«Ja <...> som priateľom židov.

(Pomyslel som si v duchu: a čo potom hovoria nepriatelia?!)

— Ťažko sa zastať židov — pokračoval on — a neriskovať pritom podozrenie z úplatku. No ja sa s tým nestotožňujem. Mám dosť odvahy. Okrem toho, moja reputácia slušného človeka je natoľko pevná, že sa nemám čoho báť. Ale nerozhodní ľudia a karieristi ľahko prepadnú vplyvu a nenávidia židov. Za posledný čas pribudla ďalšia vážna vec: účasť židov v podvratných hnutiach. V čase keď zo 136 miliónov celkového obyvateľstva krajiny tvoria židia len 7 miliónov, v podvratných stranách tvoria 50 percent.

— Čím si to vysvetľujete, vaša jasnosť?

— Podľa mňa v tom nesie vinu naša vláda. Židov príliš utláčajú. Neraz som hovoril nebohému cárovi Alexandrovi III: «Vaše veličenstvo, ak možno utopiť 6 či 7 miliónov židov v Čiernom mori, tak s tým absolútne súhlasím, no ak to nie je možné, tak im treba dať možnosť žiť». Tohto názoru sa držím dodnes. Som proti ďalšiemu utláčaniu» (http://www.litmir.me/br/?b=56330&p=3; stretnutie T.Herzla a S.J.Witte sa udiala v r. 1903).

V druhom variante prekladu do ruštiny vyzerá posledný odsek ešte urážlivejšie: «Domnievam sa, za to môže naša vláda. Až príliš moc tlačí na židov. Často som to hovorieval, v Bohu odpočívajúcemu, imperátorovi Alexandrovi III: „Vaše Veličenstvo, ak by bolo možné utopiť šesť alebo sedem miliónov ľudí v Čiernom mori, bol by som za to celou dušou. No keďže to nie je možné, treba im vytvoriť určité podmienky pre život“. Takýto bol môj uhol pohľadu a ten sa nezmenil. Som protivníkom nových prenasledovaní a ďalšieho útlaku» (Genadij Kaganov. Prorok vo fraku. Ruská misia Theodora Herzla — «Paradox Herzla»: http://www.heblit.org/0txt/genkapf.html).

Dodáme, že v druhom manželstve sa S.J.Witte oženil s židovkou. Okrem toho, S.J.Witte bol majstrom intrigy, veľmi dobre si bol vedomý vplyvu médií na politiku (viď jeho pamäti o uzatvorení mierovej dohody s Japonskom v r. 1905), no nebol žiadnym utáraným idiotom, aby sa takto znemožnil. T.j. ak by sa skutočne pridržiaval názoru o prospešnosti genocídy židov pre Rusko, tak by o tom nikdy nepovedal T.Herzlovi. Preto z toho, ako sa v sionistickej tradícii uskutočňuje interpretácia jeho postoja k «židovskej otázke», možno pochopiť, že «antisemiti» — to nie sú tí, ktorí nemajú radi židov, ale tí, koho nemajú radi samotní «istinní židia»...

[186] Očividne tento uhol pohľadu najjasnejšie vyjadril znamenitý, dnes nezaslúžene zabudnutý, vojensko-morský ruský činiteľ — admirál Nikolaj Karlovič Krabbe (1814 — 1876), morský minister od r. 1860 do konca svojho života. Pod jeho vedením prebehla obroda námorníctva po druhej svetovej vojne 19. storočia (tzv. «krymskej» vojne). Na výčitky, že je Nemcom, Krabbe namietal: «Nuž, aký som ja Nemec? Môj otec bol čistokrvný Fín, matka Moldavanka, ja sám som sa narodil v Tbilisi, v jeho arménskej časti, no pokrstený som pravoslávne... Takže, som rodený ruský človek!» (http://www.pobedaspb.ru/voswmoi_morsko.html). Aj ohľadom uvedomenia si jeho príslušnosti k civilizačnej jednote mnohonárodnej Rusi je vyjadrenie N.K.Krabbe absolútne adekvátne — o to viac, že on ho potvrdil svojou činnosťou behom celej doby svojej služby Rusku v námorníctve.

[187] Za toto je v krátkodobých časových intervaloch zodpovedná hlavne vládnuca «elita», a v dlhodobých časových intervaloch obyčajný ľud, ktorý je pokorný (poslušný, rezignovaný) voči nepravdovernej «elite».

