A ak sa pozrieme opačným smerom (t.j. od ľudsko-spoločenskej náuky do minulosti), tak predstavy o minulosti, kultivované v spoločnosti historickou vedou, v mnohom závisia od odpovedí na tento druh otázok, zodpovedaných buď priamo, alebo medzi riadkami.

Všetko povedané o vzájomnom vzťahu histórie a ľudsko-spoločenskej náuky znamená, že história je vedou sociálne významnou a učebnica histórie musí byť úplná a objektívna. No ešte významnejšou zo sociálneho hľadiska vedeckou disciplínou je ľudsko-spoločenská náuka: v sovietskej minulosti «občianska výchova»; «spoločenská náuka» v dnešnom Rusku; a filozofia histórie vo vedeckej terminológii dosovietskeho obdobia.

No keďže žiadna ľudská spoločnosť neexistuje bez dejín, tak ani ľudsko-spoločenská náuka nemôže existovať a rozvíjať sa bez vzájomnej spolupráce s historickou vedou; a jej potrebu a význam pre osobnosť i spoločnosť možno ukázať len vychádzajúc z analýzy dejín, a histórie ako vedeckej disciplíny. A preto, skôr ako pristúpime k analýze školského kurzu spoločenskej náuky, jednu kapitolu bolo potrebné zasvätiť historickej vede a jej problematike.

10. — 19. februára 2004

Spresnenia a doplnenia: 23.februára 2004;

29.marca — 12.mája 2005

Obrátili sme sa k 8.vydaniu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pre 8 — 9 triedu všeobecnovzdelávacích zariadení pod redakciou Leonida Naumoviča Bogoljubova[159], publikovanej vydavateľstvom «Osveta» v r. 2003. Vydanie je charakterizované ako «prepracované a doplnené». Posledné slová znamenajú, že autorský kolektív a jeho vedúci mali dostatok času na to, aby obsah učebnice bol adekvátny životu a spájal do jedného celku roztrieštené vedomosti, osvojované žiakmi počas štúdia iných (svojou podstatou aplikovaných) špecializovaných disciplín, v mnohom tematicky izolovaných a oddelených navzájom v dôsledku charakteru každej z nich: všeobecnej biológie, biológie človeka, geografie, histórie, fyziky, chémie, literatúry atď.

U niekoho môže vzniknúť otázka: A ako spolu súvisia spoločenská náuka a jednotlivé, prevažne aplikované vedné odbory, také ako fyzika, chémia, biológia? Odpoveď na túto otázku plynie z toho, že úzko špecializované aplikované vedné odbory, také ako fyzika a chémia, spoločne s inými úzko špecializovanými aplikovanými vednými odbormi môžu poskytovať odpovede na otázky typu: existuje technická možnosť zostrojiť raketu pre let na Mars, alebo nie je? ...existuje technická možnosť vybudovať atómovú elektráreň alebo nie je?

Avšak otázky typu: — treba robiť niečo podobné, alebo netreba? ...a ak niečo také predsa len urobiť treba, tak na základe už existujúcich technológií a organizácie kolektívnej činnosti ľudí alebo na dosiahnutie zadaných cieľov treba vypracovať a zaviesť iné technológie a organizačné princípy? — ležia mimo kompetenciu ktorejkoľvek z aplikovaných disciplín ako aj ich «mechanicky» vytvorených zoskupení, pretožekladenie cieľov a rozhodovanie o prípustnosti použitia tých či oných prostriedkov na dosiahnutie stanovených cieľov, hoc aj je podriadené objektívnym zákonitostiam bytia, o ktorých učia prírodné vedy, jednako len nesú subjektívny charakter, ktorý je podmienený PSYCHIKOU ČLOVEKA, ktorej štúdium a FORMOVANIE je špecifická oblasť vedecko-výskumnej a PRAKTICKEJ činnosti ľudí. A tento druh otázok a odpovedí na ne je životne dôležitejším, než otázky a odpovede, ktorými sa zaoberajú úzko špecializované aplikované disciplíny.

Inými slovami, Černobyľská katastrofa je priamym následkom dosiahnutej úrovne rozvoja fyziky, matematiky a aplikovaných technicko-technologických a manažérsko-organizačných disciplín v podmienkach zdeformovanosti a nerozvitosti práve ľudsko-spoločenskej vedy.

