Organizačno-politická podstata fašizmu ako takého — nezávisle od toho, aké má mená, akými ideami sa prikrýva, a akými spôsobmi realizuje svoju moc v spoločnosti — spočíva v podpore davom «malých ľudí» (z ideového presvedčenia ich samotných alebo bezideovosti na základe zvieraco-inštinktívneho správania) systému zneužívania moci «elitárnou» oligarchiou[161], ktorá:
· nepravdovernosť prezentuje ako pravú „pravdovernosť[162]“, a na tomto základe deformuje ľudské chápanie sveta, všetkou mocou ktorú má kultivuje nepravdovernosť v spoločnosti, zabraňujúc tak ľuďom dosiahnuť kvalitu Ľudí[163];
· pod rôznymi zámienkami, všetkou svojou dostupnou mocou potláča všetkých a každého, kto pochybuje o pravdovernosti jej samotnej ako aj politiky, ktorú vykonáva, a rovnako potláča aj tých, ktorých v tom začne podozrievať.
A dav, podľa definície V.G.Belinskogo je «skupina ľudí, žijúcich podľa tradície a premýšľajúcich podľa autority» (v definícii A.S.Puškina — «ľud bezduchý»[164]), t.j. dav je množina jednotlivcov žijúcich bez hanby a v podstate bezmyšlienkovito — automaticky alebo riadiac správanie jeho predstaviteľov zvonka. A nie je podstatné, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, povyšujúc sa nad spoločnosťou; alebo sa povyšuje v tichosti či podvedomej pýche, verejne demonštrujúc pokoru a službu davu, nazývajúc ho ľudom; alebo koná v utajení, ubezpečujúc spoločnosť vo svojej akoby neexistencii a, primerane tejto „neexistencii“ — aj vo svojej nečinnosti, výsledkom ktorej všetko v živote spoločnosti prebieha akoby «samo od seba», a nie cielene podľa scenárov konceptuálne mocných kurátorov oligarchie[165].
Fašizmus je plodený nositeľmi démonického typu režimu psychiky a sám osebe predstavuje kultúru samoriadenia davo-«elitárnej» spoločnosti alebo nejakých spoločenských skupín v jej zostave — ktoré nedozreli do Ľudskosti.
Fašistická kultúra samoriadenia spoločnosti sa buduje tak, aby u novorodencov zamedzila sformovanie osobnosti v kvalite nevratne Ľudského typu režimu psychiky a tým zároveň zabránila vzniku kultúry Ľudskosti a k nej adekvátnej organizácie života spoločnosti.
Bez ohľadu na to, či si tento fakt samotní fašisti uvedomujú alebo nie, fašizmus je účelový práve v zmysle znemožňovania každému jednotlivcovi dozrieť do kvality Človeka.
Vo svojej podstate je tento cieľ «mystický» a pramení z mimospoločenských zdrojov, no v hraniciach spoločnosti sa cieľom fašizácie zdá byť túžba po moci v záujme dosiahnutia parazitickej nadvlády klanovo-oligarchických skupín nad spoločnosťou, ktorých tvárou môžu byť dediční alebo vymeniteľní «vodcovia», «národní lídri», «veľkňazi», «parlamenty» atď.
Táto definícia-opis fašizmu nezahŕňa zastrašujúce a do očí bijúce príznaky prejavov jeho činnosti: symboliky; ideológie vyzývajúce k násiliu a likvidácii tých, koho majitelia fašizmu predurčili do úlohy nenapraviteľného spoločenského zla; výzvy k vytvoreniu politických strán s tvrdou disciplínou a systémom teroru, bojových oddielov a pod.