[188] Reprodukcia obrazu S.M.Karpova (1890 — 1929) «ZSSR — bašta družby národov». Bol namaľovaný v r. 1924 a dobre vyjadruje chápanie jadra epochy boľševikmi tých rokov.

[189] Viď zoznam diel na stránke: http://www.school-litra.ru/; http://www.bombina.com/t5_school_list.htm. Čo tam chýba? — diela, ktoré by učili nezištne chrániť Vlasť a Pravdu, premýšľať nad budúcnosťou, projektovať ju a uvádzať plány do života, nehľadiac na úklady nepriateľov

[190] O «destalinizácii» viď analytickú správu VP ZSSR «„Destalinizácia”: mŕtve duše v službe…» zo série «O aktuálnom dianí», № 1 (97), r. 2011.

[191] Pripomenieme, že v r. 1917 vedenie RPC nevystúpilo s odsúdením zvrhnutia monarchie a nastolenia moci dočasnej vlády, ale rýchle ho podporilo. Vzhľadom na túto okolnosť sú dnešné výhrady RPC na adresu ľudu, ktorý akože zradil prísahu dynastii Romanovcov, mierne povedané, pokrytecké.

[192] Typický portrét «elitára» postsovietskej doby, ktorému sa podarilo realizovať sny «sovka» behom reforiem po r. 1991. No ak máme hovoriť o tom, kedy mravno-psychologický typ «sovok» vznikol a stal sa masovo rozšíreným, tak to nebolo v sovietskej epoche, ale v epoche nevoľníctva, predovšetkým po tom, čo bol vydaný a vstúpil do platnosti výnos o slobode šľachty, v dôsledku ktorého sa stala nezodpovednou, prestala slúžiť Bohu a Vlasti a začala hýriť a zaháľať, demoralizujúc mravy prostého ľudu.

A tá skutočnosť, že Sovietska moc nedokázala za 70 rokov svojej existencie vykoreniť tento typ, si zasluhuje hlbšiu analýzu.

[193] A otázka, prečo do r. 1917 pod vládou Nikolaja II a po r. 1953, keď «despotizmus a nevzdelanosť» J.V.Stalina nemohli brániť «múdrym a šľachetným ľuďom» rozvíjať krajinu, táto krajina, mierne povedané, degradovala v historicky krátkych obdobiach — na um «destalinizátorom» nepríde, a keď im ju položia, vyhýbajú sa jej preskúmaniu; a ak na nej nástojíte, tak upadajú do hystérie. O to nepríjemnejšou je pre nich otázka, prečo pod vedením J.V.Stalina po ukončení Veľkej Vlasteneckej vojny sa krajina vyšvihla na predvojnovú úroveň behom jednej päťročnice, ale po r. 1991 pod vládou humanistov a demokratov upadla do zdĺhavej krízy?

Čo sa týka toho, prečo za vlády Nikolaja II krajina dospela do krachu, možno to pochopiť zo spomienok cárovho priateľa, jeho strýka a zaťa — veľkého kniežaťa Alexandra Michailoviča: Vel. kniež. Alexander Michailovič. Kniha spomienok. // «Ilustrovaná Rossia», 1933 (Pril.). Jeden z odkazov: http://militera.lib.ru/memo/0/one/russian/a-m.rar. Alexander Michailovič jasne ukázal integrálnu príčinu — Nikolaj II kultivoval a podporoval režim konceptuálne neurčitého riadenia, čo aj otvorilo cestu voči Rusku nepriateľskému, konceptuálne určitému riadeniu.

[194] Dali sme prednosť poskytnúť ich v prerozprávaní, a nie v citátoch od klasikov liberálno-buržoázneho «humanizmu» (typu N.K.Svanidze, L.M.Mlečina, M.A.Fedotova – predsedu Rady pri prezidentovi RF na podporu rozvoja inštitútov občianskej spoločnosti a práv človeka — a ďalších), nakoľko hľadať príslušné citáty v mori ich slovných exkrementov by bola činnosť vyčerpávajúca a nie nutná.

[195] Benjamín Bašlačjov. Stránka «Ruská demografia»: http://demograf.narod.ru/page80.htm.

Viď tiež «Moskva, kaukazská zajatkyňa» — «O decembri 2010 bez emócií»: http://demograf.narod.ru/page108.htm.