— Áno, pre mnohých ľudí je práca iba nutnosť, a pracujú bez osobitej túžby. No existujú aj iní ľudia, pre ktorých je práca radosťou, zdrojom uspokojenia, spôsobom ako odhaliť svoje možnosti. A samozrejme, bolo by treba uspokojiť materiálne potreby rôznych ľudí podľa množstva a kvality ich práce[258]. Kto viac a lepšie pracuje, koho práca je zložitejšia a ťažšia, musí mať aj viac možností pre uspokojenie svojich ďalších potrieb. Avšak, k tomu je nutná príslušná úroveň rozvoja ekonomiky[259].
— Ale veď môže sa predsa stať, že niekto, kto má najväčšie potreby, má nakoniec menej možností na ich uspokojenie, než niekto iný, koho potreby sú dosť ohraničené.
— Zatiaľ to ináč nejde[260]. Ale dostali sme sa k najdôležitejšej otázke. Spomeň si na «Rozprávku o rybárovi a rybke» A.S.Puškina: najprv bolo starene treba nové koryto, potom izba, ďalej si zaželala byť dvornou dámou, potom si žiadala, aby z nej zlatá rybka urobila cárovnú, a keď toto všetko dosiahla, zachcelo sa jej byť vládkyňou mora, u ktorej by zlatá rybka slúžila ako poslíček. Niektorí ľudia sa podobajú tejto starene: existuje pre nich len slovo «chcem!». Ale premýšľajúci ľudia pochopili, že potreby musia byť rozumné.
— A čo to znamená?
— Nuž, po prvé, rozumné potreby sú spojené s chápaním toho, že možnosti uspokojenia všetkých ľudských potrieb sú ohraničené existujúcimi prírodnými zdrojmi. Takto je rozumnou požiadavka, aby každý človek mohol získať pohodlné a krásne oblečenie podľa svojho vkusu. Je ale nezmyselne žiadať, aby každému človeku dali možnosť mať kožuch zo soboľa, veď toľko soboľov na Zemi niet, a možnosti ich množenia sú obmedzené[261]. Po druhé, rozumnou je potreba mať normálne podmienky pre životnú činnosť. Napríklad, zabezpečiť vo výrobe hygienické podmienky alebo mať pre rodinu samostatný byt. Po tretie, tieto potreby nesmú odporovať morálnym normám spoločnosti, spôsobovať iným ľuďom nepríjemnosti. A tak potreba človeka počúvať muziku je celkom rozumná, ale len za podmienky, ak ju nenúti počúvať aj tých, ktorí v tom čase potrebujú pokoj a oddych. Po štvrté, a to je hlavné, rozumné sú tie potreby, ktoré napomáhajú v človeku rozviť jehopravé ľudské vlastnosti: schopnosť pracovať, záujem o vedomosti, snaha o krásu, túžba prinášať ľuďom dobro.
Kým potreba jedla, oblečenia, bývania je prirodzená, no má rozumné hranice, tak potreba človeka v poznávaní, v tvorivej činnosti, v kráse sú bezhraničné...
— Niektorí ľudia majú potrebu fajčiť...
— To už je ale klamlivá potreba: organizmus človeka nepotrebuje tabakový dym, naopak, fajčenie spôsobuje fajčiarovi a okolitým ľuďom iba škodu. Hoci sa u fajčiarov vytvára zvyk spôsobujúci nutkanie na cigaretu, v skutočnosti to je, opakujem, pseudopotreba[262].
— A ak človek nemá klamlivé potreby, znamená to, že človek toho veľa nepotrebuje?
— To závisí od jeho hodnotovej orientácie.
— Jedna sa o cenné veci, peniaze, zlato?[263]
— Nie, nejedná. Každý človek má v živote svoje vlastné orientačné body. Podľa nich sa v živote orientuje, podobne ako pútnik, ktorý má stále v zornom poli orientačné body terénu, aby nezablúdil. Ak sa hovorí o hodnotových orientačných bodoch, má sa na mysli otázka: čo v okolitom živote, v správaní ostatných ľudí považuje človek za zvlášť dôležité, významné, najvhodnejšie pre seba? Napríklad, jedného človeka upútava na ľuďoch um, druhého fyzická sila. Jeden dáva prednosť knihám detektívneho žánru, druhý knihám «o láske». Znamená to, že hodnotové orientačné body a potreby človeka sú tesne medzi sebou prepojené.