Ak máme hovoriť o tom, čo je želateľné ako životná norma pre mnohonárodnú spoločnosť a celé ľudstvo, tak:
· ľuďom by malo byť vlastné národné sebauvedomenie v tom zmysle, ako je tento termín definovaný vyššie;
· nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus a internacionalizmus (aj ako obal internacizmu, aj ako «kozmopolitizmus bez príbuzenstva», ktorému sú oddaní, v dôsledku straty cítenia kultúrno-historickej jednoty s vlastným ľudom — «všeľudia»[166]) by mali byť odsudzované jak v spoločnosti, tak aj v štátnej politike;
· politika mnohonárodného štátu by mala byť zameraná na to, aby tendencie k nacionalizmu, rasizmu, nacizmu, internacizmu a internacionalizmu vo všetkých jeho deštruktívnych prejavoch, ak aj z nejakých ojedinelých dôvodov vznikajú, tak aby sa nerozvíjali, ale slabli;
· pritom všetkom mnohonárodná spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby nejaký jeden jazyk (alebo viacero najviac rozšírených jazykov) boli prostriedkom pre medzinárodnú komunikáciu a základom kultúrnej jednoty rôznych národností, umožňujúcej rozvíjať aj každú z jednotlivých národných kultúr, aj kultúru zjednocujúcu všetkých bez ohľadu na národnú príslušnosť každého. Je to nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka.
Takýto cieľ štátnej politiky harmonizácie vzájomných národných vzťahov: je pochopiteľný pre všetkých; prijateľný pre drvivú väčšinu tých, ktorí dávajú prednosť sa čestne a svedomito zúčastňovať v spoločenskom zjednotení práce, a nie parazitovať na práci a živote okolitých ľudí, potomkov i biosfére; a je v súlade s koranickým oznamom:
«Ó ľudia! Vpravde, My sme vás stvorili ako muža a ženu, urobili z vás <rôzne> ľudy a plemená, aby ste sa navzájom spoznali <, a nie preto, aby každý z vás pohŕdal druhým>. Veď najväčšiu úctu spomedzi vás má pred Bohom ten, kto je najpravdovernejší. Vpravde, Boh je znalý a skúsený!» (Korán, 49:13).[167]
Považovať toto za neprijateľné a odporovať uvedeniu do života tohto ideálu, ako základu pre ďalší rozvoj ľudstva — môžu len paraziti a podstatou im príbuzní satanisti.
Spomedzi všetkého, čo bráni harmonizácii vzájomných národných vzťahov, je najmenej škodlivý — «nacionalizmus» (tentokrát ale v úvodzovkách!), ktorý je spôsobený neznalosťou a absenciou sociálneho cítenia. T.j. je to taký druh «nacionalizmu», keď predstaviteľ príslušnej kultúry ju viac-menej prijal a chová sa v súlade s jej normami ako naprogramovaný automat. Nebije to veľmi do očí, kým sa nachádza vo svojom kultúrnom prostredí. No akonáhle sa ocitne v inom kultúrnom prostredí, tak sa vyjasní, že je bezcitný alebo nevšímavý, neinteligentný, a preto ani nevníma osobitosť inej kultúry, jej životné zmysly ho buď nezaujímajú, alebo sú preň nepochopiteľné. Následkom absencie sociálneho cítenia môže byť jeho správanie v inokultúrnom prostredí v lepšom prípade neprimerane-čudné, a v horších prípadoch — provokatívne drzé (práve takýto «nacionalizmus» sa prejavil v masových jatkách baranov na uliciach Moskvy na poslednom Kurban-Bayrami) alebo hanobiace («jazdec» na Land Rovery v Alexandrovskom sade pri večnom ohni) až po prejavy nacizmu a internacizmu z jeho strany (väčšina provokácií zo strany predstaviteľov Kaukazských diaspór voči domorodému obyvateľstvu po celej RF).
No takýto zombi nechápu životné zmysly ani svojej rodnej kultúry, kvôli čomu ich nemôžu ochrániť (alebo uviesť do života) dokonca ani v prípadoch, ak tieto zmysly objektívne vyjadrujú spravodlivosť, a Boh je na ich strane. Práve kvôli tomuto si ich «nacionalizmus» žiada úvodzovky z oboch strán.
Ničmenej, takýto «zombi-nacionalizmus» je to najneškodnejšie z toho, čo môže brániť harmonizácii vzájomných národných vzťahov, nakoľko obyčajný ľudský vzťah k subjektom tohto typu, dobroprajná-pozorná komunikácia s nimi vedie vo výsledku k tomu, že začínajú vnímať osobitosť iných kultúr a zamýšľajú sa nad vzájomnými vzťahmi medzi zmyslami života týchto kultúr a zmyslami života svojej rodnej kultúry, čo je ku prospechu jednak pre osobný rozvoj tohto subjektu, prebudeného z absencie sociálneho cítenia, tak aj pre rozvoj v spolupráci oboch dotknutých kultúr.