Efektivita väčšiny doučovateľov z matematiky je podmienená tým, do akej miery poznajú «skratku» — teda vloženie najefektívnejšieho základného množstva riešení štandardných úloh do povedomia školákov, po čom následne zostáva už len školákov dotiahnuť na otestovanie („sito“) štandardného súboru úloh a jeho fragmentov, pri riešení úloh neštandardných. V tomto zmysle je efekt doučovateľa podobný efektu „cvičiteľa zvierat“, ak nie ešte horší.

No existuje aj iný prístup na prekonanie «nočnej mory» stereometrie a všetkej školsko-univerzitnej matematiky, ktorý leží mimo sféry samotnej matematiky a opiera sa o čisto humanitnú osnovu. Táto čisto humanitná osnova, napriek tomu že je prirodzenou pre biológiu človeka, sa dnes neradí k prevládajúcim stereotypom «humanitných vied», vrátane pedagogiky.

Všetky problémy ohľadom neschopnosti osvojiť si žiakom stereometriu a ostatnú matematiku sa dajú vyriešiť približne za týždeň — dva, ak:

·    je tu človek, ktorý disponuje kultúrou myslenia, ktorá mu umožňuje tieto úlohy riešiť, dokonca i keď nepozná súbor riešení štandardných úloh;

·    žiak sa pri kontakte s týmto človekom neznevoľňuje a preto je schopný pri kontakte s ním pripojiť svoje biopolia na jeho biopolia a meniť tak naladenie svojich biopolí, nastavujúc sa na jeho naladenie v procese myslenia[12].

Ak si sadnú vedľa seba, tak sa žiak ocitne v biopoli dospelého. Pre dospelého je pomerne jednoduché sedieť vedľa a pozorujúc činnosť žiaka, počúvajúc jeho návrhy, mlčky si predstavovať postupnosť krokov vedúcich k riešeniu úlohy: predstavenie si priestorovej úlohy, jej rozčlenenie na postupnosť rovinných úloh, riešenie každej rovinnej úlohy v ich nadväznej postupnosti, ktorá napokon vedie k vyriešeniu priestorovej úlohy.

Ak žiak nebude znevoľnený a obaja budú k sebe naladení ľudsky, tak akonáhle žiak vedome sústredí svoju pozornosť na úlohu,  začne podvedome nastavovať svoje biopolia podľa režimu vyžarovania biopolí dospelého v závislosti od toho, ako bude napredovať riešenie úlohy. Od dospelého sa nežiada aby riešil úlohu, ukazoval a objasňoval jej riešenie. Od neho sa žiada, aby si stabilne udržoval svoju pracovnú náladu (určitú harmóniu vyžarovania biopolí)[13], a v naťahujúcich sa pauzách dával žiakovi navádzajúce otázky, ktoré jeho intelekt vyvedú zo stavu zamrznutia alebo zacyklenia (v počítačovo-programátorskom zmysle týchto slov) a podporia prechod z jednej etapy riešenia úlohy do ďalšej. Po nejakom čase si žiak všimne (alebo ho na to tiež treba upozorniť), že samostatne nedokáže riešiť nové úlohy, no ak sedí vedľa dospelého, tak každá z týchto úloh je ním riešená bez veľkej námahy za niekoľko minút.

A pokiaľ proces beží tak, ako je to opísané (čiže v biopoľovej jednote žiaka aj dospelého), — tak keďže tento fakt prakticky samostatného riešenia úloh v prítomnosti dospelého je faktom reálnym a žiak sa s ním stotožňuje, hoci si ho možno nevie vysvetliť, — tak mu potom treba dať vedieť a vysvetliť, že:

·    riešenie úloh si vyžaduje určité presné fungovanie ducha žiaka (jeho biopoľa), pretože práve duch (biopole) je nositeľom všetkých procesov psychickej činnosti, vrátane myslenia;

·    na to, aby sa úlohy dali riešiť, je treba si ešte pred samotným riešením úloh vytvoriť pracovnú náladu, teda nastaviť svoje biopole (ducha) tak, aby psychika bola v stave vyriešiť úlohu;

·    akonáhle si uvedomíme, že potrebné naladenie sme získali, možno začať s riešením úlohy.

A takto je možné poskytnúť „recept“ na riešenie všetkých úloh zo stereometrie a matematiky celkovo: pred tým než sa začneš venovať úlohe, predstavíš si že sedíš na gauči so mnou, a riešime ju spoločne, ako vždy. Keď si uvedomíš, že cítiš svoje hmotné telo, svoje biopolia tak isto, ako to zvykne byť, keď riešime úlohy spolu, potom aj ty môžeš začať riešiť svoju úlohu, pretože tvoja pravá a ľavá hemisféra pracujú jednotne a nastavenie tvojho organizmu je schopné podporiť algoritmiku tvojej psychiky počas dostatočne dlhej doby v priebehu riešenia úlohy.

