Ak takéto ambície na «elitárny» status získavajú nacionalistický alebo rasistický odtieň, tak sú príslušnou národnou alebo diasporálnou «elitou», a taktiež lumpenom, adresované všetkým ostatným nositeľom danej kultúry. A ak ich dostatočne veľká časť sa riadi touto výzvou pod vplyvom sformovanej ideovej presvedčenosti alebo zo strachu, alebo z mravnej ľahostajnosti, potom daná spoločnosť (národ alebo diaspóra) a jej okolie dostáva celú kolekciu všemožných negatív vo vzájomných národných (a prípadne konfesijnych) vzťahoch až po nacizmus a internacizmus a odvetné reakcie na neho, ktoré tak isto môžu mať nacionalistický alebo rasistický odtieň a byť nemenej kruté, než prvotný nacizmus, internacizmus alebo rasizmus, ktorý to vyprovokoval.

V každom prípade nacionalistický, internacistický, a tiež rasistický (alebo ideologicko-konfesijný) odtieň princípov davo-«elitarizmu», v organizácii života národnej spoločnosti (alebo diaspóry), ich dostáva za hranice príslušnej národnej (alebo konfesijnej) kultúry do sféry vzájomných národných (alebo konfesijných) vzťahov.

V dôsledku takejto transformácie vnútronárodného davo-«elitarizmu» na medzinárodný — vzniká konkurencia nacionalistických, internacistických a rasistických (alebo konfesijných) ambícií na status «pravej elity ľudstva» v globálnom rozsahu.

Nacionalistické a rasové doktríny, ako jeden z nástrojov konkurenčného boja rôznych «elít» o moc v globálnom rozsahu, sa vytvárajú zámerne a cielene za tým účelom, aby sa sformovala náležitá ideová presvedčenosť a reprodukovala sa v nadväznosti pokolení.

Nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus na základe ideovej presvedčenosti je produktom intelektuálneho úsilia predstaviteľov «elity» a rôznorodého lumpenu, s ktorým je «elita» mravne i svetonázorovo jednotná: túžbou jedných aj druhých je parazitizmus, a rozdiel medzi nimi je len v tom, že lumpen je otvorenejší a drzejší v prejavoch tejto túžby následkom svojho primitivizmu, ale «elita» je viac okresaná kultúrou, lepšie informovaná, a preto dokáže svoje parazitické tendencie podať zvyšku spoločnosti v príťažlivom a elegantnom balení, ako pokrok, blaho, objektívnu nevyhnutnosť a čokoľvek.

T.j. mravno-psychologický rozdiel medzi «elitou» a rôznorodým lumpenom mimo «elitu» nie je. «Zmysel života» lumpenu, vrátane «elitarizovaného» lumpenu, spočíva v tom, aby bez námahy, pre svoje potešenie, niesol bezvôľne svoju existenciu do vyčerpania životných zdrojov tela i ducha (biopoľa), podľa možností bez bolesti a akejkoľvek tvorivej činnosti, ktorá by si žiadala vypätie síl, osvojenie si a mobilizáciu osobného potenciálu.

Preto hovoriť o nejakej «mimoriadne vysokej duchovnosti» v psychológii «elity», ako aj v psychológii lumpenu, nemožno: veď aká vysoká duchovnosť môže byť založená na princípe «my sme lepší než oni, a preto oni sú nám povinní...»? — Niektorí majú vyššiu úroveň organizácie, než mechúrniky: neúplnosť zmyslov, hmatové reflexy a inštinkty, no tvorivý potenciál, ak je aj aktivovaný, tak je zotročený reflexmi, inštinktmi a orientáciou na hedonizmus, blahobytizmus[176] a zotročenie okolitých ľudí.

Rozdiel medzi «elitou» a lumpenom mimo «elitu» sa prejavuje len v spôsobe života:

·    «elita» viac uspela v parazitizme,

·    a lumpen mimo «elitu» je okolnosťami donútený viac snívať o svojom «elitárnom» statuse, než efektívne parazitovať (kvôli neschopnosti premeniť tieto sny na skutočnosť, jak pre neprítomnosť potrebných sociokultúrne podmienených možností pre štart, tak aj pre absenciu vôle a demoralizáciu, a ich sprevádzajúce: nevzdelanosť a intelektuálnu zaostalosť).

