Takýto druh faktov, — a aj to len tie najznámejšie z ich množstva, — nezapadajú do toho historického mýtu, ktorý sa v škole vyučuje ako reálne dejiny ľudstva a národov ktoré ho tvoria.

A doteraz takéto fakty slúžili ako základ k tomu, aby nie historická veda, ale jednotliví bádatelia, osobne nespútaní korporatívnou disciplínou «vedeckej komunity», ich interpretovali:

·    Buď ako pamätníky spoluúčasti na pozemských veciach mimozemských civilizácií[150].

·    Alebo ako svedectvo toho, že počiatkom dnešnej globálnej civilizácie bolo prebehnutie nejakej katastrofy celoplanetárneho rozsahu, ktorá zničila minulú globálnu civilizáciu a jej kultúru; následkom tejto katastrofy ľudia zdiveli, v dôsledku čoho aj začala doba kamenná; no súbežne s ňou začala aj civilizátorská misia k divochom zo strany zachránených nepočetných nositeľov predchádzajúcej vysokej kultúry[151].

·    Nie je vylúčené, že minulá civilizácia sa k okamihu svojej záhuby dostala ďalej vo veci osvojenia kozmu než dnešná civilizácia. Je možné že boli aj kontakty s mimozemskými civilizáciami. A teda, že okrem plávajúceho korábu boli ňou vytvorené aj kozmické a jaskynno-bunkrové úkryty[152].

No nech to už bolo v realite dejín akokoľvek, historická veda nemá právo ignorovať fakty, archeologické a antropologické pamiatky, ktoré «nepasujú» do ňou splodených historických mýtov, ktorými kŕmi o minulosti nič netušiacich (vďaka veku) žiakov a študentov. Je povinná ich interpretovať kvôli tomu, aby sa stala objektívnou.

Predpokladajme, že historická veda splodila objektívnu učebnicu histórie, z ktorej sa možno dozvedieť, čo sa reálne odohralo v minulosti. V tom prípade ale nutne vyvstane množstvo otázok, analogických tým, ktoré sa v spoločnosti posudzujú dnes a vo vzťahu ku ktorým sa rôzni ľudia a rôzne sociálne skupiny pridŕžajú rôznych, občas protichodných, názorov.

Takto jedni usudzujú, že bolo správne, že zvíťazila Veľká októbrová socialistická revolúcia. Druhí trvajú na tom, že svojim vplyvom na ďalší vývoj dejín Ruska bol októbrový prevrat v r.1917 analogický mongolskému vpádu (Batuchána), ktorý v r. 1238 zabránil svojbytnému rozvoju starobylej Rusi (podľa kultového pohľadu posledných niekoľko storočí na históriu)[153].

Zďaleka nie všetci hodnotia činnosť Hitlera výlučne ako prúd zločinnosti. Sú takí, ktorí si myslia, že všetko čo urobil pre Nemecko a celý svet do 1.septembra 1939, — bolo dobrom, a zločinnosť z jeho strany začala až od 1.septembra 1939. Ale sú aj takí, ktoré si myslia, že po 1.septembri sa vyhlásením vojny Nemecku Veľkou Britániou a Francúzskom začal zločin voči Nemecku, a ľutujú že v druhej svetovej vojne 20.storočia utrpelo fašistické Nemecko pod vedením Hitlera drvivú porážku a prestalo existovať, v dôsledku čoho sa ľudstvo akoby nedokázalo dostať zo slepej uličky, v ktorej sa ocitlo k začiatku 20.storočia.

Hoci objektívny kurz histórie mnohé z takýchto otázok odstráni, (tým že vleje svetlo na to, čo sa reálne dialo a čo predtým zamlčovali a čoho príčinno-následkové súvislosti s inými udalosťami predtým interpretovali prekrútene), no mnohé otázky aj tak zostanú, nakoľko sú spojené s inými vecami, ktoré ležia mimo histórie a mimo kompetencie historickej vedy. Ide o to, že v závislosti od toho, akí jednotlivci tvoria spoločnosť, taká je aj štruktúra spoločensko-politickej organizácie života spoločnosti ako systémového celku a také sú aj vzájomné vzťahy ľudí v nej. Tento fakt sa odrážal v aktuálnej politike všetkých dôb, a ak aktuálna politika má svoj pôvod v minulosti, potom adekvátne predstavy práve o minulosti musí poskytovať objektívna historická veda. A ak objektívna historická veda takéto adekvátne predstavy o minulosti poskytuje, potom sa človeku odkrýva možnosť hodnotiť to, čo bolo v minulosti objektívnym Dobrom a čo je objektívnym zlom, zacieleným do budúcnosti[154]; ako sa správať, aby už v prítomnosti začalo miznúť objektívne Zlo a budúcnosť sa stala stelesnením výlučne Dobra.