Človek ide na návštevu k známym: čo má preňho väčší význam — chutné pohostenie alebo obsah debaty? Niekoľkohodinová kartová hra alebo prehliadka reprodukcií obrazov? Hodnotové orientačné body súusmerňovačom správania človeka. Ak je pre človeka osobitne dôležité nadobúdanie vecí, tak uňho prevažujú materiálne potreby. Ak ho priťahujú vedomosti a tvorba, tak sa v ňom formujú rôzne duchovné potreby, ktoré robia život plným a zaujímavým[264].
Popremýšľajte nad nasledujúcimi slovami verejného činiteľa a publicistu začiatku 20.storočia A.V.Lunačarskeho:
«Vari človek žije preto... aby si každý deň navliekal nohavice, uprostred dňa zjedol kúsok mäsa, a večer si líhal do postele? Nie. Všetko je to iba prostriedkom k tomu, aby dosiahol šťastný život.
Človek nežije kvôli týmto prostriedkom. Musí sa obliekať, stravovať, oddychovať i pracovať preto, aby rozvíjal svoje vedomosti, zmysli, pocity, aby spoznal šťastie, bol šťastným a dal toto šťastie druhým[265]».
· Základné pojmy: Potreby, hodnotové orientácie.
· Termíny: Materiálne, duchovné.
A teraz skúste úprimne povedať, možno si z textu hore uvedeného paragrafu ujasniť odpovede na otázky (a tým skôr žiak, ktorý ešte málo čo v živote videl): čo presne človek objektívne potrebuje, a čo mu objektívne škodí? ako možno objektívne potrebné a prospešné veci v živote odhaliť a odlíšiť ich od objektívne škodlivých? existuje u ľudí možnosť garantovane uspokojiť všetky svoje objektívne prospešné potreby a zničiť v kultúre objektívne škodlivé potreby spoločne s ich generátormi? — Toto sú naozaj životne dôležité otázky pre každú spoločnosť, avšak akademik sa k ich zadaniu nedostal a odpovede na ne nedal, pokračujúc tak v tradícii mnohých «vedeckých hviezd» — vyhýbať sa odkrytiu a riešeniu životne dôležitých problémov, a zanechal tak žiakov aj učiteľov osamote s banalitami, ním vyslovenými.
Preto budeme musieť odpovede na tieto otázky dať sami. Avšak na rozdiel od toho, ako sme skúmali učebnicu histórie I.Doluckého, „Úvod“ a §1 učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“, tentoraz nebudeme explicitne klásť konkrétne otázky, umožňujúce vytrhnúť sa zo zajatia bezobsažných banálností autorov učebnice. Budeme viesť rozprávanie, pod ktorým sa myslia navádzajúce otázky a všeobecne známe fakty, ktoré ležia v osnove nami ďalej uvedených názorov.
Ničmenej, začneme textom učebnice. Medzi zadaniami na konci paragrafu je aj jedno takéto:
«L.N.Tolstoj písal: “Predtým než budeme hovoriť o blahu z uspokojenia potrieb, je treba rozhodnúť, aké potreby tvoria blaho ”.
Dajte do súvisu slová L.N.Tolstého s materiálmi tohto paragrafu».
L.N.Tolstoj zadal naozaj kľúčovú otázku, pretože ak sa odkryjú tie potreby, ktoré objektívne tvoria blaho, potom bude treba napísať paragraf s celkom iným obsahom. A jeho obsah postaví čitateľa pred otázku, ako sa on sám osobne, — pokiaľ má ambíciu stať saČlovekom (v našom chápaní: nositeľom Ľudského typu režimu psychiky), — musí spolupodieľať na politickom, ekonomickom a kultúrnom živote spoločnosti.
Ak budeme vychádzať z toho, že každý človek je bytosťou, ktorá sama osebe predstavuje i časť biosféry, i časť spoločnosti[266], potom to znamená, že v ľudskej spoločnosti ľudia majú:
· potreby, ktoré sú priamo podmienené biológiou druhu «Človek rozumný», a
· tiež potreby:
→ ktoré, po prvé, sú priamo podmienené historicky sformovanou kultúrou danej spoločnosti a
→ ktoré, po druhé, samy určujú perspektívy tejto spoločnosti a jej budúcej kultúry, v závislosti od toho, aký postoj k týmto potrebám majú samotní ľudia: považujú ich za prirodzené, či neprirodzené.