*         *         *

·    DRUHÁ: degradačno-parazitické potreby.

— Uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje priamu alebo nepriamu škodu tým, ktorí sú im oddaní ako aj okoliu a ich potomkom. Okrem toho narúša aj biocenózy v oblastiach pobytu a činnosti ľudí.

— Oddanosť týmto potrebám(ako psychologický faktor, ktorý sa prejavuje, napríklad, v nespokojnosti alebo závisti voči tým, ktorí viac uspeli v užívaní si rôznych „pôžitkov a rozkoší“), hoc by šlo aj o nesplniteľné potreby, bráni rozvoju ľudí, národov i celého ľudstva na ich ceste k Ľudskosti.

Degradačno-parazitické potreby sú primárne podmienené prevládaním v spoločnosti neľudských typov režimu psychiky a sprievodnými zvrátenosťami a úpadkom morálky. Sekundárne sa z pokolenia na pokolenie prejavujú v tradíciách kultúry a v biologickej dedičnosti.

Okrem toho, ako je vidno, degradačno-parazitickými potrebami sa môžu stať aj, na prvý pohľad, celkom prirodzené potreby biologického charakteru, a nie len tie, podmienené kultúrou.

Takto aj potreba jesť, pri jej neúmernom uspokojovaní, či uspokojovaní rôznymi «kulinárskymi skvostami» (mnohé z nich podľa zostavy vstupných ingrediencií nezodpovedajú fyziológii ľudského organizmu[271]) zdraviu človeka škodí. Inštinktívne naprogramovaná potreba v pokračovaní rodu, ničím nezdržiavaná pri neľudských typoch režimu psychiky, je schopná priviesť k nadbytočnému rastu počtu jedincov v spoločnosti; v tomto prípade ľudia spasú a udupú prírodu v teritóriu svojho výskytu, následkom čoho doterajšie biocenózy zmiznú; potom sa zrúti aj tradičná kultúra spoločnosti. Pritom môže vzniknúť taká situácia, v ktorej spoločnosť nezvládne prechod na nový typ kultúry, zodpovedajúci novým biocenózam, a zoslabne alebo zahynie v biosféricko-ekologickej katastrofe; alebo bude musieť, donútená vlastnou hlúposťou a neschopnosťou žiť v harmónii s prírodou, začať vojnu proti susedom za nezničený «životný priestor».

Ale aj takzvané «duchovné potreby» môžu niesť degradačno-parazitický charakter. Ide o to, že v ľudskom živote emócie hrajú zďaleka nie poslednú rolu, a v mnohých životných situáciách hrajú emócie dokonca zásadnú rolu vo vzťahu k ľudskej činnosti. Preto ľudia túžia po pozitívnych emóciách. Avšak, iba v režime psychiky typu Človek ľudia získavajú — bez ohľadu od súhry životných okolností — pozitívnu emocionálnu sebestačnosť[272]. Vo všetkých ostatných typoch režimu psychiky je jedinec emočne závislý na rôznych veciach a okolnostiach, a jedným zo spôsobov ako si takto vytvoriť v sebe pozitívnu emočnú kulisu, je:

·    získavať pôžitok v umelo vytváraných okolnostiach, alebo vystavovať sa vplyvu rôznych umelých faktorov prinášajúcich pôžitok, ktoré menia emócie, prirodzene sformované v priebehu toku životných udalostí jednotlivca;

·    vyhýbať sa vplyvu okolností, prinášajúcich nepríjemné pocity.

V podstate na základe takéhoto druhu konfrontácie spokojnosti s nespokojnosťou prebieha život jedincov všetkých biologických druhov v živočíšnom svete na báze inštinktov, reflexov atď. T.j. jedná sa o biologický jav. Ale v živote ľudskej spoločnosti získava tento jav špecifické rysy, ktoré sú následkom odlišnosti biologického druhu «Človek rozumný» od všetkých ostatných biologických druhov, vrátane po anatomickej stránke k nemu najbližších druhov (antropoidné opice a ...svine[273]): následkom dostupnosti pre človeka piatich variantov organizácie jeho psychickej činnosti, každý z možných variantov[274] sa prejavuje v akceptovaní, alebo odmietnutí historicky sa sformovaných noriem kultúry a vo vytvorení kultúry budúcnosti.

