> po druhé, uvedomujúc si tieto ideály, vedomým aktom vôle pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života a stali sa skutočnou normou vzájomných ľudských vzťahov a života celej spoločnosti;

Tretia skupina v davo-«elitárnych» spoločnostiach v období jej stabilnej existencie tvorí štatisticky bezvýznamnú menšinu. Tradičná politológia, ktorá v drvivej väčšine prípadov obsluhuje historicky sformovaný politický systém, ich nazýva «revolucionármi». Avšak táto definícia je nepresná, pretože do tretej skupiny patria:

  > aj revolucionári, usilujúci sa o zvrhnutie historicky sformovaného spôsobu života silovým spôsobom a podľa možnosti v čo najkratšom čase,

  > aj REORGANIZÁTORI ŽIVOTA, uprednostňujúci viesť svoju činnosť tak, aby sa vyhli revolučným otrasom a sprievodnému zintenzívneniu spoločenských tragédií v priebehu revolúcií a vzniku nového spoločenského zriadenia (toto obdobie môže zaberať niekoľko desaťročí).

No spoločne s týmito troma skupinami existuje v spoločnosti aj štvrtá kategória, ktorá sama osebe tiež predstavuje určitú menšinu:

4.   Reálne v každej spoločnosti existujú aj takí, pre ktorých historicky sformované normy života spoločnosti predstavujú ich osobné ideály, s ktorými nie sú len pasívne zmierení alebo nad ktorými sa nezamýšľajú (ako v prípade väčšiny — tvoriacej dav, ktorý žije podľa tradície a uvažuje podľa autority[179], čím sa od tejto väčšiny odlišujú), ktorí tieto ideály uvádzajú do života a vedome, silou vôle ich ochraňujú, ako jednu zo zložiek zmyslu života každého z nich. Tradičná politológia ich nazýva «konzervatívcami» (v stabilných obdobiach spoločnosti) a «kontrarevolucionármi» (v obdobiach, keď sa «revolucionári» predierajú do štátnej moci alebo ju už ovládli). Tiež ich občas nazývajú «istinnou elitou» spoločnosti, nakoľko, na rozdiel od spotrebiteľsky «zelitarizovanej» časti spoločnosti, títo slúžia predovšetkým — Idei konkrétneho spoločenského zriadenia, a nevyužívajú Ideu v cieľoch tej či onej koristnosti, odhodlanej prikryť sa ľubovoľnou motiváciou (Ideou) — v závislosti od toho, kto lepšie uspokojí požiadavky ich koristnosti ako takej[180].

Ak sa budeme riadiť touto psychologickou typológiou davo-«elitárnej» spoločnosti, tak prevažná väčšina, neodporujúca historicky sformovanému spôsobu života, zvyčajne nie je infikovaná nacionalizmom a rasizmom na základe ideovej presvedčenosti. Jej predstavitelia môžu disponovať relatívne neškodným «zombi-nacionalizmom», podmieneným absenciou sociálneho cítenia, neznalosťou a bezmyšlienkovitosťou.

Vznik ideovej presvedčenosti tejto väčšiny o svojej národnej, rasovej alebo konfesijno-ideovej prevahe nad ostatnými ľuďmi, ktorá jej akože dáva právo nad nimi panovať, sa môže vyskytnúť len v prípade predchádzajúceho náležitého «vymývania mozgov» v priebehu niekoľkých pokolení, výsledkom čoho sa nacionalizmus a rasizmus, nesúce v sebe potenciál splodiť nacizmus a internacizmus, stávajú objektívne neoddeliteľným komponentom tradičnej kultúry spoločnosti alebo diaspóry. V ľudských dejinách takéto kultúry netvoria väčšinu[181], hoci môžu byť veľmi škodlivé jak v regionálnom, tak v globálnom rozsahu.