Toto sú vlastne otázky o podstate človeka ako osobnosti, o tom, ako ľudia v závislosti od sformovanej štatistiky ich osobnostných charakteristík, vytvárajú spoločnosť ako systém osobnostných a skupinových vzájomných vzťahov rôzneho druhu.

A nájdenie odpovedí adekvátnych životu na tento druh otázok je podmienené faktormi, ktorých poznanie nespadá do kompetencie histórie, ale iných vied.

Ide o to, že vo viac-menej zdravom prírodnom prostredí, je každý komár od toho okamihu, ako sa vykľuje z larvy, plnohodnotným predstaviteľom svojho druhu. A v živote komárieho jedinca v tomto zmysle neexistujú ďalšie varianty.

Na rozdiel od komára, ktorého sme použili ako príklad, človek na to, aby sa stal členom spoločnosti, musí byť vychovaný. Výchovnými faktormi sú jednak kultúra spoločnosti celkovo, ale aj priamy kontakt s inými ľuďmi v procese dospievania osobnosti. Okrem toho, získaním určitých kvalít v osobnostnom rozvoji v procese výchovy, človek získava schopnosť ďalšej samovýchovy a samovzdelávania, ktoré môže pokračovať po celý jeho život, či už bude krátky alebo dlhý. A variantov toho, aké osobnostné kvality môže získať jedinec k začiatku svojho dospelého života, a o to viac do zavŕšenia svojho pozemského putovania, je množstvo. A zďaleka nie všetky varianty sú rovnocenné v tom, aký je ich vplyv na život spoločnosti ako systému osobnostných a skupinových vzájomných vzťahov.

Ak budeme vychádzať z toho, že v normálnej ľudskej spoločnosti v globálnom rozsahu nesmú existovať vnútorné konflikty, že ľudstvo vcelku, aj ľudia jednotlivo musia žiť v harmónii s biosférou Zeme a Vesmírom, potom tento predpoklad:

·    po prvé, privádza k záveru, že ani jedna z dnešných národných  spoločností, ani ľudstvo v celku nie je normálnym (v uvedenom slova zmysle) ľudským spoločenstvom;

·    po druhé, musí ľudí[155] postaviť pred otázky:

  → o politickom kurze v oblasti výchovy a vzdelávania;

  → o organizácii riadenia globálneho historického procesu a regionálnych historických procesov v súlade s odhalenými predstavami o objektívnosti Dobra a Zla, ktoré musia byť potvrdzované životom ľudstva v nadväznosti pokolení v harmónii s biosférou Zeme a Vesmírom, a pri absencii v ňom vnútorných konfliktov.

A rovnako z odpovedí na tieto otázky vyplývajú aj odpovede na to, čo je v historickej minulosti nadčasovou osnovou pre budúcnosť; čo je «smetím», ktorého sa treba zbaviť, ak sa vyskytuje aj v prítomnosti; a čo je v minulosti aj prítomnosti stavebným lešením, ktoré zatiaľ ešte treba udržovať, aby neskôr v budúcnosti, keď splní svoju úlohu, mohlo zmiznúť. Odpovede na tieto otázky musí dávať ľudsko-spoločenská náuka.

V povedanom nie je nič nového. Takto sa anglický etnograf 19.storočia E.B.Tylor — súčasník K.Marxa a F.Engelsa — vyjadril o «filozofii histórie  v širokom zmysle, ako o vysvetlení minulých a predpovedi budúcich javov vo svete ľudského života na základe spoločných zákonov»[156]. Je známe aj skoršie, zmyslom analogické, vyjadrenie Napoleona Bonaparta: «Predvídať — znamená riadiť». Predvídať však znamená — vidieť v budúcnosti matricu mnohovariantných možností ďalšieho priebehu udalostí, a rovnako aj následkov voľby a realizácie každého z týchto videných variantov.

Pri tom je nevyhnutné mať predstavu o tom, že každé riadenie realizované ľuďmi má limitovaný charakter a prebieha v rôznych objemnejších[157] procesoch, ktoré možno interpretovať ako objemnejší proces priameho i nepriameho riadenia vo vzťahu k ľubovoľnému limitovanému procesu riadenia, realizovaného ľuďmi. V podstate, takáto interpretácia každého riadenia, ako procesu prebiehajúceho v medziach objemnejšieho procesu, privádza k otázke o charaktere hierarchicky najvyššieho všeobjímajúceho (všezahŕňajúceho) riadenia, t.j. k otázke o existencii Boha — Tvorcu a Všedržiteľa