Pritom, pri neľudských typoch režimu psychiky, je jedným zo zámerov tvorivosti človeka počas jej realizácie: získať uspokojenie za každú cenu, bez ohľadu na okolnosti a následky jak pre svoje okolie, tak aj pre samotného adepta na získanie uspokojenia.

Pri takejto orientácii a zámeroch rozvoja kultúry aj vznikajú rozmanité, kultúrou podmienené degradačno-parazitické potreby, a rozpracúvajú sa všemožné spôsoby ich uspokojenia. Apoteózou tejto orientácie sú ťažké narkotiká a implantácia elektród do mozgu s cieľom nepretržitého stimulovania štruktúr, ktoré sa prirodzene aktivujú, keď človek prežíva niečo príjemné.

Ak jednotlivec ide touto cestou a zájde tak ďaleko, že u neho vzniká fyziologická alebo psychologická závislosť od umelo vytváraného pôžitku, stáva sa parazitom a hynie. Priblíženie jeho smrti závisí jednak od toho, ako rýchlo sa rozpadáva jeho organizmus pod vplyvom «generátorov pôžitku», v závislosti ktorých sa ocitol, a tiež od toho, nakoľko rýchlo vysiľuje zvyšok spoločnosti, v dôsledku čoho ho ľudia prestávajú podporovať alebo ho tak či onak dorazia sami, chrániac sa tak pred jeho parazitizmom a ním spôsobovaných utrpení.[275]

T.j. «pôžitok» alkoholikov, fajčiarov, ďalších narkomanov a mravno-psychicky spustených, ktorý je vo svojej podstate potrebou psychologickou/duchovnou (subjekt má silnú potrebu kladných emócií alebo úteku do iluzórneho sveta pred nepríjemnou životnou realitou), sa vo výsledku javí byť degradačno-parazitickou potrebou.

No okrem snahy získať uspokojenie je potrebné preskúmať aj potrebu vyhnúť sa nepríjemnostiam (negatívnym emóciám). Jednou z reálnych nepríjemností, s ktorou sa ľudia stretávajú od samého začiatku sformovania našej civilizácie, je práca, na vyplnenie ktorej človeku nestačia jeho schopnosti (zručnosť) alebo ktorá zaberá jeho čas a sily v takých množstvách, že mu nezostáva voľný čas; alebo je celkovo nútený pracovať tak veľa, že behom času, ktorý zvýšil na oddych, regenerovať silu a schopnosť pracovať sa nedarí[276].

Je prirodzené, že v tomto prípade voľba medzi «nepríjemnosťou — a absenciou nepríjemnosti» ponúka rôzne možnosti:

·    Osvojenie si zručností, potrebných pre efektívnu prácu, aby táto prestala byť faktorom stresu. No učiť sa efektívne je tiež treba vedieť, t.j. disponovať zručnosťami k osvojeniu si hotových na použitie vedomostí a zručností alebo na zreprodukovanie od nuly efektívnejších vedomostí a zručností[277].

·    Zmena organizácie pracovného a oddychového režimu, čo ale nie je vždy v moci samotného človeka kvôli kolektívnemu charakteru väčšiny druhov činností a historicky sformovanej sociálnej organizácii. Zmena sociálnej organizácie si vyžaduje politickú vôľu a určité historicko-sociálne vedomosti, ktoré nemožno načerpať z učebníc, analogických učebnici histórie I.I.Doluckého a učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“ (zv.1) — „Človek a spoločnosť“ (zv.2) pod redakciou L.N.Bogoljubova.

·    Individuálne sa vyhýbanie práci, čo popri bežnom zlodejstve a žobraní predpokladá (v svojej najdôslednejšej forme) donútiť iných ľudí, aby pracovali na neho, čoho prostriedkami sú:

  → hrubá sila alebo hrozba jej použitia;

  → vytvorenie podmienok závislosti druhých ľudí na sebe;

  → rôzne formy podvádzania a balamutenia tých, ktorých nútia pracovať na iných, na úkor životných záujmov samotných podvedených a ich blízkych.

A v spoločnosti sa skutočne sformovala kultúra vyhýbania sa práci. Jednako, naplno sa vyhnúť práci sa darí len mravne a psychicky spusteným degradantom (alkoholikom a narkomanom), pre ktorých je závislosť od «generátorov pôžitku» natoľko silná, že nie sú schopní pracovať.


Перейти на страницу:
Изменить размер шрифта: