[203] T.j. s výnimkou krajne neveľkého počtu «ukážkovo-objednaných» procesov, v ktorých výsledok bol vopred určený štátnou mocou. No takéto «ukážkovo-objednané» procesy sú typické nielen pre ZSSR, ale pre všetky davo-«elitárne» spoločenstvá, vrátane «bezúhonných» (z pohľadu domácich liberálov) falš-demokracií Západu (prípad Lyndona LaRouchea, vystupujúceho proti FEDu a úrokového kreditovania; prípad Viktora Buta; nároky britskej strany na Lugového v súvislosti s vraždou Litvinenko; zavraždenie vo väzení Haagskeho trinunálu bývalého prezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševiča metódou neposkytnutia včasnej lekárskej pomoci — presná analógia prípadu Magnitský; prípad podpálenia Ríšskeho snemu v hitlerovskom Nemecku atď.).

[204] O dodržiavaní platnej legislatívy štátnou mocou postsovietskej RosSiónie viď analytickú správu VP ZSSR «O štátnej moci RF našich dní» zo série «O aktuálnom dianí», № 3 (96), december 2010.

[205] J.V.Stalin.

[206] Orgánov činných v trestnom konaní. – pozn. prekl.

[207] «Armáda vôle ľudu» (AVL), ktorá sa usiluje v krajine vybudovať systém právnej zodpovednosti úradných osôb pred ľudom za svoju činnosť, bola 19. októbra 2010 Moskovským mestským súdom uznaná «extrémistickou organizáciou», hoci nikdy nevyzývala k odstrelu úradných osôb «aktívne počas realizovania priamej demokracie», ani k silovému zvrhnutiu ústavného systému.

«Na stránke organizácie sa tvrdí, že jej hlavným cieľom je vnesenie dodatku do Ústavy RF a prijatie zákona „O súde ľudu RF nad prezidentom a členmi Federálneho Zhromaždenia RF“. Slogan AVL hlása: „Niet zodpovednosti, ak predtým nehrozí trest“. Takým spôsobom členovia organizácie na čele s J.Muchinom navrhujú zaviesť priamu zodpovednosť politikov RF za neefektívne riadenie štátu. Ako názorný príklad uvádzajú zodpovednosť vodiča autobusu, ktorého pasažieri utrpeli zranenia (...).

Aktivisti „Armády vôle ľudu“ považujú za potrebné vniesť do Ústavy RF článok 138. Podľa jeho textu sa Federálne Zhromaždenie aj prezident RF volia s cieľom „zákonmi a výnosmi organizovať obyvateľstvo (dnes žijúcich činných občanov) na ochranu ľudu (obyvateľstva a budúcich pokolení) pred duchovným a materiálnym zhoršením jeho života“.

Podľa názoru členov AVL „zlé organizovanie ochrany ľudu RF Federálnym Zhromaždením a prezidentom je zločinom proti ľudu bez premlčacej lehoty“. Pritom „pri skúmaní daného zločinu je členom ľudového súdu nad Federálnym Zhromaždením a prezidentom každý občan RF“» (http://top.rbc.ru/society/19/10/2010/484737.shtml). T.j. posledný bod v podstate predpokladá súd vo forme všeľudového referenda s otázkou o vine konkrétnych predstaviteľov štátnej moci v zhoršení kvality života ľudu.

[208] Hoci, čím sa «basa» odlišuje od koncentračného tábora, nie je jasné. Podľa oficiálnej štatistiky RF zaberá druhé miesto vo svete počtom uväznených v prepočte na 1000 obyvateľov (http://www.zashita-zk.org/stats/1246544925.html). Okrem toho na stránke http://mikle1.livejournal.com/794911.html sa vraví:

«V r. 1991 V.N.Zemskov zverejnil v časopise «Socis» údaje dôkladne preštudovaných archívov: od r. 1921 do 1. februára 1954 bolo dohromady za kontrarevolučné zločiny odsúdených — 3 777 380 ľudí, z toho k trestu smrti — 642 980 vrátane, k pobytu v táboroch a väzeniach na 25 rokov a menej — 2 369 220, na vyhnanstvo a vyhostenie — 765 180 ľudí. Za 20 rokov ich nikto nepoprel.

Ďalej sa uvádza obšírna štatistika a jej ohodnotenie:

«Po prvé, nič také neprirodzené a «strašné» v počte obyvateľov GULAGu a ďalších miest odňatia slobody v ZSSR niet: neodlišuje sa od početnosti v nápravných zariadeniach iných krajín. Takto bolo v 1930-tych rokoch v priemere 583 väzňov v prepočte na 100 000 obyvateľov.

