vo verejnej politike, niektoré z nich sa pred spoločnosťou zatajujú, konajúc pritom zákulisnú politiku, alias, popri nej sa snažia pôsobiť na ostatných dojmom, že ony sa nezaoberajú politikou ale niečím iným (napr. robia zbierky motýľov alebo sa zaoberajú «osobnostným rozvojom» svojich členov). V závislosti od odhalenia tohto faktoru v historickom procese[114], môže byť historický proces opísaný:

·    s presnosťou na globálne sprisahanie (napr. mnohých pokolení rímskych pápežov, ruských imperátorov, komunizmu, fašizmu, anarchizmu, homosexualizmu, židomasonského sprisahania a pod.).

Ale keďže sprisahania so strategickým zameraním bývajú mnohovrstvové (čo je užitočné v prípade prezradenia, a okrem toho je to vhodné z organizačného hľadiska na kanalizovanie nadbytočnej politickej aktivity plne nezasvätených a nie úplne zasvätených, a tiež kanalizovanie aktivít časti protivníkov cieľov sprisahania, zatiahnutých aj tak do komplotu z dôvodu ich riadenia, a tiež — na priame zneškodňovanie ich činnosti vo vzťahu k cieľom hlavného sprisahania), tak historický proces môže byť opísaný:

·    s presnosťou na vnútorné «sprisahania v sprisahaní», šéfujúce nad sprisahaniami nižšej úrovne utajenia (napríklad masonstvom[115]v euro-americkej regionálnej civilizácii).

Ale ani so sprisahaniami to nie je až tak jednoduché, pretože každé skutočné sprisahanie má svoj «mozgový trust», ktorý zadáva ciele sprisahania, určuje spôsoby a prostriedky na ich realizáciu, kontroluje priebeh plnenia plánov a v prípade potreby plán koriguje; a existuje aj výkonná periféria. Vzhľadom na túto okolnosť, historický proces môže byť opísaný:

·    s presnosťou na «mozgové trusty», tie najhlbšie v mnohovrstvových sprisahaniach.

Avšak aj celé ľudstvo, bez ohľadu od jeho reálnej či fiktívnej vnútornej štruktúry, je len časťou Sveta/Vesmíru. A vzhľadom na túto skutočnosť, netreba hneď od prahu zavrhovať možnosť, že historický proces môže byť opísaný:

·    s presnosťou na vzťah pozemského ľudstva s inými civilizáciami, hierarchiou satana a Kráľovstvom Boha – Tvorcu a Všedržiteľa (Božím Zámerom/Prozreteľnosťou).[116]

Avšak hore uvedené popisné kategórie (a tiež iné, nevymenované), ktoré môžu byť vzťahované k historickému procesu ako takému počas jeho popisovania, nie sú faktami histórie. No historické fakty s nimi súvisia skrze príslušnosť ľudí k tým-ktorým sociálnym skupinám, alebo cez činnosť «historických osobností» či sociálnych skupín. Popisné kategórie (ak urobíme analógiu histórie s matematikou ako exaktnou vedou), definujú priestor formálnych parametrov nejakej rozmernosti, vzhľadom na ktorý môže byť historický proces prezentovaný ako mnohokvalitatívny (mnohovrstvový). Inými slovami, historické rozprávanie s presnosťou na «historické osobnosti» a anonymný dav-národ,  je len primitívnym rovinným modelom reálnych dejín; ale rozlíšenie príslušných záujmových skupín v anonymnom dave-národe už vytvára trojrozmerný model dejín a pod.