No prostý občan RF z tohto «výcviku» úžitok nemá a ani sa to neočakáva.

Avšak motivácia k stimulovaniu získania zahraničného vzdelania štátnymi úradníkmi a kandidátmi do štátnej služby je v predstavách samotných úradníkov Ministerstva ekonomického rozvoja iná:

«Podľa slov Fomičjova, získanie zahraničného vzdelania štátnymi pracovníkmi vedie k «ideologickému obratu» v predstavách ľudí o úradníkoch. «Nebudeme viac hovoriť o tom, že úradník je u nás v RF — čosi zamračené a uzavreté, sediace v zle zrenovovanej kancelárii, ale že je to — normálny, adekvátny človek» — povedal námestník Ministerstva ekonomického rozvoja» («Ministerstvo ekonomického rozvoja: Image štátneho úradníka vylepší zahraničné vzdelanie». «Vzgljad», obchodné noviny, 13.01.2011: http://vz.ru/news/2011/1/13/460919.html).

No vo svetle opísaného vzniká otázka: A je normálny a adekvátny sám Fomičjov a ďalší prívrženci štátneho programu «Inovačná Rossia — 2020» k mnohonárodným záujmom Rossie? — pretože z jeho slov a textu projektu štátneho programu «Stratégie...» vyplýva, že algoritmiku realizácie kryptokolonizácie RF na Ministerstve ekonomického rozvoja jedni nechápu, no druhí na ňu pracujú s plným nasadením síl proti záujmom ľudu, čo predpokladá ich vedomé cielené úsilie v podpore režimu kryptokolonizácie RF.

12.11.2007 bolo v «Komsomolskej pravde» zverejnené interview riaditeľa (od r. 1989) Inštitútu etnológie a antropológie (pomenovaného podľa N.N.Miklucho-Maklaja) RAV[128], šéfa komisie Verejného úradu pre otázky tolerancie a slobody svedomia Valerija Alexandroviča Tiškova (narodeného v r. 1941), nazvané «Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc». V ňom je nasledujúci úryvok:

«— Andrej Georgiev, Petrohrad. Nezdá sa vám, že v poslednom čase sa národné diaspóry stali nástrojom ochrany etnickej kriminality? Napríklad, po udalostiach v Kondopoge sa rozhodovali: vydať vrahov či nevydať? Máme predsa jeden zákon pre všetkých.

— Ako jeden z prvých som sa nad tým rozhorčil[129]. Čo znamená — «vydať — nevydať»? Nemali dokonca právo ani ukrývať podozrivých, pretože je to trestný čin. Diaspóry si nesmú robiť nároky na nejaké formy moci. Ľudia by sa mali zjednocovať do diaspór, aby si zachovali svoju kultúru, získali nejakú informáciu z tých miest, ktoré opustili. Nepoznám iné vysvetlenie, načo ešte sú tieto diaspóry potrebné. No u nás prebehla akási diasporizácia celej krajiny. Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru. To isté prebehlo aj s Tatármi. Ja si myslím, že v rámci jednej krajiny — RF — by nemali existovať žiadne diaspóry. Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba. A tu sa ukazuje, že Moskva a jej okolie — nepatria nikomu, ale Čuvašsko alebo Jakutsko — tie sú len moje.

— No hlavy diaspór uvažujú celkom inak...

— Vždy ma prekvapovali ambície ich lídrov, ktorí na seba preberali právomoci «hlavného Tatára Zeme» alebo «hlavného Arména planéty». Diaspóra nemôže hovoriť v mene celého ľudu[130]. Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» («Rektor Inštitútu antropológie a etnografie RAV Valerij TIŠKOV: Diaspóry by mali chrániť kultúru, a nie uzurpovať moc»: http://www.kp.ru/daily/23999.5/80065/).

Toto je ďalší príklad nekompetentnosti oficiálnej vedy RF[131]. V Inštitúte etnológie a antropológie sú nepochybne zhromaždené kolosálne objemy faktov týkajúcich sa ním študovanej predmetnej oblasti, no súdiac podľa interview jeho riaditeľa — inštitút neskúma sociálne procesy, ktoré sa vyjadrujú vo faktoch, neskúma vzájomné súvislosti procesov navzájom i s faktami, príčinno-následkové vzťahy medzi nimi. A preto V.A.Tiškov nechápe problematiku, ktorou by sa mal zaoberať inštitút RAV (Ruskej Akadémie Vied), ktorého je riaditeľom, a preto hlása v interview hlúposti a vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku, ktoré nemajú v živote opodstatnenie:

·    Hlúposť: «Arméni, ktorí sa narodili a prežili v Moskve niekoľko pokolení, sa zrazu premenili na diaspóru». — Veď oni odprvoti boli časťou arménskej diaspóry Moskvy, keďže oni aj ich predkovia boli Arménmi stále, a nezmenili sa náhle na etnických Arménov z akýchsi «Moskovčanov bez národnosti», aby vo výsledku takejto zmeny akože vznikla arménska diaspóra v Moskve.

·    Vzájomne sa vylučujúce názory na tú istú otázku:

  > «Skončil si školu, našiel si si prácu vo Vladikaukaze — usadil si sa, žiješ, pracuješ. A naopak. Si na svojom pozemku, vo svojej krajine, a diaspóry netreba» (zvýraznené nami v citáte: pýtame sa — a kam pri prejazde do druhého regiónu, kde dominuje iná národná kultúra, podieť svoju národnú identitu? a ako bude táto identita reagovať s identitou miestneho domorodého obyvateľstva? a ako budú miestni na ňu reagovať? a prečo budú reagovať tak, a nie inak? a bude táto reakcia dobrá alebo zlá?).

  > «Predložil som pozmeňovacie návrhy k Zákonu o národno-kultúrnych autonómiách[132]. V nich sa hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh diaspóry je pomáhať jej členom sa adaptovať a integrovať do prostredia dominujúceho etnika» (zvýraznené hrubým nami v citáte: t.j. ak sa na diaspóry kladie určitá úloha, tak diaspóry musia, čo protirečí odpovedi V.A.Tiškova na predchádzajúcu otázku; a ak ony riešia iné úlohy, odsudzované V.A.Tiškovom, tak zosúladenie života diaspór so štátnou politikou harmonizácie vzájomných národných vzťahov, po prvé, nie je realizovateľné formou legislatívnej zmeny rôznych želaní[133], a po druhé, vyžaduje si odhalenie a odstránenie príčin plodiacich neprípustné vzájomné vzťahy diaspór a spoločnosti, v ktorej žijú, práve prostriedkami štátnej politiky, vrátane i v oblasti vzájomných národných vzťahov).

Po prečítaní tohto interview vzniká dojem, že vo vzťahu k sovietskej a rosSiónskej sociologickej vede spočíva ešte jeden «zločin» J.V.Stalina v tom, že on v rokoch 1912 — 1913 v práci «Marxizmus a národná otázka» nenapísal nič o diaspórach a ich vzájomných vzťahoch so spoločnosťou v ktorej žijú, kvôli čomu «znamenití» tuzemskí etnológovia a špecialisti v oblasti «tolerantnosti a slobody svedomia» a ďalšieho abstraktného humanizmu nemajú jednoducho od koho odpísať životu adekvátne myšlienky.

Preto v dôsledku neplodnosti rosSiónskej vedy sa budeme musieť preskúmaním otázky diaspór zaoberať tiež samostatne, dajúc ju do súvisu so životom ako takým.

Najprv sa vyhraníme terminologicky. Termín «diaspóra» je vysvetľovaný v rôznych informačných zdrojoch trochu odlišne.

«Diaspóra (gréc. rozptýlenie), pobyt značnej časti ľudu (etnického spoločenstva) mimo krajinu svojho pôvodu. D. vznikli výsledkom násilného vysídlenia, hrozby genocídy, vplyvu ekonomických a geografických faktorov. Spočiatku sa termín „D.“ používal pre označenie pobytu židov mimo Palestíny, špeciálne po ich vyhnaní začiatkom 6. st. pred. n.l. babylonským kráľom Nabuchodonozorom II., a potom v 1. — 2. st. n.l. Rimanmi. Neskoršie sa termín „D.“ používal aj vo vzťahu k niektorým iným etnickým (napríklad, Arméni, Íri, Číňania) a náboženským (napríklad, prví kresťania) spoločenstvám» (Veľká Rossijská encyklopédia: http://slovari.yandex.ru/~книги/БСЭ/Диаспора).