Práve preto moc nikoho nekazí a nekorumpuje (aforizmus: «(Moc korumpuje a) absolútna moc korumpuje absolútne» — v podstate tvrdí, že Boh je absolútne demoralizovaný a mravno-eticky skazený). Mocenský status v davo-«elitárnej» spoločnosti iba vytvára podmienky, v ktorých sa mravno-etická skazenosť osoby prejavuje v činoch tým viac a zreteľnejšie, čím vyššie sa jednotlivec dvíha po hierarchii vnútrospoločenskej moci (osvojujúc si potenciál beztrestnosti a nezodpovednosti), a čím je skazenejší on sám.

Pritom ako «panovačnosť» (vrátane maniakálnej) môžu okolití ľudia (súdiac iných podľa seba) vnímať aj nezlomnú odhodlanosť človeka uskutočniť svoju misiu v Zámere, ktorá nemá nič spoločné s ambíciami presadiť sa a tyraniou voči okolitým ľuďom ako prejavu parazitických sklonov.

(V histórii do kategórie takýchto «maniakálnych mocichtivcov» povrchní «myslitelia» zapísali Ivana Hrozného [viď jeho korešpondenciu s A.M.Kurbskym: «História ruskej literatúry». — internetový zdroj: http://ppf.asf.ru/drl/grozny.html, a tiež analytickú správu VP ZSSR r. 2011 «Oslobodenie filozofie na Rusi od dogiem byzantskej teológie»] aj J.V.Stalina [Viď prácu VP ZSSR «Judášov hriech XX zjazdu» — analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 2 (50) r. 2006]).

[176] Jedna z kníh o spôsobe života dnešnej civilizácie je nazvaná «Blahobytizmus» (David Wann, John de Graaf, Thomas Naylor, «BLAHOBYTIZMUS: choroba ohrozujúca svet»; preklad z angličtiny N.Makarovoj, vydavateľstvo «Ultra», r. 2004, 392 strán; originálny názov znie «Affluenza. The all — Consuming Epidemic», «Affluenza» je slovná hračka, založená na súzvuku slov «affluence» — blahobyt, hojnosť a «influenza» — chrípka: po rusky sa tomu hovorí «nevie od dobroty čo so sebou»):

 «Čo je to konzum — spôsob života alebo nákazlivá choroba? Prečo si ľudia kupujú veci: pretože ich potrebujú, alebo preto, že ich potrebuje požierajúci ich mikrób blahobytizmu? Skupina amerických novinárov vytvorila televíznu šou, v ktorej skúmala správanie svojich krajanov — tých najbujnejších a najneskrotnejších spotrebiteľov súčasnosti. Na základe tohto cyklu vysielaní vznikla kniha, rozprávajúca o mechanizmoch vháňajúcich spoločnosť do víru neudržateľnej spotrebiteľskej vášne, uspokojovanej na úkor celého zvyšku ľudstva» (z upútavky na vydanie knihy v preklade na ruský jazyk).

Hoci slovnú hračku originálneho názvu knihy do ruštiny nemožno preložiť (*ani do slovenčiny*), no jej ruský názov «потре­блятство» (*novotvar, cca „spotrebiteľstvo“, „konzumizmus“*) je ešte efektívnejší v zmysle vyvolania asociácií a emócií odsudzujúcich «blahobytizmus», ktoré ho charakterizujú ako zlo.

[177] V spoločnosti, ktorá v sebe prekonala davo-«elitarizmus», pre ďalej opísané niet miesta.

[178] Tak v priebehu posledných niekoľkých storočí, keď sa gramotnosť stala dostatočne rozšíreným javom v živote takzvaného «kresťanského ľudu», mnohí aspoň raz v živote čítali alebo počuli slová Krista «... musím dobrozvestovať Božie Kráľovstvo, lebo na to som poslaný» (Lukáš 4:43). «Zákon a proroci do Jána; od toho času Božie Kráľovstvo dobrozvestuje sa a každý svojim úsilím vchádza v neho» (Lukáš 16:16).

— No a kde sú plody úsilia toho množstva ľudí, ktorí tieto slová počuli aspoň raz v živote? Ale veď do tohto množstva patria aj tí, čo robili zápočty a skladali skúšky v školách pripravujúcich duchovenstvo takzvaných «kresťanských cirkví»: títo vynaložili hŕbu úsilia, aby presvedčili ostatných v tom, že presvedčenie o možnosti uviesť do života zmysel týchto slov je heréza (jej presný názov v latinčine je millenarizmus, v gréčtine chiliazmus), nezlučiteľná s pravým vierovyznaním kresťanstva...