V rokoch 1992 až 2002 bolo v prepočte na 100 000 obyvateľov súčasnej RF napočítaných 647 väzňov, a v USA — 626.

Treba ešte zobrať na vedomie, že v 1930-tych rokoch v ZSSR, podľa rozprávania očitých svedkov, väčšia časť zločincov sedela za mrežami, a v súčasnej RF podľa všetkých príznakov presne naopak — väčšia časť zločincov sa prechádza na slobode. Toto, mimochodom, potvrdzuje aj štatistika zločinov. V r. 1940 pri počte obyvateľstva 193 miliónov ľudí bolo v ZSSR 6549 vrážd, a v r. 2005 v RF pri počte obyvateľov 145 miliónov ľudí bolo vrážd takmer 5 krát viac — 30 800 (nerátajúc 17 tis. ľudí, ktorí zomreli pri automobilových katastrofách).

Po druhé, údaje prvej tabuľky vyvracajú názory, masovo rozšírené medzi antikomunistami, že v GULAGu prevládali politickí väzni: v 1930-tych rokoch ich počet nedosahoval ani tretinu väzňov. Politickí väzni v miestach odňatia slobody začali prevládať až v rokoch 1946 a 1947, keď do táborov začali postupovať odsúdení vlasovci, banderovci, «lesní bratia», vlastizradcovia a ďalšie nečisté sily (k nej patrí aj hlavná autorita liberálov v otázke represií — A.I.Solženicin, ktorý fakticky zbehol z frontu do GULAGu. (*kde bola úmrtnosť neporovnateľne nižšia, než na fronte*) — Naše doplnenie v citáte: viď analytickú správu VP ZSSR «Príznaky hranice epoch» zo série «O aktuálnom dianí», № 8 (80), august 2008, 1. kapitola «Na smrť Solženicina»).

Vcelku vzaté, za obdobie sovietskej moci (podľa údajov z r. 1955) vo všetkých miestach odňatia slobody ZSSR prebývalo 9,5 mil. väzňov; z nich, ako už bolo spomenuté, bolo odsúdených na základe politických motívov 2,37 mil. ľudí, čo tvorí 25 % z celkového počtu uväznených».

Táto štatistika neznamená, že v ZSSR neboli žiadne neopodstatnené represie a ich nevinné obete. Tie boli, no podstata tej epochy nie je v nich, hoci pre mnohé obete a ich príbuzných je podstata epochy práve v ich trápení.

[209] «Najvyššia výplata bola zaznamenaná v administrácii prezidenta RF. Podľa údajov Štatistického úradu RF, zamestnanci Kremľa zarábajú v priemere 86,1 tis. rubľov mesačne. Za administráciou prezidenta nasleduje Účtovná komora (*Счётная палата*), kde je priemerný zárobok 76,5 tis. (…)

Priemerný mesačný navýšený zárobok občianskych zamestnancov vo federálnych štátnych orgánoch v prvom kvartály roku 2011 tvoril 45,7 tis. rubľov (101,8 % oproti prvému kvartálu 2010). V 62 federálnych ministerstvách, službách, agentúrach (87 % z ich celkového počtu) úroveň priemerného mesačného zárobku občianskych zamestnancov bola nižšia, než priemerná mzda ekonomiky mesta Moskva (49,2 tis. rubľov). Približne tretina ministerstiev, služieb, agentúr mali priemerný mesačný zárobok nižší, než bola úroveň prvého kvartálu roku 2010 (priemerne podľa ekonomiky Moskvy vyrástol o 11,6 %).

T.j. ak zahrnieme infláciu, tak oficiálne výplaty úradníkov sa v priemere znížili. V Štatistickom úrade RF spresňujú, že výplaty sa znížili nielen v reálnom, ale aj v nominálnom vyjadrení takmer u tretiny všetkých ministerstiev a úradov.

V administratíve vlády priemerný zárobok občianskych zamestnancov v prvom kvartály tvoril 67,9 tis. rubľov, v Rade Federácie — 54,3 tis. rubľov, v Štátnej Dume — 38,5 tis. rubľov. Najmenší priemerný zárobok medzi ministerstvami v prvom kvartáli 2011 malo Ministerstvo Obrany — 27,9 tis. rubľov.

Vo federálnych orgánoch súdnej moci a prokuratúry priemerný mesačný zárobok občianskych zamestnancov tvoril: na Ústavnom súde 68,0 tis. rubľov, na Najvyššom súde 55,9 tis. rubľov, na Vyššom arbitrážnom súde 47,3 tis. rubľov, na Generálnej prokuratúre 35,5 tis. rubľov, Vyšetrovacej komisii RF 34,8 tis. rubľov.