Podľa údajov Štatistického úradu RF sa federálny úradník v priemere ukázal byť chudobnejší než Moskovčan. V rovnakom čase, keď sa úradníkom priemerné mesačné výplaty znižovali, Moskovčanom rástli, dodáva Štatistický úrad. Jednako, bieda úradníkom aj tak nehrozí. V desiatke federálnych úradov sa výplaty v prvom kvartáli zvýšili naraz o 20 — 40 % rok čo rok. Okrem toho, dodávajú experti: okrem oficiálnych výplat mnohí úradníci dostávajú peniaze načierno a disponujú privilégiami» (http://www.newsru.com/russia/26may2011/zarplata.html). — Porovnajte to so štatistikou o zárobkoch obyvateľstva, uvedenou v 1. kapitole v poznámke pod čiarou.

[210] Gulagy boli zároveň väznicami a pracovnými tábormi. A nieto demokratickej krajiny, ktorá by nemala svoje väznice a väzňov dokonca v mierových časoch, kde počet odsúdených je štatistickým javom každého režimu. USA má vo svojich väzniciach milióny väzňov, a určite ich nemožno nazývať „nevinnými obeťami Obamu“. O to prísnejšie je to v predvojnovom a vojnovom období, keď je dôležité aby sa národ zjednotil pod jediným velením proti nepriateľovi, vtedy sa mnohé spoločensky nežiaduce javy posudzujú prísnejšie a je to v záujme prežitia štátu čeliaceho hrozbe. – pozn. prekl.

[211] Vo volebných bulletinoch bol iba jeden kandidát, a prípady nevybratia jediných kandidátov, ak sa aj diali, tak zostali neznámymi (v rámci vnútornej demokracie strany, zväzu mládeže, odborov — také prípady boli a boli zriedkavé, no nie ojedinelé; pomerne často urobili škrt v ďalšej kariére tých, komu bola odoprená dôvera). No bezalternatívne voľby — neboli prejavom zlovôle J.V.Stalina, ale pozíciou straníckej nomenklatúrnej byrokracie, ktorej J.V.Stalin nemohol čeliť v tejto otázke. Spočiatku projekty bulletinov vo volebnom systéme, predpísanom Ústavou ZSSR r. 1936, predpokladali uplatniteľnosť niekoľkých kandidátov «neotrasiteľného bloku komunistov a nestraníkov» (viď A.Sabov. «Hrozba Stalina». — «Komsomolská pravda», 05.11.2002: http://kp.ru/daily/22669/21762/, a tiež pokračovanie — 6, 12-14, 16, 19-21 novembra 2002).

[212] S výnimkou tých, kto prešiel pracovať do permanentne fungujúcich orgánov Sovietov, v ktorých personál dostával výplatu, tak ako aj všetci pracujúci, a úroveň tejto výplaty neprekračovala najvyššie mzdy za prácu v národnom hospodárstve a vede (Hoci toto sa netýkalo najvyšších funkcionárov KSSS a štátnosti, ktorí žili v «komunizme» pre seba a svoju rodinu).

[213] To sa týka aj sudcov-žoldákov, aj daniarov-žoldákov atď. predstavitelia moci s oficiálnymi príjmami, mnohonásobne prevyšujúcimi príjmy väčšiny v reálnom sektore ekonomiky.

[214] V r. 2010 medzi poslancami Štátnej dumy najviac zo všetkých «zarobil» Boris Zubickij — niečo vyše 1,9 miliardy rubľov; najmenej zo všetkých — Jelena Lapšina (tkáčka z Ivanova, ktorej v r. 2007 pripadol poslanecký mandát V.V.Putina), jej ročný príjem bol 194 000 rubľov (16 166 rubľov aj nejaké kopejky mesačne). Rozdiel v príjme 10 000-násobný. (http://www.kp.ru/daily/25685/890222/).

[215] Napríklad, Josif Kobzon (spevák, príjem — 8 376 268 rub.), Nikolaj Rastorgujev (spevák, príjem — 6 157 022 rub), Irina Rodnina (krasokorčuliarka, príjem — 2 662 959 rub.), Anton Sicharulidze (krasokorčuliar, príjem — 8 872 003 rub.), Svetlana Chorkina (gymnastka, príjem — 3 854 554 rub.), Svetlana Žurova (rýchlokorčuliarka, príjem — 2 518 538 rub.), Alina Kabaeva (gymnastka, príjem — 14 018 316 rub.), Alexander Karelin (zápasník grécko-rímskeho štýlu, Hrdina RF «za vynikajúce úspechy v športe, statočnosť a hrdinstvo prejavené na Olympijských hrách roku 1996» — z formulácie výnosu prezidenta RF B.N.Jeľcina o vyznamenaní, uvedenom na stránke http://www.warheroes.ru/hero/hero.asp?Hero_id=3705; príjem — 4 305 444 rub.). (príjmy sú uvedené za rok 2010 z publikácie: http://www.kp.ru/daily/25685/890222; na tej istej stránke sa možno dozvedieť aj o vlastníctve poslancov-žoldákov). Pritom všetci menovaní (ak ponecháme stranou ešte bohatšiu oligarchiu) sú v prvých radách spotrebiteľov produkcie náročnej na materiál a spracovanie, hoci oni sami do výrobnej sféry nepatria.

