·    alebo bude najlepšie trvať na tom, že opísaný príklad je zriedkavá a neopakovateľná udalosť[15], a masová pedagogická prax nemôže byť budovaná na podobných «zázrakoch»?

— Nuž, pokiaľ človek do svojej práce v škole nevloží dušu, a bude sa len sťažovať na nízky plat a útrapy života v spoločnosti zasiahnutej krízou[16], potom masová pedagogická prax bude podobná tej dnešnej bezducho-bifľovacej[17], v ktorej sa vo väčšine prípadov ani učitelia, ani žiaci jeden o druhého po osobnej stránke nezaujímajú. Ak ale bude prítomná láska k Životu, láska ku každému žiakovi prichádzajúcemu do školy, potom bude možné vybudovať pedagogickú prax, stelesňujúcu v sebe vyššie opísané princípy a bude môcť nastať jej masové šírenie. Hoci, určite bude dochádzať aj k odporu voči jej budovaniu a šíreniu zo strany historicky sformovaného vzdelávacieho systému, na premenu ktorého (pri aktívnom odpore z jeho strany) musí byť pedagóg-tvorca pripravený sám.

Inými slovami, z uvedeného popisu je dôležité pochopiť princíp, ktorý môže byť vložený do osnovy pedagogickej praxe.

Každopádne, samotný konkrétny príklad sa celkom presne ani zopakovať nedá (tým skôr bez náležitej morálno-psychickej prípravy oboch strán, zúčastňujúcich sa vyučovacieho procesu), pretože v každom prípade bude mať svoje miesto svojráznosť jednotlivých osôb, ich psychiky, rozpoloženia, ktoré sa presne zreprodukovať nedajú.

I keď v svojom ďalšom živote väčšina ľudí nemá praktickú potrebu riešiť úlohy týkajúce sa pyramíd, výsekov jej plôch, gúľ atď., každopádne stereometria predstavuje sama o sebe špeciálny polygón, na ktorom môžu byť vypracované a funkčne overené psychologické praktiky, reálne potrebné v dospelom živote[18]. Inými slovami učebné disciplíny v školskom programe môžu byť užitočné do dospelého života nielen sami o sebe (t.j. nie iba tými vedomosťami, ktoré sú vložené do programu ich štúdia), ale aj tými tvorivými a inými zručnosťami, ktoré si žiak môže osvojiť v procese ich štúdia.

A to sa týka nie len stereometrie. Týka sa to v mnohom aj roly telocviku v škole:

·    Ak je cieľom skupinovej hry (napríklad basketbalu) «nahádzať» čo najviac gólov tímu protivníka, tak taká hra je zbytočne premrhaný čas. Pričom takáto hra je ešte aj potencionálne nebezpečná, pretože cieľ — «nabiť ich» — svätí prostriedky: t.j. «hrať na hrane, i za hranicou faulu», ohrozujúc tak zdravie členov tímu protivníka a hazardujúc svojím vlastným zdravým bez akéhokoľvek úžitku pre seba i spoločnosť.

·    Ak je cieľom skupinovej hry naučiť sa vnímať celkovú situáciu, jej dynamiku, správanie a úlohy spoluhráčov (jak vo svojom, tak aj v súperovom tíme), potom takáto hra slúži nielen pre telesný rozvoj, ale dáva aj možnosť osvojiť si životne dôležitú zručnosť, ktorá je užitočná pri každej práci, tým skôr pri práci skupinovej, akou je väčšina činností v spoločnosti, jak v profesií, tak aj v rámci rodiny.

T.j. školský telocvik môže byť prostriedkom vypestovania agresivity a nezmyselného vandalizmu.

No a ten istý telocvik, pri orientácií žiakov na iné ciele, môže vychovávať ku kolektívnosti, ktorá je potrebná jak pre tvorenie, tak aj pre ochranu tvorenia pred agresiou a vandalizmom[19].

Preto v dôsledku motivačných rozdielov v jednej a tej istej športovej hale môžu hrať dva tímy žiakov spolu dva odlišné basketbaly, a u členov tímu ktorí vyhrali zápas, môže následne vyjsť najavo, že prehrali život...