Jednako pre vládnucu «elitu» národných spoločenstiev a diaspór v podmienkach sociálnych kríz (a tiež v podmienkach viac-menej úspešne realizovaného «imperializmu» alebo dosiahnutého diaspórou statusu) je jedným z variantov odstránenia reakcie dolných vrstiev obyvateľstva na utláčanie ich života «elitárnym» parazitizmom — exportovať agresiu «elitárneho» bezohľadného konzumu za hranice svojej národnej spoločnosti alebo diaspóry. V prípade úspechu, hrabaním na inom mieste možno časť nakradnutého prerozdeliť svojim utláčaným dolným vrstvám obyvateľstva, predbežne ich oblbnúc dákou teóriou o «rase pánov», «misii bieleho človeka», pseudosocialistickým internacizmom marxizmu alebo kapitalistickým internacizmom buržoázneho liberalizmu a podobnými pseudovedeckými hlúposťami, ktoré nevytvára v spoločnosti nikto iný, než lumpenizovaná inteligencia, čítajúca knihy, nevnímajúca Život, žijúca len z hotových vecí, vyrobených v spoločenskom zjednotení práce inými ľuďmi — «plebsom».

Úspech v tejto veci sa pre hŕbu predstaviteľov príslušnej davo-«elitárnej» kultúry stáva dôkazom životnej adekvátnosti jej «elitárnych» ambícií a nacionalizmu alebo rasizmu (alebo ideologicky-konfesijnej prevahy), ktorý môže vládnuť nad ich psychikou jak na úrovni vedomia, tak aj nepoznane — nad individuálnym a kolektívnym nevedomím občas desiatok i stoviek miliónov ľudí naprieč mnohými pokoleniami.

No k tomu, aby pochabá idea, a tým skôr vyjadrená v pseudovedeckej «teórii» alebo konfesijnej ideológii o kohokoľvek rasovej, nacionálnej alebo konfesijnej prevahe nad druhými, ktorá akože dáva právo nad nimi panovať, ovládla viac-menej široké masy obyvateľstva, sú potrební nielen tvorcovia ideí a ich propagandisti, ale aj psychologická — hlavne, mravná — pripravenosť týchto más prijať túto ideu ako istinu.

Preto kvôli pochopeniu toho, ako celé ne  >gatívum nacionalistického, rasistického a konfesionálno-ideologického charakteru nachádza masu svojich nositeľov v spoločnosti, je potrebné sa obrátiť k preskúmaniu algoritmiky kolektívnej psychiky davo-«elitárnej» spoločnosti.

V každej davo-«elitárnej» spoločnosti[177]—v režime jej stabilnej existencie — ak je väčšinou obyvateľstva jej sformovaný spôsob života vnímaný ako prirodzený, tak dokonca v prípade, ak je pre túto väčšinu nepríjemný — predstavitelia tejto väčšiny budú bezmyšlienkovite a pomerne trpezlivo svojimi skutkami i nečinnosťou podporovať sformovaný spoločenský systém, venujúc sa pritom každý svojim drobným každodenným i karieristickým záležitostiam. Táto viac-menej pokorná (voči priebežnej politike) väčšina je politicky bez vôle, dokonca ak aj pozná skutočne zrealizovateľnú alternatívu, ktorá garantuje lepšiu kvalitu života[178].

Svojou sociálnou zostavou táto väčšina v sebe zahŕňa predstaviteľov všetkých sociálnych skupín, jak obyčajných ľudí, tak aj «elity».

A menšina, pre ktorú sú ponúkané a štátnosťou podporované de-facto «zelitarizované» normy života spoločnosti natoľko nepríjemné, že jej predstavitelia si mravno-psychicky nielen neželajú, ale nie sú ani schopní dodržiavať tieto normy vo svojom živote, sa rozdeľujú na tri kategórie:

1.     Svojou zostavou i sociálnym pôvodom rôznorodý lumpen, spúšťajúci sa po stupňoch sociálnej hierarchie davu i «elít», v ktorom sa ocitajú jak predstavitelia «sociálnej spodiny», tak aj vyšších vrstiev spoločenskej «elity».

2.   Rôznorodé zločinecké podsvetie, ktoré, prekračujúc k  >ultúrou ponúkané normy života spoločnosti, nemá ambície zameniť tieto normy inými normami, a zároveň tak premeniť život spoločnosti do tej či onej novej kvality. Pre jeho predstaviteľov je kriminálna činnosť jednoducho spôsobom ako žiť podľa iných noriem, no stále na úkor zvyšku spoločnosti, zotrvávajúc v opozícii k vládnucej — primerane parazitickej — legitímnej «elite».

3.   Do tretej skupiny patria tí, ktorí:

  > po prvé, v sebe nosia vedomé ideály, odlišné od toho spôsobu života, ktorý sa historicky sformoval v spoločnosti a ponúka sa jej historicky sformovanou kultúrou ako životná norma;