Tento recept potom možno zovšeobecniť v tom zmysle, že:

Úspešná realizácia každého diela si vyžaduje celkom konkrétnu pracovnú náladu, umožňujúcu niesť algoritmiku psychiky, zodpovedajúcu tomu či onomu konkrétnemu dielu.

Pochopiac tento fakt, a disponujúc určitými vôľovými zručnosťami i tvorivým potenciálom, je človek schopný sa v ľubovoľnom veku naučiť samostatne riešiť mnohé životné problémy na tomto základe, —tým že v sebe cieľavedome vypracuje a slobodne vytvorí náladu zodpovedajúcu danej úlohe/činnosti. No každopádne je lepšie naučiť sa to v detstve — v rannom detstve, aby bolo možné prísť do školy, a vedieť už ovládať svoju náladu tak, aby bola vždy v súlade s vybranou alebo navrhovanou činnosťou.

Rovnako ako nemožno zahrať hudobné dielo na rozladenom nástroji, tak aj psychika človeka nedokáže riešiť úlohy, ktoré nezodpovedajú jej aktuálnemu naladeniu.

·    Na to, aby človek dokázal riešiť rôzne úlohy v živote, musí vedieť svojvoľne[14] vstupovať do určitých rozpoložení a vedieť si ich udržať v procese riešenia úlohy.

·    Na to, aby človek vedel prejsť od riešenia jedného typu úloh k inému, musí sa vedieť svojvoľne uvoľňovať, vystupujúc z jedného naladenia koncentrácie (na jednu činnosť), a vstupujúc do iného naladenia, ktoré bude zodpovedať novej činnosti, zo stavu čo možno najplnšieho odnevoľnenia.

A tak dievčina, po tom ako pochopila a začala konať podľa tohto receptu (vytvoriac si vždy potrebné rozpoloženie pred začiatkom činnosti) — zvládla stereometriu, a na základe výsledkov olympiády bola prijatá na univerzitu bez vstupných testov («prestížnu») a ukončila ju s vyznamenaním.

Môžu vzniknúť námietky, že uvedený príklad je netypický; že predstavuje prípad vytŕčajúci z bežného priemeru, ktorý ak nebol vymyslený „rozprávkarmi“, tak sa stal len vďaka výnimočnej súhre okolností, a keďže na základe uvedeného opisu ho nemožno masovo kopírovať, nemôže byť ani vložený do osnov pedagogického systému atď.  To sú však len výhovorky zo série «kto nechce (niečo urobiť) — hľadá zdôvodnenia; kto chce — hľadá, nachádza a osvojuje si prostriedky, ktoré mu umožňujú uskutočniť priania».

Avšak takéto, v podstatejalové námietky, sú ale tiež námietkami: opísaná príhoda nebola vymyslená. Áno, naozaj sa stala, bola zachytená a opísaná vďaka zriedkavej súhre okolností v živote spoločnosti. A tento reálny príbeh zo života nebol uvedený preto, aby sa učitelia začalipokúšať hore opísané masovo kopírovať, bez toho aby predtým vytvorili v sebe adekvátne psychické a etické predpoklady potrebné pre masový úspech. Predsa len:

V uvedenom príklade sa prejavil ten psychický základ tvorby a osvojenia poznatkov, ktorým dnešné školstvo systematicky opovrhuje z rôznych dôvodov: od vlastnej beznádejnej biorobotizácie a znevoľnenia učiteľov, ktorí nevnímajú ani vlastné naladenie, ani svojich žiakov a duchovne sa od nich oddelili, — až po cieľavedomé záškodníctvo. A preto na opísaných (v tejto kapitole) biologicko-psychologických osnovách, vlastných človeku, môže byť vypestovaná živá pedagogická prax, ktorú možno realizovať v systémoch všeobecného povinného i odborného vzdelávania.

A práve pre svoju výnimočnosť je príhoda prezentovaná čitateľovi jednou z najlepších ukážok vo vzťahu k skúmanej problematike.

Druhá vec je, či:

·    existuje vôbec u učiteľov, žiakov (a tiež aj u politikov) vôľa akceptovať skutočnosť, že opísaný príklad zodpovedá objektívne dostupným možnostiam, a začať rozvíjať a zavádzať do škôl pedagogickú prax, založenú na zmysluplnej osobnej duchovnej kultúre — osobnej kultúre ovládania svojho ducha, jak u učiteľov, tak u žiakov?