Mohlo by sa dať, že všetko čo sme porozprávali vyššie v texte o nálade a vypracovaní psychických zručností (ako o nevyhnutnom predpoklade úspechu pri práci) sa rozumie samo sebou, každopádne v Rusku žiak kľudne môže ukončiť školu a nastúpiť na univerzitu, potom ukončiť univerzitu a začať žiť ako dospelý, a stále ešte nevedieť ovládať svojho ducha[20], svoje rozpoloženie, neuvedomujúc si, čo a prečo robí, prečo žije a ako...

Takýto stav vzdelávacieho systému je v Rusku dnes. Pýtame sa:

Čo robila v priebehu mnohých desaťročí Akadémia pedagogických vied[21], ak OBJEKTÍVNYM predpokladom  k úspešnému osvojeniu si v škole vedomostí a zručností, potrebných do ďalšieho dospelého života, sú zručnosti čisto psychologického (svojou podstatou) charakteru, ktoré si dieťa musí osvojiť nie v desiatom ročníku (keď sa stretne s «nočnou morou» stereometrie), ale ideálne ešte pred školou, — v škôlke, pokiaľ ich nemôže získať v rodine, v ktorej žije?

Ak máme súdiť podľa stavu masovej pedagogickej praxe a toho, čo píšu o nadchádzajúcej reforme vzdelávacieho systému, tak celé to vzbudzuje dojem, že väčšina držiteľov akademických hodností a titulov (od kandidáta pedagogických vied a vyššie) iba naprázdno parazitovali v priebehu desaťročí, a parazitujú aj dnes.

Nedostatok je to, čo bráni získaniu kvality systémovej celistvosti. Hlavným a principiálnym nedostatkom ruskej pedagogiky je primitivizmus psychologickej teórie a psychologickej praxe, orientovanej na určité vekové periódy (hrovej — pre jasličkové, škôlkarské vekové skupiny a nižšie ročníky; pracovnej — pre školsko-mládežnícke vekové skupiny) v ktorej by sa ľudia zavčas naučili:

·    vedieť ovládať svoje rozpoloženie (emócie a vedomý tok myšlienok);

·    vedieť ovládať koordináciu práce zmyslov, lexikálneho i obrazného myslenia, asociatívneho myslenia;

·    odlišovať skutočnú pamäť[22] od podvedomej zámeny skutočnej pamäte s predstavovanou minulosťou;

·    vedome a slobodne sa obracať na skutočnú pamäť i predstavivosť.

Toto všetko sa v určitej minimálnej miere musí človek naučiť ovládať ešte pred tým, ako si začne osvojovať znalosti a zručnosti v škole. Toto sú nevyhnutné predpoklady pre úspešné štúdium v škole i na univerzite bez vyčerpania sa, ale aj k tvorbe.

A keďže vymenované psychologické zručnosti nie sú vrodenými automatizmami, deti ich treba učiť cielene jak v predškolskom veku, tak aj v samotnej škole, aby z nej človek vyšiel pripravený na život. Pričom nesmú získať charakter znevoľňujúcich automatizmov, ale musia sa stať osnovou pre ďalší osobný rozvoj.

Avšak „profesionáli“ z pedagogickej vedy a praxe našich dní, bez toho aby dieťa naučili tvoriť tieto (vymenované) a iné psychologicko-organizačné predpoklady pre úspešné štúdium, začínajú nakladať do organizačne nepripravenej psychiky žiakov rôzne znalosti a zručnosti, kaličiac tak psychiku a znevoľňujúc osobnosť svetonázorovo rozmanitými nezmyslami (uvádzanými ako nesporná pravda), ktorých je v školských programoch pomerne dosť[23].

Preto základom reformy vzdelávacieho systému sa musí stať vypracovanie a následné zavedenie do systému pedagogického vzdelávania adekvátnej psychologickej teórie a vyjadrujúcich ju psychologických praktík, orientovaných na rôzne vekové skupiny detí, ktoré v podstate musia deti pripraviť k úspešnému a nevyčerpávajúcemu štúdiu v škole.

Dnešná škola, nepripravujúc žiaka na dospelý život, ho dokáže vyčerpať až po nezvratné poškodenie zdravia, no vôbec nie preto, že žiak má od začiatku nejaké zdravotné problémy alebo je priemerný, ale následkom systémovej životnej neadekvátnosti školstva. Na to žiadna škola nemá právo.