Ak vyjadríme štatisticky málo pravdepodobný predpoklad, že v RosSiónii možno čestnou prácou zarobiť 30 000 rubľov mesačne (reálnu štatistiku sme uviedli skôr: 80 % obyvateľov mali v r. 2010 menej ako 17 000 rubľov mesačne), potom všetko, čo prevyšuje sumu ročného zárobku 360 000 rubľov, je vyslovene ukradnuté na základoch uzákonených samotnými poslancami; no aj to je málo — množstvo poslancov a úradníkov sa obohacuje aj nezákonnými spôsobmi.

A čo vidíme: azda všetci «profesionálne» hlasujú za rozpočet, predvídajú následky, a vytvorili legislatívu o hospodárskej a finančnej činnosti, ktorá robí inovačný rozvoj krajiny nevyhnutným, s postupom do úlohy lídra rozvoja ľudstva? A čo sú vôbec schopní pochopiť z výkazov ministrov ekonomického bloku alebo predsedu Centrálnej Banky pred Dumou? Ale veď ekonomická teória a prax sú len časťou sociológie, pričom ani nie najzložitejšou na pochopenie.

A kto sa toľko sťažoval, že v Najvyššom Soviete ZSSR aj v iných Sovietoch poslanci neboli «profesionálmi», a že by mal existovať «profesionálny parlament»?

V Dume a Rade Federácie zasadá 41 miliardárov (http://www.rf-agency.ru/acn/stat_ru). Čo spoločné majú v živote títo miliardári a poslanci-žoldáci (žijúci na úrovni «strednej triedy») s drvivou väčšinou obyvateľstva krajiny — s tými, čo každý deň pracujú od svitu do mrku a živoria z jednej výplaty 10 000 rubľov mesačne bez akýchkoľvek perspektív na zlepšenie kvality života pre seba a svojich potomkov?

[216] Pri takýchto ukazovateľoch nevzdelanosti a nekompetentnosti oni a ich masa majú ešte drzosť robiť výčitky na adresu V.I.Lenina za to, že vraj údajne hovoril: «Každá kuchárka musí riadiť štát». Uveriť tomu, že V.I.Lenin vyslovil takúto hlúposť, možno len pri nemravných sklonoch k «elitarizmu» a z nich prameniaceho idiotizmu.

V skutočnosti V.I.Lenin takéto hlúposti nerozprával. Jeho názor je presne opačný: «Nie sme utopisti. Vieme, že žiadny pomocný pracovník ani žiadna kuchárka momentálne nie sú schopní vstúpiť do riadenia štátu. […] No […] žiadame okamžité skoncovanie s týmto predsudkom, ako keby riadiť štát, zvládať všednú, každodennú riadiacu prácu boli schopní len bohatí alebo z bohatých rodín vzatí úradníci. My žiadame, aby sa výučba úlohe štátneho riadenia viedla uvedomelými robotníkmi a vojakmi a aby bola začatá ihneď, t.j. aby k tejto výučbe ihneď začali privádzať všetkých pracujúcich, všetku bedač» (z práce «Udržia si boľševici štátnu moc?», napísanú koncom septembra — prvej polovici októbra 1917, t.j. do začiatku Veľkej Októbrovej Socialistickej Revolúcie a zriadenia ňou Sovietskej moci: http://vivovoco.rsl.ru/VV/PAPERS/VLADLEN/VIL_01.HTM#sic).

No, ako možno pochopiť z agitačných plagátov 1920-tych rokov a svedectiev súčasníkov, slovne podobná fráza sa V.I.Leninom predsa len prednášala a očividne neraz. Napríklad L.D.Trockij píše. «Ide o osud strany a sovietskeho režimu. Najdôležitejšiu úlohu diktatúry videl Lenin v demokratizácii riadenia: „Každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát“» (L.D.Trockij. Poplašný signál. — Článok datovaný 3. marca 1933. Zdroj: http://www.magister.msk.ru/library/trotsky/trotm342.htm). (Na základe materiálov zo stránky: http://wiki.redrat.ru/миф:кухарка).