«Diaspóra (gréc. διασπορά, «rozptýlenie») — časť etnika žijúceho rozptýlene ďaleko za hranicami historickej vlasti, ktoré má aj sociálne inštitúty na podporu a rozvoj svojho spoločenstva» (Wikipédia: http://ru.wikipedia.org/wiki/Диаспора/).

«DIASPÓRA [gréc. rozptýlenie] — usadenie sa časti akéhokoľvek národa (národnosti) v cudzine alebo rozšírenie akéhokoľvek náboženstva medzi inovercov; náboženské menšiny, a tiež územia nimi obývané. Sprvoti sa týkal židov, usídlených medzi inými národnosťami výsledkom babylonského zajatia; taktiež žido-kresťanov žijúcich medzi jazyčníkmi» (Slovník zahraničných slov — Komljev N.G., r. 2006: http://dic.academic.ru/dic.nsf/dic_fwords/10001/ДИАСПОРА).

Tieto definície nie sú celkom presné, pretože sú v nich zahrnuté špecifické detaily, ktoré necharakterizujú diaspóry ako sociálny jav, ale sú sprievodnými okolnosťami, následkami alebo podmienkami ich existencie; obsahujú niektoré zamlčania, ktoré je potrebné odhaliť kvôli pochopeniu podstaty diaspór a ich vzájomných vzťahov s prostredím v ktorom žijú.

Diaspóra — to je dlhodobo stabilne existujúce (spravidla v dĺžke trvania aktívneho života jednotlivca i viac — až do reprodukcie seba v nadväznosti pokolení) množstvo nositeľov určitej národnej alebo náboženskej kultúry, ktoré:

·    po prvé, žije za hranicami oblasti vzniku a dominovania svojej kultúry a udržuje si v spoločnosti svojho nového pobytu viac-menej široké spektrum sociálnych kontaktov (vrátane účasti v spoločenskom zjednotení práce) s predstaviteľmi dominujúcej kultúry a iných diaspór[134], v dôsledku čoho:

  > diaspóra v spoločnosti svojho pobytu nachádza sociokultúrnu sféru svojej činnosti a získava schopnosť vplývať na jej osud, a to pozitívne alebo negatívne;

  > trvalá zostava diaspóry sa v tej či onej kvalite, väčšej alebo menšej miere stáva spoluúčastnou na osude spoločnosti svojho pobytu;

·    po druhé, uchováva svoj kultúrny svojráz v inokultúrnom prostredí, dokonca ak sa aj nejaká časť predstaviteľov diaspóry stane dvojkultúrnou (v prvom rade — dvojjazyčnou), a iná časť sa asimiluje so spoločnosťou svojho pobytu.

Turisti neudržiavajú široké spektrum sociálnych kontaktov so spoločnosťou svojho pobytu v dôsledku čoho nezdieľajú spoločný osud s miestnym obyvateľstvom[135] a preto ani nie sú diaspórami, dokonca ak aj je ich koncentrácia dostatočná nato, aby boli viditeľnými v živote miestneho obyvateľstva a stali sa preň dôležitým sociálnym a ekonomickým faktorom. Turisti však pritom môžu byť v kontakte s príslušnými miestnymi diaspórami alebo sa stať prvopríčinou ich formovania.

Keďže diaspóry sú množstvom ľudí, a množstvá, na rozdiel od jednotlivcov, nedisponujú vedomím a vôľou (sú to komponenty individuálnej psychiky, nie kolektívnej), potom smerom k diaspóram nie sú adekvátne také slová, ako «musia» a «nemusia» (ktoré použil V.A.Tiškov vo svojom interview), jedným z významov ktorých je klásť na ne etické povinnosti vo vzťahu k okoliu: klásť na seba akékoľvek etické povinnosti môže len jedinec sám vedome a premyslene aktom vôle.

Vznik a existencia diaspór je nielen objektívnou danosťou procesu dejín, ale aj objektívnou nutnosťou pretože:

·    globalizácia, chápaná ako súbor rôznorodých javov vedúcich k zjednoteniu ľudstva do jednotnej kultúry, je nevykoreniteľnou tendenciou globálneho procesu dejín, a práve ona sa realizuje vo vytváraní diaspór;

·    diaspóry (po svojom vzniku) sú jedným zo sprievodcov (nositeľov) tohto procesu.

