Niekomu sa zadanie tejto otázky môže zdať nezmyselným: veď predsa žijeme v epoche povinnej školskej dochádzky, a čítanie je (spoločne s písaním) úplne prvá zručnosť, ktorou sa začína školské štúdium. Táto zručnosť je nevyhnutne potrebná v systéme vzdelávania, pretože bez schopnosti čítať, nemá žiak prístup k informácií ktorá je v učebniciach pre všetky predmety. Ak škola poskytuje vzdelanie, znamená to žeučí čítať — to je pravda.

Avšak, čítať sa dá rôzne:

·    po slabikách: «má» a «me» — «máme»; «no» a «vú» — «novú»; «vá» a «zu» — «vázu»; — «máme novú vázu»!!!

·    s rýchlosťou vnútorného monológu, opakujúceho fonémy (zvuky, pripisované písmenám) v rovnakej postupnosti, v akej sa nachádzajú v texte: «máme novú vázu».

·    V tempe listovania knihy s rýchlosťou 30 strán za minútu a viac. Takéto tempo prísunu informácií nemá vnútorný monológ človeka (okrem zmenených stavov vedomia) šancu dobehnúť[24].

A teraz si predstavme takú fiktívnu situáciu, že učenie čítania sa v škole zavŕši výlučne v štádiu osvojenia si slabikovania, a možnosť osvojenia si zručnosti čítať rýchlosťou vnútorného monológu a rýchlejšie je blokovaná v dôsledku princípov na akých stojí samotný vzdelávací systém, kvôli čomu slabikovanie bude prevládajúcim spôsobom čítania v celej spoločnosti. V tomto prípade si bude ale treba priznať, že na osnove takejto zručnosti čítania (slabikovania) bude na osvojenie povinného školského programu (na úrovni súčasných maturantov) potrebných nie 10 rokov (ako to bolo v ZSSR v poslednom desaťročí jeho existencie), nie 11 rokov (ako je to teraz v Rusku), nie 12 rokov (ako sa to navrhuje v niektorých dnešných projektoch reformy vzdelávacieho systému), ale 40 až 50 rokov, ak nie viac.

To znamená, že dnešná civilizácia by nebola vôbec možná na osnove všeobecnej zručnosti čítať výlučne po slabikách, pretože objem znalostí a zručností nevyhnutný na jej fungovanie by ľudia mohli nadobudnúť až v hlbokej starobe.

A ojedinelí jedinci, ktorí sa nevedno ako naučili čítať oveľa rýchlejšie (pomimo samotný systém), budú v spoločnosti tejto našej fiktívnej civilizácie pokladaní (a možno aj sami sebou) za «géniov», hoci ich prevaha oproti druhým je reálne podmienená iba tým, že nami opísaný fiktívny vzdelávací systém znevoľnil (preňho štandardnou zručnosťou slabikovať) osobný rozvoj oveľa nadanejších detí.

Takto podobne je aj náš reálny vzdelávací systém v mnohom podobný nami opísanému fiktívnemu vzdelávaciemu systému, rozdiel je len v tom, že ten reálny znevoľňuje psychiku žiakov nie na hranici osvojenia si čítania po slabikách, ale na hranici osvojenia si čítania s rýchlosťou vnútorného monológu, vyslovujúceho čítaný text.

A takto, ohraničením rýchlosti čítania (a tým aj zabránením osvojiť si — t.j. prečítať si a samostatne pochopiť — pre človeka potenciálne zaujímavé masívy informácií nazhromaždené v kultúre), dnešný vzdelávací systém brzdí množstvo ľudí v ich osobnom rozvoji[25], nedovoľuje im (všetkým) stať sa «encyklopedistami», «géniami» (podľa merítka dnešnej kultúry), čím zároveň stimuluje samochválu (pred davom «všedných ľudkov-nevedkov») tých čo vedia čítať rýchlejšie a preto sa mohli stať sčítanejšími a čiastočne aj viacej znalejšími.

Ničmenej, prečítať množstvo zdrojov a zapamätať si všetko prečítané nestačí: treba ešte aj vedieť myslieť, hľadajúc súvislosti medzi informáciami z textov, svojimi pocitmi a prúdom udalostí v živote. No schopnosť myslieť — tomu tiež škola neučí, pretože aj kultúra myslenia je  psychologickou praktikou, založenou na vytváraní a udržiavaní určitého psychického rozpoloženia; no a žiadna psychologická praktika v aktuálnom systéme povinného vzdelávania nemá legitímne miesto.