Okrem tejto väčšiny, bezvôľne-poddanej sformovanému poriadku vecí — potenciál osvojiť si nacionalizmus a rasizmus, ako ideovú presvedčenosť, v sebe nesú len predstavitelia štyroch vyššie opísaných kategórií, tvoriacich menšinu v podmienkach stabilne existujúceho davo-«elitarizmu». Sú to:

·    ne-«elitarizovaný» lumpen, snívajúci o tom, ako sa dostať medzi «elitu»;

·    zločinecké podsvetie, mravno-eticky pripravené legalizovať sa v «elite», ak sa v nej vyskytnú voľné miesta;

·    tá časť revolucionárov, pre ktorých sa v historicky sformovanej «elite» nenašlo miesto, a pre ktorých môže byť ideológia revolučného hnutia akákoľvek, hlavne, aby revolúcia zvíťazila, a oni mohli vstúpiť medzi «elitu» porevolučnej spoločnosti (ináč povedané, sú to «permanentní revolucionári», ktorí sú revoluční vždy, keď práve nie sú pri moci, a ktorí sú konzervatívne-kontrarevoluční vtedy, keď moc patrí im[182]);

·    tá časť konzervatívcov-kontrarevolucionárov, ktorí:

  > po prvé, vidia v nacionalizme a rasizme[183] prostriedok, ktorý im umožňuje spevniť svoj národný alebo diasporálny davo-«elitarizmus» na úkor exploatácie okolitého sociálneho prostredia;

  > po druhé, vidia v nacionalizme a rasizme nástroj pre realizáciu svetovlády, t.j. prostriedok, umožňujúci ochrániť svoj «elitárny» status od konkurenčných inokultúrnych davo-«elitárnych» spoločností a spoločenstiev.

V krízových obdobiach davo-«elitarizmu» sa podiel väčšiny, bezvôľne vernej historicky sformovanému spôsobu života — zmenšuje, na úkor prechodu určitej časti tejto väčšiny do vyššie menovaných kategórií, pripravených prijať nacionalizmus a rasizmus, nacizmus a internacizmus internacionalizmu v úlohe prostriedkov, akoby schopných riešiť ich každodenné problémy.

V Rusku, počas prvej svetovej vojny 20. storočia a ňou vyostrenej krízy historicky sformovaného impérskeho stavovsko-kastového davo-«elitarizmu», bol týmito sociálnymi skupinami prijatý internacionalizmus, nesúci v sebe internacizmus. V Nemecku, po zavŕšení tej istej vojny, bol rovnakými skupinami prijatý nacionalizmus a rasizmus, ktoré potom prerástli do hitlerovského nacizmu[184]. K jednému i druhému existovali v predhistórii oboch krajín vlastné predpoklady, t.j.:

·    v Rusku tých rokov pre vnútenie nacionalizmu, a tým skôr rasizmu, neexistovala sociálna báza. Vo vzťahu k spoločnosti ako takej to preukázal známy «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913). No neboli k tomu snahy ani vo vládnej «elite» impéria[185], ktoré bolo svojim zložením mnohonárodné a ktorého predstavitelia sa vo svojej väčšine považovali za ruských, nezávisle od národnej príslušnosti svojich predkov[186].

·    a v Nemecku, kvôli neúmerne vysokej «kapitálovej náročnosti» židovskej diaspóry (jej základ tvorí úžerníctvo, ktorého nadnárodný monopol je židom prikázaný v Starom Zákone) v podmienkach prakticky všeobecnej gramotnosti obyvateľstva sa propaganda pseudosocialistického internacionalizmu, v ktorom nie poslednú úlohu hrali predstavitelia židovskej diaspóry (počnúc od K.Marxa — vnuka dvoch rabínov, člena rabínskej dynastie), prijímala mnohými ako snaha židovskej diaspóry o ovládnutie (etnicky prevažne nemeckého) Nemecka, cestou likvidácie jeho národnej buržoázie a prisvojenia si jeho kapitálov a ďalšieho vlastníctva pod zámienkou «nacionalizácie» počas budovania pseudosocializmu pod ideologickou mocou internacionalizmu. Takéto hodnotenie marxizmu bolo oprávnené a je potvrdené životom. V dôsledku toho marxistická pseudosocialistická revolúcia v Nemecku v novembri 1918 utrpela porážku, pretože nenašla dostatočnú podporu v masách. A potom, čo buržoázno-liberálna «Weimarská republika» prejavila svoju neschopnosť (nie bez „pomoci“ víťazných mocností, a predovšetkým «Veľkej Británie»), bol Nemcom predložený bábkový nacizmus hitlerizmu, ktorý oni prijali.

Čo sa týka takýchto kríz davo-«elitarizmu», v ktorých sa nacionalizmus, rasizmus alebo internacionalizmus stávajú žiadanými, tak ich generátorom je predovšetkým neadekvátnosť samoriadenia príslušnej kultúry[187].