Tejto katastrofy, ako aj mnohých iných, sa bolo možné vyhnúť, ak by životu adekvátna ľudsko-spoločenská veda bola nadradenou matricou, v rámci ktorej sa formuje profesionálne chápanie sveta fyzikov, činiteľov ďalších fundamentálnych vied, inžinierov, a rôznych manažérov a úradníkov.

Toto je to jediné, čo dokáže udržať ich neadekvátne impulzy a poskytnúť fundamentálnej a aplikovanej vede inú kvalitu a smer rozvoja.

Vyhnúť sa Černobyľskej katastrofe a mnohým iným nepríjemnostiam, permanentne spôsobovaným jadrovou energetikou, bolo naozaj možné. Nebola ničím neočakávaným, vzhľadom na svoj charakter, a vôbec nezrúcala ilúzie toho, čo jadrová energetika reálne ľudstvu prináša. V r. 1957 vyšiel na svetlo sveta fantastický román Ivana Antonoviča Jefremova „Hmlovina Andromedy“, ktorý sa v tom čase stal bestsellerom v celej Európe. Jedna z jeho dejových línií opisuje zánik civilizácie na akejsi planéte Zirda v dôsledku vyvinutia jej obyvateľstvom energetiky založenej na jadrových reakciách, zanechávajúcich po sebe (pri dnešných možnostiach) rádioaktívny odpad.

Keď tento román vyšiel na svetlo sveta, do Černobyľskej katastrofy zostávalo ešte 29 rokov.

Toto je nadmieru dlhá a dostatočná doba k tomu, aby sa fyzici, technici a politici zamysleli o možných následkoch rozvoja jadrovej energetiky na osnove štiepenia jadier niektorých chemických prvkov.

Jednako „Hmlovina Andromedy“ bola vyhodnotená ako «nepodložená fantázia», «umelecká literatúra», ktorej poslanie je vyplniť voľný čas ľudí a ktorá  neobsahuje objektívne vedecké poznatky, významné pre reálny život čitateľov a spoločnosti ako takej. A primerane takémuto ohodnoteniu, hoc i nahlas nevyslovenému „vedeckou komunitou“, — korporatívno-mafiózna vypočítavosť vedeckej „elity“[160], ich extrémne úzka profesionálna špecializácia popri deprimujúco úzkom všeobecno-ľudskom rozhľade, popri nekompetencii vedcov a inžinierov v oblasti ľudsko-spoločenskej vedy[161], a tiež slabosti a zbabelosti mnohých tých, čo chápali toto nebezpečenstvo, — spôsobili rozvoj jadrovej energetiky na osnove predstáv teoretickej fyziky, v tom čase existujúcich; a stalo sa to napriek tomu, že dlhodobé záujmy národov ZSSR a celého ľudstva si žiadali vzdať sa používania týchto biosférno-ekologicky neprípustných technológií energetiky, a žiadali si vypracovať a osvojiť v praxi iné technológie — prípustné pre biosféru[162]. No tá druhá možnosť si žiadala, predovšetkým, inú ľudsko-spoločenskú náuku, a nie ateistický «MrakSizmus[163]»-leninizmus s jeho «dialektickýmmaterializmom», ktorý panoval v ZSSR.

Vo výsledku jadrová fyzika a aplikované odvetvia vedy (obsluhujúce jadrovú energetiku) poskytli uspokojenie ctižiadostivosti a osobných ambícií množstvu kandidátov a doktorov vied, členov korešpondentov a akademikov, za čo spoločnosť zaplatila nie len finančnými prostriedkami pre vedeckú „elitu“, ale aj Černobyľom a ďalšími menej známymi katastrofami[164] a incidentmi na objektoch nosičoch rôznych komponentov jadrovej energetiky a jej odpadov, čoho následky bude v budúcnosti musieť prekonávať nejedno pokolenie.

Jednako, autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ nepovažovali za potrebné ukázať naraz podobnými príkladmi, že cesty rozvoja fundamentálnych a aplikovaných náuk a plody, ktoré tieto náuky prinášajú spoločnosti, sú podmienené charakterom a mierou rozvoja ľudsko-spoločenskej náuky, ktorá sa prejavuje v každodennom živote spoločnosti v algoritmike psychiky ľudí. Navyše, vo svojom príhovore čitateľovi («Od autorov») oni píšu[165]: