Preto, pri všetkej svojej túžbe učiť sa len na samé jednotky a opakovaných sľuboch «opraviť si trojky a štvorky», žiak ostáva neschopným či už zrealizovať svoje priania, alebo vyplniť sľuby. Potrebuje pomoc v nadobudnutí zručnosti organizácie svojej psychickej činnosti. A ak sa už ocitol v tejto situácií, tak to znamená, že ani rodina v ktorej vyrastá, ani škola ktorú navštevuje a márne, —mu nedali k tomuto potrebné zručnosti; a možno, že mu ani nemajú čo poskytnúť, okrem žiadosti «učiť sa chválitebne a výborne».

T.j. aj osvojenie si vyložene humanitných disciplín (podobne ako prekonanie «nočnej mory» stereometrie a ostatného matematického abstrakcionizmu)  tiež naráža na absenciu kultúry psychologickej prípravy žiakov (v historicky sformovanej pedagogickej tradícií) a na neosvojenosť u učiteľov a žiakov psychologických praktík vytvorenia určitého vnútorného rozpoloženia, zodpovedajúceho potrebám danej veci.

Okrem toho, učiť rýchločítaniu aj tak treba cielene a hneď v prvej triede. Samotné rýchločítanie je vo svojej podstate len psychickou zručnosťou.

A reforma vzdelávacieho systému bez zavedenia povinného osvojenia si rýchločítania hneď v prvej triede nie je reformou, ale len zlomyseľnou daromnosťou typu «uchmatnúť si z investícií na vzdelávanie» pre seba «na chalupu» a pod.

Veď osvojenie si rýchločítania: — je nutnou neoddeliteľnouzložkou všeobecno-vzdelávacieho štandardu a jelen jednou z podmienok, vyplnenie súboru ktorých je nevyhnutné na prekonanie dnešnej biosféricko-ekologickej a sociálnej krízy, a k prechodu ľudstva na kvalitatívne iný typ civilizácie. Civilizácie bezpečnejšej pre život.

Tiež netreba zabúdať i na zručnosť písania v oboch súčasných podobách: písanie rukou a zadávanie textu z klávesnice. Písanie každého písmena v rukopise musí byť orientované na dobre čitateľný rýchlopis, a nie na skrášľovanie písmen a slov rôznymi «kudrlinkami», z ktorých každá ak sa stane automatizmom, znižuje rýchlosť písania, a vyvoláva nedbanlivosť a nečitateľnosť písaného textu, ak sa človek systematicky ocitá v situáciách, keď je nútený písať rýchlo a veľa (ako všetci študenti). Pri klávesnicovej gramotnosti treba učiť ihneď desaťprstovej metóde, s akceptovateľnou rýchlosťou zadávania textu nie menej, ako 120 znakov za minútu (t.j. 2 znaky za sekundu a viac).

Školaako spoločenský inštitút, fungujúci na osnove profesionálneho učiteľstva, vzniká a existuje z toho dôvodu, že väčšina detí nemôže na základe rodinnej výchovy[30] získať tie znalosti a zručnosti v ich plnej šírke a detailnosti, ktoré sú v danú historickú epochu potrebné pre život dospelého človeka v spoločnosti, ako aj pre spoločnosť samotnú: na podporu a rozvoj jej vlastnej kultúry.

Keďže štátnosťje systémom profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu (lokálne, i v rozsahu celej spoločnosti), tak normálny štát[31] nevyhnutne javí záujem o zdravie rodiny a školstva – ako dvoch navzájom sa dopĺňajúcich inštitútov, zabezpečujúcich rozvoj spoločnosti a jej kultúry v nadväznosti pokolení, – a podporuje ich svojou politickou činnosťou primerane reálnym okolnostiam, perspektívam a cieľom ďalšieho spoločenského rozvoja v tej podobe, ako ich chápe štát.

Za podmienok systémovej spoločenskej krízy sa všetky jeho inštitúty, tak či onak, tiež ocitajú v kríze. A pri jej prekonávaní sa tiež zúčastňujú všetky spoločenské inštitúty. Takže čím plnšia je ich vzájomná pomoc, tým rýchlejšie sa kríza prekonáva.

