Pritom, ak vzniká u subjektu závislosť na narkotikách, vzniká u neho pevná deformácia biopoľa. A tak, podľa parametrov svojho ducha, prestáva patriť k biologickému druhu «Človek rozumný». Okrem toho mnohé z narkotík sú genetickými jedmi, t.j. narúšajú funkciu chromozomálneho aparátu a ničia štruktúry chromozómov tých, ktorí ich prijímajú do svojho organizmu. Defektné štruktúry chromozómov sa prenášajú na potomstvo, čo tak či onak podrýva ich zdravie, potenciál osobnostného rozvoja a tvorivosti. Vyskytuje sa to o to viac, o čo počatie prebehne skôr, než systém obnovy štruktúr chromozómov, fungujúci v organizme, stihne opraviť poškodenia. No ak genetické jedy prichádzajú do organizmu príliš často a v takých množstvách, že systém obnovy chromozomálnych štruktúr organizmu nezvláda opraviť všetky poškodenia, potom je potomstvo odsúdené k degenerácii.

A práve tieto okolnosti aj umožňujú nazvať tento typ režimu psychiky (vytvorený samotnými ľuďmi a reprodukovaný kultúrou spoločnosti) — spusteným do neprirodzenosti.

Každý typ režimu psychiky, svojim prejavom v správaní ľudí (jeho nositeľov), vytvára určité (kvalitatívne odlišné) subkultúry, ktorých súhrn takto vytvára kultúry národov a ľudstva v celom, počas ich historického vývoja. A to privádza k otázke:

·    Ktorá z kultúr, hodnotená podľa kvality v nej reprodukovaných typov režimu psychiky (z pokolenia na pokolenie), predstavuje sama o sebe ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v živote ľudstva?

·    Ako odstrániť kvalitatívne zdeformované kultúry, prekážajúce stelesneniu v živote zvoleného ideálu?

Treba ešte špeciálne poznamenať, že vyššie vykreslené predstavy o podstate človeka pri ich zobrazení v politickej praxi štátu nie sú výrazom «klerikalizmu», «náboženského spiatočníctva», nenarušujú svetský charakter štátu a slobodu svedomia, pretože práve v nich sa princíp slobody svedomia aj prejavuje, nakoľko:

·    po prvé, v hore opísaných predstavách o podstate človeka sa vzájomný vzťah medzi osobou a Bohom javí ako skryté poznanie ich dvoch, do podstaty ktorého tretie osoby svojvoľne vtrhnúť nemôžu,

·    po druhé, tento vzťah nie je spätý a ani nemôže byť spojený s niektorým tradičným či netradičným vieroučením a príslušným rituálom (budhizmus, judaizmus, katolicizmus, pravoslávie, islam a pod.).

·    a predovšetkým:

Hlavná zodpovednosť za to, s akým typom režimu psychiky žije subjekt v tú-ktorú dobu, je kladená na neho samotného. Na neho sa kladie hlavná zodpovednosť za plody jeho skutkov aj za to, ako Život sám reaguje na jeho činnosť (vrátane jeho nečinnosti v určitých situáciách)

Práve túto problematiku musí objasňovať učebnica ľudsko-spoločenskej náuky.

Ak by sa L.N.Bogoljubov (hoc aspoň po tom, ako sa stal akademikom[255]) zamyslel nad zmyslom svojho priezviska a pustil sa do preskúmania otázky toho, čo presne je v človeku všeobecne biologické, a čo je charakteristické iba pre neho, ak by opísal problematiku geneticky naprogramovanej variability organizácie psychickej činnosti ľudí v §1 svojej učebnice, — tak by sa v autorskom kolektíve zrodila kvalitatívne iná učebnica.

A žiak by sa už po prečítaní §1 mohol zamyslieť nad tým: kto je to človek? stal sa on sám už Človekom? A nad mnohými ďalšími vecami, spojenými s odpoveďami na tieto otázky a prebiehajúcimi v živote spoločnosti.

A ak si prezrieme text aktuálnej kapitoly, môžeme sa presvedčiť o tom, že faktov (podávaných akademikom) je dostatočne veľa k tomu, aby bolo možné dospieť k vyššie opísanému názoru o tom, kto je to Človek, a kto sa ním ešte nestal. Naša zmienka o Diogenovi nie je k tomu nevyhnutne potrebná,  niesla len charakter vonkajšieho vplyvu, aby vyviedla čitateľa z „logiky“ rozprávania doktora pedagogických vied, profesora, akademika RAV.