Ale aj tak, ak si predstavíme, že:

Škola v prvom (alebo prípravnom) ročníku bude učiť nie čítaniu tempom vnútorného monológu, hovoriaceho čítaný text, ako je to dnes, ale čítaniu v tempe listovania knihy, potom už hovoriť o preťaženosti radového žiaka hociktorým z dnešných školských programov nebude možné.

Navyše, do školského programu bude možné zaradiť doplnkové učebné kurzy (najmä umelecko-estetického charakteru, a spomedzi nich povinne — muziku a tance, a tiež — oveľa dôkladnejší kurz histórie a sociológie), ktoré v ňom dnes nie sú[26]; existujúce učebné kurzy bude možné spraviť obsiahlejšími, a okrem toho — zaviesť do školskej každodennosti slobodné posudzovanie tém učebného plánu a ich prepojenia so životom. A to hlavné — učiteľom by zvýšil čas na individuálnu prácu so študentmi, čo je potrebné pre osobný rozvoj študentov aj učiteľov, vrátane zvyšovania profesionalizmu samotných učiteľov. A toto všetko sa dá urobiť bez ujmy na zdraví a bez zahltenia štúdiom všetkého voľného času detí a tínedžerov. Treba k tomu iba jedno: zaraz naučiť žiaka rýchločítaniu.

A hoci metódy výučby rýchločítania sú známe už niekoľko desaťročí, predsa len je cesta pre ne do základných škôl zatvorená[27]. A otázku: Z akých dôvodov a v záujme akých cieľov neprebieha zavedenie rýchločítania do všeobecnovzdelávacieho programu prvého (či prípravného) ročníka? — Takúto otázku z radov pedagógov (vrátane nominantov rôznych ocenení «najlepší učiteľ») nikto nekladie.

Vo výsledku potom zvykneme vidieť paradoxné situácie:

·    žiak je schopný za jeden večer prečítať pomerne tlstú knihu (napríklad „Traja mušketieri“), zapamätať si ju a celkom obstojne prerozprávať jej obsah svojim kamarátom;

·    a ten istý žiak, nedokáže prerozprávať obsah niekoľkých desiatok strán učebnice histórie, geografie, literatúry či biológie, ktoré si čítal znova a znova. A dokonca ani po tom, čo si bezprostredne pred hodinou pohľadom do učebnice «osvieži v pamäti» to, čo si čítal už večer predtým doma.[28]

Problém nie je v tom, že niektoré učebnice sú napísané vskutku nezáživne, ale že záujmy ľudí sú subjektívne, následkom čoho jedna a tá istá učebnica nebude zaujímavá pre všetkých. Proces dostávania trojok a štvoriek[29] a vysvetľovanie svojho zlého prospechu doma vytvárajú dosť nepríjemnú atmosféru k tomu, aby žiak dal prednosť noseniu dobrých známok i z predmetov, ktoré sú preňho nezaujímavé a študované na osnove nezáživne napísaných učebníc.

Ide o to, že príčiny tohto paradoxu nesú čisto psychologický charakter. A spočívajú v nasledovnom:

·    pri čítaní a popisovaní obsahu zaujímavej hrubej knihy, je organizácia psychickej činnosti – jedna;

·    a pri čítaní a popisovaní článku, zadaného na naštudovanie doma (niekoľko stránok z učebnice), je organizácia psychickej činnosti – iná;

·    obe sa kvalitatívne navzájom odlišujú;

·    a vstup žiaka do jednej či druhej organizácie psychiky nesie podvedomý (neslobodný/nesvojvoľný) charakter, podmienený vonkajšími sprievodnými okolnosťami. T.j. nesie charakter, ktorý nie je podriadený jeho vôli.

A preto, pri čítaní učebnice alebo odpovedaní z «nezaujímavého» preňho predmetu, žiak v sebe nevie svojvoľne vytvoriť to efektívne vnútorné rozpoloženie (teda tú organizáciu psychickej činnosti), v ktorom ešte pred hodinou (alebo pred niekoľkými dňami) čítal „Troch mušketierov“ (alebo inú knihu ktorá ho zaujala), či dokonca vykladal jej obsah so všetkými detailmi (vrátane imitovania postáv) svojmu kamarátovi, prekonávajúc tak v umení herectva ak nie divadelných velikánov, tak veľkú časť profesionálnych hercov z dnešných seriálov.