V podmienkach Ruska to znamená, že školstvo podľa miery toho ako prekonáva svoju vlastnú krízu, musí začať dávať deťom to, čo im nedokáže dať rodina v ktorej vyrastajú; a tá pomoc zo strany školy sa týka najmä detí, ktoré žijú v rodinách, ktoré sú z rôznych dôvodov narušené[32]. Za týmto účelom musí štátnosť vypracovať stratégiu podpory a rozvoja inštitútu rodiny[33] a s ňou zladenú stratégiu reformy a podpory školstva, a následne ich zavádzať do života. To je však možné len pri opore politiky štátu v oblasti vzdelávania na tvorivú iniciatívu tej časti spoločnosti, ktorá chápe podstatu systémovej krízy spoločnosti a jej inštitútov — rodiny, školy, štátnosti.

Preto sa zameriame na preskúmanie otázky toho, čo rodina vo väčšine prípadov deťom dať nedokáže, čo ale nevyhnutne potrebujú na úspešné štúdium v škole a živote v úloheČloveka.

Ku dnešnému dňu rodina a školstvo ako spoločenské inštitúty zabezpečujúce proces formovania nových pokolení v spoločnosti:

1.      disponujú špecializáciou[34]:

  → vzdelávacia funkcia (v zmysle udelenia prístupu k vedomostiam a poskytnutia pomoci pri ich osvojovaní) z väčšej časti spočíva na škole;

  → výchovná funkcia formovania osobnosti[35](mravnosti, charakteru, ktoré sa prejavujú v osobnej kultúre správania sa v spoločnosti, v postoji človeka k ostatným ľuďom, k prírode aj k umelému životnému prostrediu, v postoji k zverenej úlohe a zodpovednosti za priame dôsledky a sprievodné efekty) z väčšej časti leží na rodine.

2.      Škola začína svoju vzdelávaciu činnosť až po tom, čo dieťa počas asi šiestich rokov (v minulosti siedmych) je výlučne pod vplyvom rodiny a predškolských zariadení (jasieľ a škôlok).

Pritom, hovoriť dnes o nejakej osobitej blahodarnej úlohe predškolských zariadení (vo formovaní mravnosti, charakteru a kultúry správania sa detí v predškolskom veku) — žiaľ — nie je možné:

·    Deti sú v nich väčšinou zamestnané jedno druhým;

·    A takzvané «činnosti» majú charakter sériovej linky, v dôsledku čoho: neberú do úvahy prvotnú osobnú svojskosť každého dieťaťa a preto ani nie sú orientované na odhalenie a prekonanie jeho osobnej problematiky[36], tak ako by to malo byť.

Takéto zariadenia (a je ich väčšina) v podstate riešia úplne primitívnu úlohu: dať deťom najesť, dohliadnuť na ich bezpečnosť pri hrách a šantení v tom čase, keď sú rodičia v práci. Takéto stádovo-sériové špecifikum predškolských zariadení vedie ale k tomu, že typické sťažnosti rodičov na jasle a detské škôlky znejú takto:

Dieťa je po dni strávenom medzi sebe podobnými pod dohľadom «vychovávateľov»[37]buď príliš vybudené, alebo unavené. Po piatich dňoch v jasliach alebo v škôlke prichádza k sebe a stáva sa obyčajným človiečikom až v sobotu navečer (prvý voľný deň, pri 5-dňovom pracovnom týždni) po tom, ako sa vyspí a oddýchne si[38]; a samým sebou je až v nedeľu (druhý voľný deň pri 5-dňovom prac. týždni). A začiatkom nového týždňa sa celý cyklus opakuje[39].

Avšak pri takomto charaktere zariadení sú možnosti rodiny v úlohe formovania osobnosti značne obmedzené. Predovšetkým každodenným nedostatkom času v priebehu týždňa, keď si už rodičia aj dieťa oddýchnu od práce a rodičia sa uvoľnia od domácich prác.

Okrem toho sa v súčasnosti situácia zhoršuje aj vďaka tomu, že:

·    Následkom idiotizmu a záškodníctva predstaviteľov ekonomickej vedy, činiteľov štátneho aparátu a podnikateľov-mamonárov[40](exploatátorov ľudí), ekonomická situácia v krajine je taká, že mnohí rodičia sú kvôli zabezpečeniu svojich rodín nútení pracovať viac, než zákonom stanovených približne 8 hodín denne (pri 42-hodinovom pracovnom týždni). Preto pracujú jak počas pracovných dní, tak aj cez voľné a sviatočné dni, čo je v podstate narušením práv dieťaťa byť s rodičmi podľa potreby, a rodičom to bráni v plnení ich rodičovskej povinnosti voči deťom i voči spoločnosti.