Vo vzniku a správaní diaspór sa neprejavuje vedomá a premyslená vôľa ľudí (zišli sa, posúdili, rozhodli sa: presťahovať sa natrvalo na územie, kde dominuje kultúra iného ľudu a tam sa «zjednotiť do diaspóry»[136], ktorá musí robiť to a nerobiť tamto, menovať kohosi hlavou diaspóry), ale algoritmika kolektívnej psychiky podmienená minulosťou dejín, ktorej konanie je stimulované okolnosťami sformovanými v súčasnosti.

Práve preto aj prebieha to, čo V.A.Tiškov nazval «akousi diasporizáciou celej krajiny». No harmonizácia vzájomných národných vzťahov v mnohonárodnom štáte, ako aj — v mnohonárodnej civilizácii — si vyžaduje, aby «diasporizácia» nebola «akousi», ale plne definovanou na základe parametrov vzájomného pôsobenia národných a náboženských kultúr a ich nositeľov.

Štátna politika musí byť zameraná aj na uvedenie do života vzájomne prijateľnej mravno-etickej určitosti, napomáhajúcej rozvoju oboch kultúr (kultúry diaspóry i dominujúcej kultúry regiónu). Preto, štát je povinný vidieť rozdiel medzi rozvojom a degradáciou objektívnych biologických a sociokultúrnych javov, a zároveň podporovať mravnosť a etiku, napomáhajúce rozvoju, a potláčať degradačné procesy — jak tie, ktoré sú generované diaspórami, tak aj tie, ktoré sú generované samotnou spoločnosťou ich pobytu.

A ak chápeme, že kultúra je informačno-algoritmický systém, ktorý je svojimi fragmentmi rozptýlený v psychike množstva ľudí, tak správanie diaspór je podmienené z jednej strany — kultúrou spoločnosti ich pobytu, a z druhej strany — tou kultúrou, ktorej nositeľkou je diaspóra.

Pritom kultúra diaspóry môže mať určité odlišnosti (vrátane mravno-etického charakteru) od národnej (alebo náboženskej) kultúry, ktorá ju splodila. Je to podmienené tým, že diaspóru vytvárajú ľudia, ktorí opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej kultúry. Obyčajne zvyknú tvoriť menšinu a opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej národnej (alebo náboženskej) kultúry v dôsledku toho, že ich mravy a psychika sa odlišujú od mravov a psychiky tých, ktorí zostávajú v oblasti[137].

Okrem toho, v cudzom kultúrnom prostredí spoločnosti, kde žije diaspóra, sa stretávajú s javmi, akých niet v ich rodnom kultúrnom prostredí, a taktiež aj s javmi, ktoré sa v ich rodnej kultúre interpretujú a hodnotia ináč — až do diametrálne opačných hodnotení a interpretácií podstatou rovnakých skutkov. Táto okolnosť znamená, že správanie predstaviteľa diaspóry v súlade s niektorými normami jeho rodnej kultúry môže byť predstaviteľmi dominujúcej kultúry regiónu hodnotené ako provokatívne alebo jednoducho urážajúce[138]; a naopak, normy dominujúcej kultúry v regióne môžu byť predstaviteľmi diaspóry vnímané ako výzva alebo urážka. A tieto okolnosti sa pri absencii náležitej politiky môžu stať predpokladom k eskalácii medzinárodného konfliktu z ničoho.

Vo sfére politického života spoločnosti povedané znamená, že vo vzťahu k diaspóram a ich vzájomným vzťahom so spoločnosťou ich pobytu sa môžu používať len slová, ktoré majú spoločný koreň so slovami „žiaduce“ a „nežiaduce“. A uvedenie do života toho, čo je žiaduce, a vykorenenie toho, čo je nežiaduce vo vzájomných vzťahoch diaspór a prostredia v ktorom žijú — nie je možné na základe heslovitých výziev (typu «poďme žiť družne!») a administratívneho diktátu (na spôsob zákona «o národno-kultúrnych autonómiách»[139]): vyžaduje si to cieľavedomú zmenu kultúry jak diaspór, tak aj kultúry prevládajúceho v regióne obyvateľstva v súlade s konkrétnymi politickými cieľmi. A prostriedky administratívno-právneho charakteru v takomto druhu štátnej politiky môžu hrať len pomocnú úlohu (napríklad slova typu «musia», «nemusia», «sú povinní», «nie sú povinní» sú neadekvátne vo vzťahu k diaspóram celkovo, sú ale adekvátne vo vzťahu ku konkrétnym jednotlivým predstaviteľom diaspór a domáceho obyvateľstva v náležitých situáciách).