15. — 26. marca 2004

Spresnenia: 22. apríl — 23. máj 2004;

22. august 2004;

30. marec — 11. apríl 2005

“Čo človek potrebuje?” — tak sa volá §2 kapitoly I. skúmanej učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou akademika Ruskej akadémie vzdelávania (RAV) L.N.Bogoljubova. Autorom tohto paragrafu je sám akademik. §2 nie je veľký, celkovo na tri strany, nerátajúc pritom ešte jednu stranu s otázkami a úlohami k nemu. Paragraf začína rétorickými otázkami:

«Čo potrebuje človek pre normálny život? Prečo majú rôzni ľudia rôzne potreby? Môžu byť potreby rozumné aj nerozumné? Môže byť práca ľudskou potrebou, alebo je to len nevyhnutnosť?»

Postaviac čitateľa pred tieto otázky, L.N.Bogoljubov prechádza k objasneniu témy, vytýčenej v názve paragrafu. Nižšie uvedieme text §2 v jeho plnosti (tu i ďalej v citáte budú poznámky pod čiarou naše):

«Núdzu človeka v čomkoľvek možno nazvať potrebou. To znamená, že otázku možno položiť ináč: aké má človek potreby?

Vžime sa do fiktívneho rozhovoru vášho vrstovníka so starším kamarátom:

— Dá sa vôbec dať odpoveď na otázku, čo človek potrebuje? Veď každý má predsa vlastné túžby. Jeden potrebuje zaujímavú knihu, druhý magnetofón, tretí počítač...

— No áno, ale prečo nikto necíti potrebu dostať ako darček, napríklad kamennú sekeru?

— A na čo by dnes komu bola?

Veď práve! Predstavíme si pravekého človeka. Čo si myslíš, potešil by sa takémuto darčeku?

— A ešte ako! Tento predmet patril medzi tie najnutnejšie v jeho živote! A zhotoviť ho bolo veľmi náročné[256].

— A mohla u pravekého človeka vzniknúť potreba vlastniť magnetofón, počítač?

— Samozrejme, že nie! Také veci si nemohol ani len predstaviť.

— To znamená, že musíme urobiť ten najdôležitejší záver: ľudské potreby nemôžu byť v každej dobe rovnaké. Naopak, postupom času sa menia, dokonca v rámci toho či onoho historického obdobia, nehovoriac už o historickej epoche. A ešte: potreby závisia od podmienok, v ktorých ľudia žijú, od úrovne rozvoja hospodárstva.

— A dnešný človek má potrebu vlastniť hromadu vecí?

— Má, isteže. Ale treba pochopiť hlavné: načo sú človeku tieto veci? Ak knihy potrebuje preto, aby sa popýšil že má doma vzácne vydania, to je jedna vec. A ak preto, aby ich čítal, to je niečo iné[257]. Jedna vec je, keď si človek vyberá oblek, aby sa jeho vonkajšia podoba páčila okoliu, a je niečo celkom iné, keď koná podľa pravidla «všetci nosia takéto obleky». To znamená, musíme si ujasniť, aké potreby rodí túžba mať nejakú konkrétnu vec: potreba vedomostí alebo potreba krásy, ľubovoľným spôsobom sa vyčleniť z masy iných ľudí alebo potreba «byť ako všetci».

No nemožno hovoriť len o materiálnych potrebách, o potrebe vecí. Isteže, človek sa neobíde bez jedla, príbytku, ošatenia, obuvi. No aj tieto fyzické (alebo prvoradé) potreby sú poľudštené: človek len sotva bude trhať zubami surové mäso, použije nôž a vidličku; nezačne piť z mláky; potrebuje nielen steny a strechu, chrániace ho pred chladom, ale aj určité príslušenstvo.

Okrem materiálnych potrieb, existujú ešte aj sociálne potreby, vznikajúce iba v spoločnosti: vo vedomostiach, tvorivosti, vytváraní krásneho. U mnohých ľudí je najdôležitejšou potrebou zdravého človeka: potreba práce.

— Ale možno to považovať za potrebu? Veď ľudia pracujú, aby získali prostriedky na zaobstaranie si jedla, oblečenia... Niektorí by radi nepracovali...