[179] Definícia sociologického termínu «dav» V.G.Belinským: «skupina ľudí žijúcich podľa tradície a uvažujúcich podľa autority».

[180] No presne takisto aj uprostred «revolucionárov» možno objaviť:

·   «istinných revolucionárov» a reorganizátorov, nezištne pracujúcich na uvedenie Idey do života spoločnosti,

·   aj vypočítavých exploatátorov Ideí, ktorí nenašli priestor na realizáciu svojho koristníctva v predchádzajúcom spoločenskom zriadení.

Podrobnejšie o Ideách a ich korporatívnej exploatácii v koristných cieľoch si možno prečítať v materiáloch KSB, viď prácu «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave».

[181] K nim možno zaradiť kultúry: židovskú, anglosaskú, čínsku, japonskú.

[182] Toto nemusí byť nutne revolučnosť «ľavicového» zamerania, môže ísť aj o revolučnosť «pravicovú»: príkladom toho sú B.E.Nemcov, M.M.Kasjanov, I.M.Chakamada a rad ďalších domácich liberálov-buržujov.

[183] Na to, že v sebe nesú tendenciu k splodeniu nacizmu alebo internacizmu so všetkými negatívnymi dôsledkami, najprv pre okolitých ľudí, a potom aj pre samotných nacistov a internacistov, netreba zabúdať.

[184] Pritom «elita» židovských diaspór väčšiny krajín sveta podporila hitlerizmus v Nemecku, riešiac tak svoje nie menej nepravdoverné úlohy globálnych rozmerov.

Schicklgruberovčina — «hitlerizmus» — bol vedomým výtvorom politiky majiteľov nadštátnych bankových kruhov, ktorí použili Hitlera v realizácii ich geopolitického programu práve takýmito metódami, pretože od momentu publikácie «Mein Kampf» mu preukazovali štedrú finančnú podporu, prirodzene bez jej zverejňovania. T.j. vo svetovom bankovom spoločenstve na Hitlera hľadeli ako na „svojho človeka“.

V tejto súvislosti treba ešte raz spomenúť, že v USA boli zverejnené materiály kedysi tajného vyšetrovania, uskutočneného na príkaz kancelára do-anschlussovského Rakúska Dolfussa, zavraždeného behom pokusu o prohitlerovský štátny prevrat. Vo výsledku tohto vyšetrovania bol vyhotovený tajný dokument, ktorý dokazoval, že Maria Anna Schicklgruberová (babka Hitlera) otehotnela počas pobytu vo Viedni, ako slúžka v dome baróna Rothschielda (viď knihu Ralpha Eppersona «Neviditeľná ruka. Úvod do pohľadu na Históriu ako na sprisahanie», kap. 24).

[185] Charakteristickú epizódu opisuje S.J.Witte (1949 — 1915) vo svojich pamätiach.

 «V prvých rokoch môjho ministerstva pri Imperátorovi Alexandrovi III., sa ma Panovník raz spýtal: „Je pravda, že stojíte za židmi?“ Povedal som Jeho Veličenstvu, že je pre mňa ťažké odpovedať na túto otázku, a poprosil som Panovníka aby mi dovolil dať Mu otázku ako odpoveď na túto. Keď som dostal povolenie, spýtal som sa Panovníka, či môže On potopiť všetkých ruských židov v Čiernom mori. Ak môže, tak chápem takéto riešenie otázky, ale ak nemôže, tak jediné riešenie židovskej otázky spočíva v tom, aby im bola daná možnosť žiť, a to je možné len pri postupnom odstraňovaní špeciálnych zákonov vytvorených pre židov, pretože, koniec koncov, neexistuje iné riešenie židovskej otázky, než poskytnutie židom rovnoprávnosti s ostatnými poddanými Panovníka.

Jeho Veličenstvo mi na to nič neodvetil a zostal ku mne zhovievavý a veril mi do posledného dňa svojho života. Nešťastný deň pre Rusko...» (S.J.Witte. Pamäti. zv. 2. — Skif Alex. 1994. — str. 188, 189).

Avšak jeden z vodcov sionizmu konca 19. — začiatku 20. storočia, skôr spomínaný T.Herzl, ktorý dal definíciu národa, vychádzajúcu z apriórne povinnej potreby existencie nepriateľa — vo svojich denníkoch opisuje pozíciu S.J.Witte úplne inak: